Hľadieť na tvár niekoho, komu ste prehnali guľku čelom, je ako cesta do minulosti. Pozerám na monitor a nepočujem žiadne zvuky. Pery toho muža sa pohybujú, to znamená, že niečo hovorí, no ja mu nerozumiem. Začnem sa zameriavať na detaily. Jeho oči sú guľatejšie ako si pamätám aj keď majú tú istú farbu. V ich kútikoch je viac vrások. Rovný nos, na jednom mieste vyzerá, že bol zlomený, no to som si predtým nikdy nevšimla. Pohybujúce sa pery sú trochu plnšie a má dokonale oholenú tvár.

Pomaly sa preberám zo šoku. Mlčky sa vezieme v aute. Nechávame za sebou mesto, predmestie aj nenápadný dom, v ktorom sa udialo toľko hrôzy. Zabila som svojho priateľa. Veril mi. Bola som jeho jediné dobro v živote. Jeho viera. Jeho láska. Strelila som ho do hlavy. Toľkokrát som si predstavovala, aké to je, niekoho zabiť. Vždy som myslela, že je to oslobodzujúci pocit, zbaviť svet nejakého chudáka, ale nemalo to byť takto. Nie omylom a nie jeho. Zabila som ho ako psa.

V tom dome za mestom som bola len raz. Spoznala som jedného milého chlapíka náhodou v bare. Bol to jeden z tých večerov, keď som sa snažila vyzerať úplne normálne. Kúpil mi drink, bavili sme sa o bežných veciach, v našom rozhovore neboli žiadne dvojzmysly ani narážky. Celý večer sa ma ani nedotkol. Povedal mi, že vo mne vidí niečo čisté a to je jediná dobrá vec, čo vidí, keď sa rozhliadne. Myslela som si, že je len naivný a že bude ľahké omotať si ho okolo prsta.

Po našej poslednej vydarenej akcii sme museli spomaliť. Dookola sa v partii preberalo, čo sa stalo, prečo sa to stalo a kto je na vine. Utešovali sme priateľovu sestru, ktorá prišla o svoju najlepšiu kamarátku a chápavo som hladkala priateľa po chrbte, keď sa hovorilo o zlyhaní jeho priateľa z detstva. Našťastie sa ani jeden z tých dvoch neozýval. Nič sme o nich nevedeli.

O svojom súkromnom živote rozprávam veľmi nerada. Aj tak nie je veľmi o čom hovoriť. Väčšia časť môjho života je nastavená pre divákov, aby nemali nutkavú potrebu zatvoriť ma do nejakej inštitúcie. Dokonca aj keď som sama, snažím sa správať normálne, aby som nevyšla z cviku. Mojím súkromím tak ostávajú moje myšlienky a tých pár chvíľ, kedy sa nekontrolujem. Všetko sa snažím nastaviť tak, aby nikto v mojom okolí netušil, s kým má tú česť.

Niekto raz povedal, že psychopati sa nepriťahujú. Ako veľmi sa mýlil. Sme ako samostatná rasa v tejto hroznej spoločnosti. Keď sa sám zúfalo snažíte vyzerať normálne, rýchlo si všimnete, ak niekto robí to isté. Nenápadný výdych úľavy, keď úspešne ukončíte rozhovor s neznámym. Neustále kontrolovanie okolia. Strnulý postoj chrbtom ku stene a široký úsmev, keď stretnete niekoho známeho, ktorý vám nezmizne z tváre po celú dobu, čo stojí pri vás. Keď viete, čo hľadáte, zrazu je bláznov plný svet.

To, že som si našla chlapa, má na môj život pozitívny dopad. Som pokojnejšia a zažívam malé, milé príhody. Napríklad ráno, najhoršia časť dňa, sa dá prežiť bez úhony. Mojej aj ostatných. Rýchlo pochopil, že moja jemná motorika nefunguje najmenej dve hodiny po prebudení. Nedokážem si zapnúť ani gombík na šatách bez toho, aby som si pri tom zlomila necht. Odtiaľ pochádza aj moja nekonečná ranná zúrivosť.

Som zaľúbená.Nie tak romanticky a bezhlavo.Proste tak, ako len ja môžem byť. Delím sa o jedlo a posteľ. Počúvam a rozprávam. A chvíľkami sa pristihnem pri tom, že sa nekontrolujem a som sama sebou. Nie je to základ každého dobrého vzťahu? Zašlo to tak ďaleko, že mnou občas zalomcuje spasiteľský komplex. Proste sa ráno zobudím a cítim, že je čas dať ľudom ešte nejakú šancu. Predtým sa mi to nestávalo, no vyžívam sa v tomto novom pocite.

Čakám v tmavom, zle vetranom bare. Trčím tu už hodinu. Ten jebo mi trikrát volal, že je na ceste a že si mám objednať pitie na jeho účet. Začala som decentne s fínskou vodkou, ale teraz už pijem šesťhviezdičkový koňak. Znova si pretriem pery rúžom. Predstava, ako tá nepríjemná mrcha za pultom škrabe môj červený rúž nechtom z pohára, mi robí dobre. Nepotrpím si na drahé veci, ale rúže si kupujem kvalitné, lebo len tie vydržia na kraji pohára naozaj dlho.