Volume 1 – Stavanger

Je november roku pána 2007, piatok, 13:30 a ja prichádzam do garáží firmy, ktorá mňa a tucet ďalších Slovákov po šesťtýždňovom kurze nórčiny (viem povedať ako sa volám a ktorá je moja obľúbená farba) zamestnala ako vodičov regionálnej autobusovej dopravy v západonórskom meste Stavanger. Vlastne vo vedľajšom meste Sandnes, ale to je nepodstatný detail. Firme dobieha posledných pár mesiacov jej existencie – prehrala výberko na prevádzkovanie dopravy v oblasti a od januára naše linky preberie konkurencia. Kopa zamestnancov už zutekala na nové fleky a my ostatní makáme ako fretky, a aj tak je bežné, že niekoľko desiatok spojov denne nemá kto odjazdiť a každý na to kašle, lebo však čo nám môžu, zrušia nám kontrakt?

Mám za sebou tri hodiny v rannej špičke, denne som v práci 14-16 hodín a trpím ťažkým spánkovým deficitom. Prvé, čo mi udrie do očí, je že na dvore, kde by mal byť môj autobus, stoja len tri bicykle a dvaja šoféri, čo už mali byť dávno vonku. U dispečera dopytujem vozidlo a dozvedám sa, že žiadne nemáme, ale som v poradí, no tak jeden spoj vynechám, no a čo,  a nech si idem dať kávu. Idem si dať kávu a dúfam, že sa nikto nebude chcieť socializovať.

13:45 Už desať minút som mal byť na ceste. Miesto toho pijem druhú kávu, keď si ku mne prisadne Viď Jste Debilové Ivan, päťdesiatnik, ktorý tridsať rokov strávil na MHD v Prahe a zanechalo to viditeľné stopy. Nickname dostal podľa svojho osobitého štýlu komunikácie s klientmi, zahŕňajúceho ďalej perly ako „paničko, plíz, stojíte mi před zrcátkem“ alebo „palte do píče, fóglové blbý, kdo má na vaše ksichty koukat“.

„Hele, kamaráde, že prý se o mně říká, že šmelím s jízdenkami.“ hovorí mi a ja v duchu úpiem. To sa neříká, to sa všeobecne vie. Vziať zahodený lístok, predať ho znovu a zinkasované prachy strčiť do vrecka je u východoeurópskych gastarbeiterov bežný spôsob privyrobenia. Nechápem, prečo niekto ohrozuje dva a pol tisícový plat kvôli dvom eurám extra, ale viackrát mi bolo povedané, že nechápem veľa vecí.

„Hele, to jim musíš říct, že já takové věci nedělám. Tebe tam v kanclu budou poslouchat, jó?“ hovorí mi a jeho okrúhla tvár je stelesnením anjelskej poctivosti.

13:58 Konečne sa mi ujde autobus. Mercedes Conecto, zvaný Kebab (no dobre, volám ho tak len ja, ale dúfam, že sa to uchytí), lacný šmejdík vyrobený v Turecku pre východoeurópske trhy, v najbohatšej krajine sveta sa ocitnuvší nejakým pre mňa nepochopiteľným omylom. Sedadlá z drevotriesky s tenučkým látkovým poťahom môžu komfortom súťažiť s kostolnými lavicami. Kolega JJ vylieza spoza volantu a žiari šťastím: „Kukni, mám nový bicykel! Skoro nový! Len tak ho nahali na zastávke, ani ho poriadne nezamkli, veril by si tomu, jakí sú jebnutí?“ Zdvorilo prikyvujem, zatiaľčo svoju novú akvizíciu zozadu vykladá. V pivnici firemného bytu ich má už pätnásť a je mi záhadou, čo s nimi chce robiť. Skáčem za volant, logujem sa do mašiny na lístky a upaľujem preč.

14:05 Školský spoj od strednej školy máme ísť dvaja, ale som tu sám a tak Kebab vyráža na svoju prvú cestu nalisovaný tak, že bratislavská 39 proti nemu vyzerá ako biznis trieda Swissairu. Husto prší, napriek mojej výzve všetci dýchajú a čelné sklo Kebabu sa rosí tak, že idem napoly po pamäti. Okrem blbých poznámok o neschopnosti firmy (s ktorými plne súhlasím) ešte musím počúvať nejakú elektronickú techno hudbu z vypeckovaného mobilu kdesi za mnou; znie to, ako keby Optimus Prime súložil s automatickou práčkou.

14:25 Vysádzam harantov bez hudobného vkusu a pristavujem na expres do Stavangeru. Predchádzajúci spoj nešiel, o čom ma cestujúci nezabudnú informovať.  Mám chuť na kávu. S konskou dávkou chlastu.

15:05 Prázdny presun do Forusu, obrej priemyselnej a kancelárskej zóny. Odtiaľ vyrážam na linke 75B, ktorá vymetá všetky zapadnuté diery, každých dvesto metrov niekam odbočuje a k cieľu sa dostáva väčšími okľukami ako ranné blogy Sama Mareca. Zatiaľ som ju šiel iba raz, opačným smerom a potme, ale na moje námietky mi bolo odpovedané, že ak to neodjazdím ja, zostane spoj nevykonaný; hnusné citové vydieranie a apel na moju profesionálnu hrdosť ako vždy zaberie.

