Príchod a iniciačné rituály
Porozprávam vám niečo o tom, aké je to brigádovať na Zbojníckej chate. Ale aby bolo jasné hneď od začiatku: ten, kto v lete ako brigádnik vynáša náklady na vysokohorskú chatu, nie je nosič. Je to brigádnik. Brigádnik sa s nosičom o nosení ani nemá ako porozprávať, pretože brigádnik má úplne iné zážitky, iné problémy a iný pohľad na celú prácu. O čom by sa napríklad vedeli porozprávať víkendový hráč hokejbalu s hráčom NHL? Podľa mňa maximálne tak o počasí. Nosič hrá inú ligu, vlastne úplne iný šport, nosí celý rok, v lete, v zime a je to skutočný kráľ tatranských chodníkov. Nosič má posunutý prah bolesti (to musí mať aj brigádnik, ktorý chce vydržať aspoň týždeň, ale nosičov prah vôbec nevidno), z hlavy má odstránené niektoré kontrolky, napr. pud sebazáchovy. Nosič je hrdý, najväčšia potupa pre nosiča je, keď má pocit, že má prázdnu krošňu. „Pobehuješ po doline ako baletka,“ ohodnotil Paľo, nosičská legenda, jedného brigádnika, ktorý nosil desať kíl pod svoje možnosti. Lenže turista nosiča od brigádnika nerozozná. A to je na tejto brigáde to najkrajšie. Stávate sa kukučkou v nosičskom hniezde. Stávate sa kráľom tatranského chodníka, napriek tomu, že ste si len pred zrkadlom vyskúšali nasadiť korunu, aby ste videli, ako v tom vyzeráte.
Možno, že sa k takejto práci cieľavedomý človek jednoducho prepracuje, ale vyzerám ako človek, ktorý má nejaký plán? Kamarát Mako, skúsený skalný lezec, liezol s ľuďmi, čo sú potomkami ľudí, čo riadia chatu. Mako sa teda spýtal potomka, potomok sa spýtal riaditeľa, riaditeľ schválil, a že je Mako kamarát a že tam možno nechcel byť sám, tak do toho rovno natiahol aj mňa a začiatkom augusta sme s obrovskými batohmi (veď ideme na mesiac!) stopovali smerom na Poprad. Od Maka som dostal informáciu, že sa normálne budeme hrať na nosičov (hovno on vtedy vedel, aký je rozdiel medzi nosičom a brigádnikom), ale popri tom trochu pomôžeme v kuchyni a budeme robiť aj nejaké práce, nad ktorými baby ohŕňajú noštekmi, ako napr. čistenie latrín. Jednoducho tatranská idylka. Pravdu povediac, vôbec som nevedel, čo mám od toho čakať. Chcel som len zistiť, či na to mám, a čo mi fakt slúži ku cti, vtedy som ešte netušil, že sa nosením dá aj zarobiť. Na dva razy sme sa dostali do Popradu, odtiaľ električkou do Starého Smokovca, vyšliapali sme si to na Hrebienok a Veľkou Studenou dolinou sme sa vybrali k chate. Chodník je dlhý takmer 7 km a prevýšenie je 675 m. Na chrbte som mal batoh, v ktorom bolo všetko, o čom som bol presvedčený, že potrebujem na mesačný pobyt mimo civilizácie. O rok neskôr, skúsenejší a otrlejší, som mal toho o polovicu menej. Napriek tomu, že sa mi po hodine zdalo, že batoh váži 120 kg, mi bolo jasné, že viac ako 25 kg to nie je a zajtra určite umriem potupnou smrťou pod krošňou vážiacou len o trochu viac. Na pohode mi nepridalo, že sme cestou stretli budúceho kolegu, spod krošne naloženej banánovými škatuľami mu bolo vidno len nohy. Tatranská idylka sa mi v hlave pomaly menila na galeje.
V chate chlapi popíjali čaj a dievčatá lietali okolo sporákov. Hneď som vedel, že som prišiel do slušnej spoločnosti, kde je deľba práce vecou logiky silnejšieho a nie nejakých gender sprostostí, ale tento obraz som už veľakrát nezažil. Spýtali sa nás, či sme stretli Jardu, nosiča. Keď sme im povedali, že kde sme ho míňali, divne sa uškŕňali a mne došlo, že ho za veľkú posilu nepovažujú. Spomenul som si, že niesol odhadom asi štvrť tony a to bola ďalšia rana môjmu sebavedomiu. Ak je tento borec považovaný za loosera, tak ja potom budem od zajtra roznášať kávu a miešať polievky. To bude moja tatranská idylka, jediný chalan v kuchyni. Presvedčil som sám seba, že to nevadí, že budem krívať a turisti ma tak budú považovať za zraneného nosiča. Paľo s Danom nám ukázali, kde budeme spať a zitili, že síce pre dvoch majú len jednu krošňu, ale na Hrebienku je ďalšia. Tak to vymysleli tak, že jeden pôjde na vynášku (teda najprv na znášku) o piatej ráno, okolo desiatej je späť a potom môže ísť druhý. Vraj nám stačí vstať o pol piatej. S Makom sme si strihli, vyhral som rannú prechádzku. O pol piatej mi zvoní budík, budím Dana, ktorý mal ísť so mnou. Tatranským slovníkom (veľmi nápaditým) ma poslal do riti. Mám spať a ráno všetko pochopím. Človeku to chvíľu trvá, kým sa naladí na zbojnícky humor. Tak sme vstávali o šiestej. Začal sa ranný rituál, ktorý sa takmer nemenil za tie štyri roky, čo som tam trávieval polovicu letných prázdnin. Zakúriť