Napísať recenziu na knihu je tá najľahšia vec na svete. Najmä, ak je to kniha, ktorú ste čítali. Keďže rád búram stereotypy, prekonávam sám seba, ničím zabehnuté klišé, klamem, smejem sa a som zlý k ženám ©Tublatanka, tak som sa rozhodol napísať recenziu na knihu, ktorú som vôbec nečítal.
Vydavateľstvo Evita Press sa od prvých melodramatických tragédií v štýle klasických diel ako Anna Korenina a Sex and The City etablovalo na zabehnutú značku, produkujúcu také sračky, že dostali vlastný žáner – evitovky. A v kníhkupectve vlastnú poličku hneď pri vchode medzi plyšákmi a darčekovými taškami, aby blond pipiny v lesklých legínach z neďalekého biznis centra nemuseli prechádzať celým kníhkupectvom, stratiť sa v ňom a byť nájdené až o pol roka zavalené knihami o grafickom dizajne a príručkami o programovaní v Jave v prekvapivo dobrom stave, zakonzervované mejkapom a nástrekom zo solárkovej lakovne v jednej ruke s papierovými vreckovkami s rozmazanou maskarou a v druhej s iphonom v puzdre s falošnými Swarovského kryštálmi a príveskom Hello Kitty a nedopísanou sms-kou s textom: „Jezis mici, dojdy pre mna som neikde v auparku jak su knihi a...“ Ok, musím sa priznať, že okrem snahy o recenziu na to, čo som nečítal, sa znovu snažím o vytvorenie čo najdlhšej, no zároveň stále pochopiteľnej vety.
Prvé, čo ma vždy zaujme na publikáciách z EP je obálka, v prvom rade ich farebná štylizácia. Toľko farieb by sa nevyprodukovalo asi ani keby alegorický voz z Gay prajdu narazil do predajne Farby-Laky a explodoval. Okrem toho obsahuje vždy jeden rovnaký prvok, a to hviezdu s textom vo vnútri. Aj keď nejde o hviezdu šesťcípu, jej účel je podobný ako nášivka žltej Dávidovej hviezdy na oblečení Židov počas holokaustu, no namiesto upozornenia na prítomnosť obrezaných pojedačov macesu tento symbol hovorí: „Bacha, evitovka, ruky preč!“ Vkusné, no najmä užitočné.
V prípade najnovšieho diela „Slečna s výsledkami“ od autorky Pie Dušak* obálka znázorňuje umelecké vyobrazenie mladej ženy sediacej pri barovom pulte s plným pohárom niečoho, čo môže byť buď červené víno alebo šťava z červenej repy. Podstatnejší je však prvok v pravom dolnom rohu a síce predmet, na ktorom sedí vyššie popísaná postava. Ide o štylizované stvárnenie pomerne hrubého penisu, ktorý smeruje postave do oblasti konečníka (miesto samotnej penetrácie je umne zakryté logom „Evita press“), čím elegantne a nevtieravo obálka naznačuje, o čom v samotnom texte knihy asi pôjde.
*Mám neurčité podozrenie, že Pia Dušak nebude skutočné meno, lež pseudonym. Na tom nevidím nič zlé, tiež by som nechcel byť podpísaný pod hocičím z Evita pressu, no dosť ma zaujíma genéza vytvorenia takéhoto pseudonymu. Znie to buď ako keby sa niekto štylizoval do francúzštiny a foneticky prepísal typické francúzske meno Pia Du Chacque alebo niekto veľmi ožratý chcel povedať „Príde aj Dušan?“ a zároveň pri poslednej slabike sa mu silno začkalo. Ďalšie tipy privítam v diskusii.
A o tom, že nás obálka neklame, nás presvedčí aj samotný sujet:
Najväčším nepriateľom nezáväzného sexu a žúrov je LÁSKA. Poznáte to. Po zavŕšení dospelosti s úľavou opustíte rodné hniezdo a vydáte sa do „centra neresti“, do hlavného mesta, pod zámienkou štúdia na vysokej škole. Škola je však to posledné, čím sa zapodievate, veď neresti sú také lákavé! Bary, žúry, chalani a k tomu kamošky, tie najlepšie z najlepších. Tak vyzerá aj život Táni zvanej Debbie, hlavnej hrdinky knižky Slečna s výsledkami. Je to vysoko odolná dievčina, srdcom východniarka, pečeňou východniarka. Pečeň sa však ukáže ešte trvácnejšia ako srdce...
