Dvanásty December... telefonát do CallCentra, v krajine, kde Noro mal ležať na pláži, keby... keby sa pred rokom v Ázii neobjaví panáčik, ktorý s efektom motýlích krídel zmenil správanie celej civilizácie.... a keby nebolo lockdownu v Matelkolande...

2018 Október:Triatlon... doteraz som sa na to necítil, ale budúci rok to dám. A raz to dotiahnem aj na Ironman-a, hneď po tom ako vyriešime svetový hlad a mier... ale tak treba začať postupne a skromne. Tohtoročná bežecká sezóna mi práve končí a zvažujem, čo spáchať na budúci rok. Čo si nenaplánujem dlho dopredu, to nedám.

Po príchode na letisko v Tulear sa k nášmu taxíku hneď nahrnuli zlodeji  nosiči batožiny. Kým sme sa vytrepali z auta, naša batožina už mala 100-metrový náskok v rukách nosičov a rútila sa do odletovej haly. Na odletoch bolo prázdno, aj ked bol rušný deň = očakávaný bol jeden let.

Môj aktuálne nedokonalo fungujúci tráviaci systém ma neznepokojuje - nie je to tragické, ale ani ideálne. Keďže to trvá už zopár dní, určite je to z niečoho lokálneho a čo konzumujem stále... jasné, že z mäsa ani z chlastu to byť nemôže, a preventívne obviním lokálnu vodu a neprevarený čaj či kávu.

V Tuleari na hoteli nás ráno zobudili pokrikujúci vojaci. V kasárňach oproti hotelu mali akčný ranný budíček a rozcvičku.

Ráno sme sa zastavili v miestnej dedine na trhu. Bola sobota a z osád v okruhu 30 kilometrov prichádzali väčšinou pešo domáci s čímkoľvek, čo potrebovali predať alebo vymeniť. Niekto si niesol vrecko s ryžou, iný svoju manuálnu produkciu klincov, ďalší nespotrebovaný blister liekov alebo z pneumatiky vyrobené šľapky, atď.

 Večer pred spaním bol vidno v diaľke široký pás ohňa. Zjavne vypaľovali savanu a poňali to v „malom“ - na šírku mal oheň odhadom cez dva kilometre. Či postupuje k nášmu hotelu alebo od neho, sa nedalo odhadnúť. Som však optimista. Ráno o 05:30 začal kikiríkať kohút jak dzivý.

Večer, keď sme prechádzali poslednou stovkou zákrut v dažďovom pralese smerujúc do hotela, sme predbehli tlupu domorodcov ako pretekajú v behu do kopca. Aspoň tak nejako to vyzeralo. Iné vysvetlenie sme nedokázali nájsť, prečo 200 ľudí beží po asfaltke hore kopcom. Až neskôr na hoteli pri večeri sme sa dozvedeli skutočný dôvod, hnala ich dopredu zvedavosť.

Ako ste si už všimli, auto išjús je téma číslo jedna. Mada-faka-gaskar je len vata okolo. Driver vyhlásil, že dnes je čas trochu opraviť našu káru. Predsa len, bez alternátora/elektriky, bez bŕzd a so zjazdeným kolesom nadobudol pocit, že by niečo mohol fixnúť. V meste máme v pláne prespať aj ďalšiu noc, takže času má dosť.