15:30 Naberám ľudí, vyrážam.

15:38 Prichádzajú prvé pochybnosti, či som náhodou nemal odbočiť doľava. Škúlim do zrkadla; nikto z cestujúcich nevyzerá zmätene alebo znepokojene. Hádam bude dobre.

15:40 Som si pomerne istý, že viem, kde som.

15:42 Trt baraní. Nemám šajnu, kde som. Uvažujem, že prehltnem hrdosť a opýtam sa niekoho z cestujúcich, ale Nóri sú národ sťažovateľov a ja netúžim vidieť zajtra moju fotku v miestnom bulvári pod titulkom NEZAŠKOLENÝ ZAHRANIČNÝ VODIČ AUTOBUSU NEPOZNAL TRASU, VYDESIL DETI A TAKMER ZRAZIL MAČIATKO.

15:43 Uvedomím si, kde som, práve v momente, keď zabočím doprava o dvesto metrov skôr, než som mal. Teraz idem cez pole po ceste tak úzkej, že by som mal problém vyhnúť sa väčšiemu zajacovi, možnosť otočiť sa nečrtá nikde. Spoza chrbta počujem pobavený šepot. Potím sa ako pedofil v Disneylande.

15:44 Cesta končí na farmárskom dvore. Farmár stojí na verande a bez mrknutia sa díva, ako mu mestský autobus snažiaci sa nacúvať do medzery medzi maštaľou a zaparkovaným traktorom rozháňa sliepky.

15:48 Som späť na ceste. Vzadu sa ktosi škodoradostne rehoce. Želám mu syfilis.

16:10 Po poslednom pofidérnom závleku sa konečne dostanem na hlavnú cestu a okamžite zostanem stáť v zápche.

16:25 Stále stojím v zápche, ale už o dvesto metrov ďalej. Chcem si aspoň prečítať diskusiu na dailymale, ale potom si uvedomím, že ten ešte neexistuje. A smartfóny tiež nie.

16:55 Prichádzam na terminál v Stavangeri a okamžite pokračujem na linku na predmestie Viste Hageby. Meškám dvadsať minút, ale v tomto štádiu dopravnej špičky v piatok popoludní už meškajú všetci a interval na linkách je taký hustý, že v čas odchodu uvedený v cestovnom poriadku obvykle nejaký autobus naozaj ide. Náladu substrátu zlepší aj fakt, že mi zamrzla pokladňa a po krátkej snahe o reštart rezignujem a beriem ich všetkých zadarmo. Objednávateľ síce nebude nadšený, ale tak čo urobí, zoberie nám kontrakt?

17:15 Opäť zápcha, tentoraz skutočne epická. Všetci tí ľudia, ktorých dopravné potreby sú podľa ich vlastných vyjadrení tak jedinečné a unikátne, že ich verejná doprava neuspokojuje a musia zo sebou ťahať tonu kovu a uzurpovať si osem metrov štvorcových, všetky tieto snehové vločky sa každý deň presne v tú istú hodinu vyhrnú na tú istú cestu idúcu tým istým smerom na to isté predmestie, navzájom si zavadzajú a desiatky minút stoja na mieste. Podľa mňa je to nejaká forma autizmu (pun intended). Meškanie nabieha, som nervózny a fakt že sa vypitá káva pýta von, mi náladu nezlepšuje.

17:40 Dofrčím na konečnú. Už som mal byť na polceste naspäť, ale musím trochu rozpohybovať nohy. Dve minúty to ľudia vydržia. Šťať nie je kde, takže kávu veziem naspäť, odkiaľ prišla.

18:00 V snahe dohnať meškanie letím dva metre nad kukuricou, ale zbytočne. Obrýlený pubertiak, v snahe zapôsobiť na svoju škaredú priateľku, sa ma pýta, prečo meškám. Plný mechúr nabúrava moju snahu o prozákaznícky prístup; významne sa pozriem na zamrznutú plechovú rieku v protismere a odpovedám protiotázkou: „No prečo asi?“

18:45 Dorazím do Sandnes a zaťahujem do garáže, kde mám trištvrte hodiny pauzu, kým mi začne nočná. Keď prechádzam popri kancli dispečera, počujem zvnútra tlmený rehot a idem sa pozrieť, čo sa deje. Na obrazovke beží záznam z kamery autobusu Viď Jste debilové Ivana; jeho gigantická prdel je vystrčená rovno do objektívu, zatiaľ čo zvyšok tela sa krúti pod sedadlom a čosi odtial loví. Keď konečne vylezie, vidím že je to skrkvaný starý cestovný lístok. Viď Jste Debilové ho láskyplne vyrovnáva, šúcha a ofukuje ako Indiana Jones mapu k poslednému pokladu skazy a ukladá si ho do šofértašky k ďalším desiatim. Usudzujem že nie je najlepší moment presviedčať dispečerov o jeho cnostiach a idem si do oddychovej miestnosti zožrať cheesburger, než začne nočná a s ňou skutočné rodeo.