Milujem textové klišé zvané „Poznáte to.“ Okrem toho, že to má asi vo mne vyvolať nejaký falošný dojem spriaznenosti s danou situáciou, čo z emočného hľadiska nefunguje, tak uvedenú situáciu nepoznám, takže to nefunguje ani z hľadiska logického. Ja som sa totiž už v „centre neresti“ narodil, takže sa sem nemusím a ani nemôžem vydávať. Akurát ma to prinúti zamyslieť sa, že či keď v centre neresti celý život žijem, robí to zo mňa viac nerestného človeka alebo menej? To sa asi nedozvieme, no dozvieme sa, že hlavná hrdinka sa volá Táňa zvaná Debbie. Ako vznikne z mena Táňa prezývka Debbie, vie asi len niekto, kto si vyberie umelecký pseudonym Pia Dušak, no znie to asi o 3,75% lepšie než Táňa zvaná Debil.
Slovné spojenie „pečeňou východniarka“ je však vtipnou parafrázou kedysi známej reklamy na jedno hnusné pivo, čím slečna Dušak veľmi odvážne nastolila problematiku lokálnych stereotypov, v tomto prípade, že východniari veľa pijú. Tento útok na politickú korektnosť by sa však nemusel veľmi oplatiť, lebo ja byť východniarom, tak dopijem to dvojité bororo a hneď z pracáku idem domov, vyzlečiem montérky, zapnem svoju 486-ku s monochromatickým monitorom a ešte kým sused nezačne píliť roxory na cirkulárke a nevyhodí mi poistky, napíšem dotknutý komentár dole do diskusie.
Článok na divej.sk obsahuje aj úryvok z knihy, z ktorého vyberám zase úryvok ja, lebo som počul, že máte radi úryvky, yo dawgs. Takže:
„Tento box mal ešte jednu výhodu. V pohode by sa tam natlačilo aj dvanásť ľudí. A my sme tam sedeli tri. Box bol viac než dopoly prázdny. Nie tak obyčajne prázdny. Ale zvodne prázdny. Každý si chcel prisadnúť. Ale nie každý si to mohol dovoliť. Lady Boa Vista už veštila spoločníkov na tento večer a popritom si sťahovala šaty. Zvrchu som jej videla do žalúdka a z opačného smeru do maternice. Kúpila si ich bez skúšania, lebo „nemala som čas, kočeny…“, a neodhadla veľkosť, chudina. A Mašľa robila to, čo robí najradšej. Išla na záchod, obzerať sa v zrkadle.“
Dvanásť ľudí, to je naozaj veľký box a keď v ňom sedia tri ženy a je dopoly prázdny, môže to znamenať jedine to, že Táňa, Lady Boa Vista a Mašľa (k tvorbe prezývok pozri o dva odstavce vyššie) budú asi pekne tlsté mrochty, a to celý text stavia do trochu iného svetla. Čo naznačuje aj ďalší text, a to veta o neodhadnutí veľkosti šiat, je totiž známe, že obézne ženy majú problémy s konfekciou. A ďalej tiež o tom, že nie každý si mohol dovoliť prisadnúť – objemnejšia telesná konštrukcia sa ľahšie vysporiada s alkoholom, t.j. tučné ženy vypijú viac a alkohol lezie do peňazí.
A zrazu to, čo vyzerá sprvoti ako typický konzumný román pre recepčné vo fitness centrách, sa zmení na veľmi temnú psychologickú záležitosť. V ďalšej časti úryvku nás totiž čaká nemilé prekvapenie a dejový zvrat, keď sa dozvedáme, že Táňa/Debbie nadviaže rozhovor s chlapcom menom Dávid, no táto známosť prekvapivo neskončí koitom, zrejme práve pre nie reprezentatívny Tánin vzhľad. Preto sa Táňa utieka k pitiu nadmerného množstva alkoholu:
„U mňa je to tak. Pijem, pijem, pijem, hmla. Bola to dlouhááá noc. Veľa sme drinkovali. A fajčili. Hlavne drinkovali. A fajčili. A v neposlednom rade drinkovali. Vodka a zábava tiekli prúdom. Potokom. Dunajom.“
Tomuto odseku musím zatlieskať. Taký výstižný opis intoxikácie, zároveň za použitia minimalistických a repetitívnych výrazových prostriedkov, tomu sa nevyrovná ani beatnická tvorba Charlesa Bukowského (povšimnite si prosím najmä záverečnú gradáciu deja „prúd, potok, dunaj“), prípadne dadaistická poézia Tristana Tzaru. Bravó. Za toto brutálne strhnutie prehnitej masky falošného hedonizmu a odhalenie rapavej tučnej tváre citovo invalidného, povrchného, perverzného a deštruktívneho mestského pseudoživota nemôžem udeliť menej než osem rozliatych borovičiek rezaných rohypnolom z desiatich. Way to go, Vitana press!
Pics via satur.sk a evitapress.sk
