Asi by nebolo od veci sprvoti vysvetliť, ako som sa vlastne do tejto najúžasnejšej krajiny sveta dostal. Tak v prvom rade si ako svoj štúdijný odbor vyberte niečo trendové, ako povedzme financie a bankovníctvo. Po úspešne zvládnutom úmornom štúdiu sa potom zamestnajte v prvej IT firme. Anglický jazyk predsa ovládate a titul ste tiež nedostali len tak pre nič, za nič. Ostáva už len päť rokov vtipkovať na denných mítingoch, kým si vás niekto nevšimne. Vedľajší účinok vašej snahy však bude nenávisť slovenských kolegov, ktorí sú predsa introverti a predvádzať sa nepotrebujú. Keby len vedeli, že vyhodiť človeka, čo je večne ticho a de facto neexistuje, je zrejme ten najľahší úkon zo všetkých.
Celé dobrodružstvo sa začína celkom poeticky, ohlásením organizačných zmien u nášho zákazníka. V ich dôsledku sa bude v priebehu nasledujúceho roku porúčať približne stovka ľudí a ja medzi nimi. Avšak rodinu treba živiť, tak som sa rozhodol o zmenu zamestnávateľa, pretože žiť v neustálej neistote rozhodne nie je pre mňa. Rozoslal som životopisy a po piatich rokoch som sa vrátil na trh práce, kde každý disponuje nekonečnými znalosťami a ak náhodou niečo nevie, do pol hodiny sa to dokáže naučiť. Samozrejme som to robil vtedy, kým mi na pozadí bežal aktuálny pracovný pomer. Miesto sa našlo a úprimne, na pohovory som chodil viac-menej len tak, na skúšku, veď predsa hneď na prvé miesto sa mi istotne dostať nepodarí.
Neviem, či to bola uvoľnenosť, platové podmienky alebo dokonalá čarokrása mojej osobnosti, no podarilo sa mi uspieť a ako som sa dozvedel neskôr, predstihol som zopár svojich kolegov. Aj oni mali králičie úmysly. Tak som po prvý krát v živote, s rozklepanou rukou, dal podpísať výpoveď a tešil sa na novú etapu svojho života. Nová firma, noví kolegovia. A na chvíľku bolo dobre.
Potom prišlo na plánovací míting zopár ľudí priamo zo Chicaga od zákazníka a chceli mať s každým pohovory. Ako vysvitlo neskôr, vybraným ľuďom začali ponúkať presun do Chicaga a možnosť pracovať odtiaľ po dobu minimálne jedného roku. Letenky a cca mesiac v hoteli by platili oni, ale potom by sme už boli zodpovední každý sám za seba. Ja som túto ponuku však nedostal. No čo, som len tester, nedá sa nič robiť. Ako mi bolo vysvetlené neskôr, nie je americkým zvykom presviedčať ľudí vo výpovednej dobe, aby ostali a preto mi nebolo ponúknuté nič. Po menšej intervencii môjho šéfa nakoniec zmenili názor a vysvitlo, že by ma chceli. Ale ísť sám na minimálne rok do USA, to bolo na zamyslenie. Chvalabohu mi potom ktosi vysvetlil, že aj rodina môže ísť so mnou. No nič, niektoré veci skrátka na prvý krát nepochopím. Takže výpoveď sa odvolala a do tej druhej firmy ma už asi nikdy nezoberú. Čo už narobíme.
Po výbušnom rozhovore s manželkou sme sa nakoniec rozhodli, že to pôjdeme skúsiť, pričom od začiatku sme sa spoliehali na to, že sa niečo v celom polročnom procese vybavovania pokazí a my z dôvodov typu vis major ostaneme doma. Potom aspoň nebudú výčitky, ani obviňovanie, ani nič. Najprv sme museli absolvovať množstvo rozhovorov so zákazníkom, kde nás inštruovali, čo nás teraz čaká. Nasledovalo vypísanie stáda dokumentov a vymýšľanie trojstranovej eseje o tom, prečo práve ja osobne musím ísť do USA a brať prácu americkým občanom. Zaregistrovali sme sa na stránke amerického konzulátu a čo bolo celkom zaujímavé bol fakt, že sme to museli robiť s pomocou HR pracovníčky na jej laptope. Keďže mala zapnuté ukladanie predchádzajúcich hodnôt do polí a v online formulári bol očakávaný plat, tak som hneď vedel, kto bol v platovom vyjednávaní ako úspešný. Ja osobne som prijal hneď prvú ponuku, pretože nemať veľké oči a uspokojiť sa s maličkosťami je predsa pre mňa také typické. Nasledovala cesta do Bratislavy na spomínaný konzulát, kde sme ich museli presvedčiť, že sme tejto pocty naozaj hodní. Aby som vysvetlil jednu vec. Som človek veľmi praktický a nenáročný, za čo si ma v tíme často doberajú. Ako dôkaz uvádzam doslovné odsúdenie kolegov potom, ako som sa do Bratislavy (aj s manželkou) vybral ležadlovým vlakom a to DRUHOU triedou. V tej chvíli som vážne pochyboval, či vôbec do toho USA dokážem zapadnúť.
Oznámiť to rodine bol asi najväčší oriešok. Užili sme si všetkého plnými dúškami. Od výčitiek, že im berieme na druhú stranu sveta jedinú vnučku, cez to, že nás tam znásilnia a predajú naše ľadviny až po rezolútne nikam nejdete a hotovo. Ani tieto okolnosti nás neodradili, a tak sme si každý zbalili svoje svetské statky do 23 kg kufra, nasadli do lietadla a šlo sa. Ono už samotný koncept cestovania s ani nie dvojročným dieťaťom má zopár trhlín. Dieťa sa začne nudiť po pár minútach sedemnásť hodinového letu s dvoma prestupmi, čoho výsledkom je plač, či krik. Pohľady spolucestujúcich popisovať netreba. Tak im treba. Mali si priplatiť za biznis triedu, tam by nič takého rozhodne nastať nemohlo. Ešteže sme leteli Lufthansou, kde je alkohol zadarmo. Ten je predsa liekom na všetko a po chvíli už to kričiace dieťa vôbec nevnímate.
Avšak zábavný kolotoč udalostí ani náhodou nekončí. Aby sme si nemysleli, že všetko pôjde podľa plánu, prekvapí nás štrajkujúci letiskový personál na letisku v Dusseldorfe. Prečo tá letisková zberba vlastne štrajkuje? Nestačí im, že nám zo života robia peklo, predávajú nám jedlo za extrémne primerané ceny alebo nás aj zo päť krát kontrolujú pomaly v spodnom prádle?
Po prílete, keď si už necítite absolútne žiaden úd na tele, sme celkom radi, že lietadlu nezačala horieť batéria, prípadne že pilot nezabudol vysunúť podvozok. Neskutočne milí imigrační úradníci po celej letiskovej hale vykrikujú, kam sa má kto postaviť a na naše zdesenie nám vysvetlia, že mať v držbe malé dieťa po sedemnásť hodinovom lete nie je žiadna poľahčujúca okolnosť na predbiehanie sa v nekonečnom rade. Nasleduje hodinka (dve) trpezlivého čakania s neustále neodbytným pocitom, že nás tu otočia a pošlú domov. Po tom všetkom je colná kontrola, kde sa nás obratne pýtajú, či máme so sebou nejaké jedlo, úplne ako nezáväzný rozhovor na pláži. Keby len moja taška naložená nutrilonom, horalkami a inými slovenskými spomienkami vedela rozprávať. A tak sme teda dorazili do mesta Chicago.