v peci, vyprázdniť smetné koše, pripraviť raňajky, zobudiť ľudí, čo pre nedostatok postelí spali v jedálni na zemi, rozložiť stoly a lavice, vydať raňajky. Najeme sa, počkáme, kým sa ľudia ubytovaní na jednu noc vytratia a pokračujeme vysávaním. To je pre mňa bezkonkurenčne najhoršia práca. Prvý deň mi to ešte nedôjde, ale po niekoľkých vynáškach mám nohy poriadne unavené a vysávať v predklone v nízkom podkroví je podľa mňa úplné peklo. A nie som sám. V škole nás z pochopiteľných príčin neučili, že istý Florenťan, Dante Alighieri, pôvodne pracoval na vysokohorskej chate, ale keďže na nosenie nemal, nechali ho celé dni vysávať a robiť iné nepríjemné práce. Hneď prvý týždeň mu z toho preplo a zrazu cítil nutkavú potrebu dať svojej utýranej mysli priestor na papieri. Dielo nazval Horská komédia, podľa neustáleho šialeného smiechu, ktorý mu znel v hlave a podľa úškrnov, ktoré mu venovali kolegovia vždy, keď ho stretli. Málokto vie, že dielo sa neskôr premenovalo na Peklo a neznámy autor napísal aj Raj a Očistec a celé to premenoval na Božskú komédiu, aby to nebolo také depresívne. Zmrznutý Lucifer v deviatom kruhu pekla bol tiež dopísaný neskôr. Pôvodne bol v tomto kruhu vysávač, strop bol vysoký len meter tridsať a Lucifer z úctivej vzdialenosti (z ôsmeho kruhu) jednou rukou hádzal do deviateho kruhu ihličie z kosodreviny, natiahnutou nohou ho zadupával do koberca, a v druhej ruke držal bič z ostnatého drôtu, ktorým najväčších hriešnikov nútil celý život (vlastne celú smrť) vysávať. Týmto opisom však u ľudí, ktorí vtedy vedeli čítať, vzbudil veľký strach a paniku, ľudia pri čítaní Komédie odpadávali a triasli sa hrôzou. Veľa ľudí spáchalo samovraždu, aby si zaistili miesto v siedmom kruhu pekla a vyhli sa čo i len teoretickej šanci skončiť pri vysávači v deviatom kruhu pekelnom. Originálna verzia Pekla (jediný zachovaný exemplár je vo Vatikánskej knižnici) bola teda prepísaná tak, aby bola prijateľnejšia pre široké masy ľudí.
Po vysávaní upravujeme postele, vymieňame obliečky a umývame latríny. Latríny sú osobitná kapitola. Radšej až po raňajkách si naberieš horúcu vodu, natiahneš gumené rukavice a ideš na vec. Celou procedúrou sa tiahne uchvacujúca kombinácia vôní ľudských fekálií a chlórového vápna, ktorým sa občas tie veľké hnedé kopy posýpajú. Výhodou inhalovania zmesi čpavku, oxidov chlóru a parfémizujúcich zložiek vysokohorských hovien je, že za tých dvadsať minút ti tak dokonale uvoľní dýchacie cesty, až máš pocit, že dýchaš celým povrchom tela. Ľudia sú však zvery (hlavne na toaletách) a tak niekedy neveríš vlastným očiam, čo, a hlavne kam to z nich dokáže vypadnúť. Dano ma hneď upozornil, že všetko musí byť totálne čisté. Ak chatár nájde na doske nejaký chlp nejasného pôvodu, tak mi jeho pôvod objasní a budem to robiť nanovo. A to sa mi fakt nechce. Pri latrínach sa dôsledne striedame, takže to vychádza každý štvrtý-piaty deň na mňa. O rok neskôr sa dozviem, že je to Makova obľúbená robota. Ponoriť ruky do teplej vody v rannom chlade mu spôsobuje potešenie, ktoré ja nejako v tejto činnosti neviem nájsť. Napríklad Dante umývanie latrín krásne popísal hneď na začiatku Pekla. Máme šťastie, že aspoň táto časť sa zachovala takmer bez stredovekej cenzúry. Tieto verše totiž nebudili až také pohoršenie, ako vysávanie pekelných kobercov aj kvôli tomu, že veľa ľudí v tých časoch žilo v podobných podmienkach svoje každodenné biedne životy. Ale nechajme už prehovoriť deprimovaného básnika:
Tých niktošov, čo iba hnili v blate,
pretože život neprežili činne -
štípe tu hmyz a osy jedovaté
ryjú im tvár, až v brázdach krv sa rinie,
aby ju u nôh spolu so slzami
odporné červy sali v čiernej hline.
Umelec evidentne trpí pocitom menejcennosti (niktoš), pretože nie je schopný vynášať ťažké náklady ako ostatní kolegovia. Myslí si, že život teda neprežíva činne, vysávanie a umývanie latrín nepovažuje za dôstojnú prácu pre takého drsného chlapa, za akého sa považuje. Zvyšok uvedeného textu vyjadruje nebezpečenstvo vyplývajúce z prítomnosti osích hniezd v akýchkoľvek drevených stavbách, latríny nevynímajúc. Mladý Dante v latrínach dostal plnú dávku osích žihadiel po tom, čo omylom metlou pichol do osieho hniezda schovaného v rohu miestnosti. Neskôr už len plače nad svojim biednym osudom a my si môžeme predstaviť, ako svoju prácu flákal, keďže podlaha v latrínach je plná muších lariev a bohvie čoho ešte (čierna hlina je takmer určite eufemizmus, tu pravdepodobne zapracoval cenzor).
