Na naše milované Slovensko sme sa vrátili pred o niečo málo viac ako dvoma mesiacmi. Veľa sa tu toho nezmenilo, ale niektoré veci boli pre mňa predsa nové a vnímam ich akosi inak. Ale aby sme nevybočili z vopred pripravenej osnovy, zažeňme ovce do košiara a poďme k bodu číslo jeden.
 

 Pri odlete z Chicaga sme mali asi toľko batožiny, ako má z východniarskeho príslovia známy mentálne nestály človek pokrývok hlavy. No vďaka extrémne usmiatej a šikovnej letiskovej pracovníčke sme dokonca za extra batožinu ani nemuseli nič platiť. Skrátka, ak idete s piatimi kuframi, ovešaní príručnými batožinami (s váhou vôbec nespĺňajúcou štandardy) a so zúfalým výrazom na tvári, ľudia vám zväčša radi pomôžu. Ušetrených 100 dolárov sme vzápätí v letiskovom McDonalde vymenili za pochutiny a vodu, pretože boli z účtovníctva už odpísané a nechceli sme ich predsa brať domov.
 

 Let prebehol celkom v poriadku, bez kontrol, či máme v taške bombu alebo štrajkujúceho personálu. Ako tak lietadlo romanticky pristávalo ponad „ju-es-stíl“, prebehlo mi pred očami všetko to, čo sme si zažili a musel som vyroniť osamelú slzu ľútosti. Po chvíli sme však už nabehli na tradičný kolotoč niekdajšieho života, na ktorý sme tak trochu aj pozabudli. Ako sme si teda zvykli naspäť na slovenské pomery?
 

 Jednoduché to vôbec nebolo. Najprv som sa musel popasovať s geografickým presunom svojich počítačových záujmov na Slovensko. Aby ste rozumeli, nie je nič horšie, ako keď sa dlhšie časové obdobie pripájate z istého štátu, využívajúc istú IP adresu, a potom sa presťahujete. Po prechode domov sa mi teda zablokovali takmer všetky kontá. Od ebay konta začínajúc, cez emailové konto pokračujúc a americké bankové konto končiac (a okrem toho linkedIn, facebook, steam, origin, battle.net, …). Každý systém si myslel, že sa nejaký hackerský galgan snaží odniekiaľ z východnej Európy do nich nabúrať. Nikoho ani nenapadlo, že by som to mohol byť naozaj ja. Dobrá rada nad zlato. Ak si vyplníte záložný email (ktorý slúži na overenie iného emailu), dajte si pozor, aby sa vám nezablokovali oba, ako sa to prirodzene stalo mne.
 

 Ďalej je napríklad všetko odrazu extrémne malé: mikrovlnné rúry, náš byt, autobusy, ľudské úsmevy. Dokonca aj Matilda správne poznamenala, že naše slovenské auto akosi nespĺňa jej veľkostné požiadavky. Rovnako mi chvíľku trvalo, kým som si zvykol na nedostatok ľudí. Ono to miestami vyzeralo úplne tak, ako keby tu začal platiť nejaký zákaz vychádzania. Celý kolorit dotváral absolútne neporovnateľný výber ovocia a zeleniny (ako aj iného tovaru) v obchodoch. Skrátka, na horšie sa zvyká veľmi ťažko.
 

 V práci je to tiež akési iné. Neskutočne mi začalo liezť na nervy neustále sa sťažovanie kolegov/kolegýň na to, ako už od zamestnávateľov nedostávajú zadarmo to, čo kedysi. Rovnako ich hnevá, že im zamestnávateľ neorganizuje večierky, mikulášov pre deti či iné akcie, pretože sa nemajú kde so spolupracovníkmi stretnúť a porozprávať. Ani ich nenapadne urobiť niečo pre zmenu, ako napríklad si niečo zorganizovať sami. Ak som sa niečo málo za tých 15 mesiacov naučil, tak to, že sila komunity a zapálených ľudí je ohromná. Čiže miesto neustáleho „pindania“ ich nabádam, aby pre zmenu niečo sami urobili. S veľkým pochopením sa to zatiaľ nestretáva, a ak by som mal zrátať, koľkokrát mi už povedali, že som sa zmenil (či iné nepublikovateľné názory na moju osobu), bolo by to istotne aj trojciferné číslo. Nedá mi nespomenúť výrok kolegu, ktorý ma naozaj pobavil. Podľa neho sa na mne extrémnym spôsobom podpísalo, citujem: „Amerikánske vymývanie mozgov“.
 

 Osud nám za tieto dva mesiace chcel zrejme vynahradiť všetko to, čo sme za tých pätnásť zameškali. Matilda a pani M. boli spolu v nemocnici a o pár dní neskôr tam skončila taktiež pani M. z úplne iných dôvodov. Tento mesiac pre zmenu môj otec „porodil“ ľadvinový kameň, čomu tesne predchádzala operácia môjho svokra. Teraz už len čakám, čo bude pomaly nasledovať.
 

 Ale sú tu aj dobré veci. Napríklad celá rodina je v tom istom časovom pásme, čo komunikácii dosť pomáha. A paradoxne naše skajpové rozhovory úplne nevymizli, len sa ich výskyt o niečo znížil. Čiže napriek tomu, že sme blízko, ešte stále sa niekedy rozprávame cez internet a necháme nostalgii voľný priebeh. A aby som nezabudol, rodinní príslušníci sa naozaj prekonávajú. Početnosť ich výskytu u nás je na vskutku nadpriemernej úrovni.
 

  Avšak úprimne povedané, už je mi tu dlho. Celkom rád by som niekam šiel a opäť zažíval ten adrenalín, keď ste odkázaní sami na seba a existuje toľko vecí, ktoré sa môžu pokaziť. Prvých pár dní som si stále myslel, že som ešte v USA. Až keď som druhého januára cestoval o pol siedmej ráno trolejbusom do práce a celým dopravným prostriedkom sa niesla vôňa zvratkov, uvedomil som si jednu vec. Už nie som v USA. Už som doma.