V Tuleari na hoteli nás ráno zobudili pokrikujúci vojaci. V kasárňach oproti hotelu mali akčný ranný budíček a rozcvičku. Takže kým sa chlapci šplhali, plazili, preliezali steny, drepovali, klikovali, zhybovali, skákali, behali a inak sa fyzicky ničili, tak ja s Drahou sme raňajkovali na hotelovom balkóne len pár metrov od nich, popíjajúc pri tom kávu a kozumujúc maslový croissant. Vidieť, ako sa s turistickými batohmi a so zbraňami v rukách hmýria a makajú  sťa naspídované mravce, stálo za to. Finálnou aktivitou bol pre nich beh - v 15-sekundových intervaloch štartovali v zmiešaných štvoriciach. Boli „zmiešaní”- tí, ktorí topánky mali, s tými naboso. Ale aspoň bolo vidno že hladom veľmi netrpia, inak by toľko energie nemali. Najskôr som si myslel, že si dajú len kolečko okolo kasární, ale keď sa ani po trištvrte hodine nevracali, zjavne bežali jednosmerne do p… do preč.

Presunuli sme sa na Ifaty… dedina 35 km vzdialená od Tulearu, miesto, kde končí väčšina dovolenkárov, ktorá spoznáva Madagaskar skrz hotelovú pláž. Pôvodne nám mala trvať cesta viac ako hodinu, ale donedávna poľných 30 km premenili cestári medzičasom na zbrusu novú asfaltku. A tak sme boli mimoriadne rýchli. Prvá zastávka bola v Baobab parku. Ten má 70 hektárov a obsahuje iba 1 druh baobabu. Na svete je celkovo 9 druhov baobabu, 7 z nich sa nachádza na Madagaskare. Z tých 7 je 6 druhov endemických, a teda sú iba na Madagaskare a nikde inde. V parku prší iba necelé 3 mesiace, medzi januárom a marcom, celkovo 500 mm zrážok. Zvyšok roka dážď nehrozí (FYI: 500 mm zodpovedná cca ročnému úhrnu zrážok na Žitnom ostrove spolu za celý rok). Tie 3 mesiace dažďa ale stačia na to, aby baobab narástol o 90 mm ročne. Väčšina stromov v parku má 1 až 500 rokov. Najstarší v parku má 1200 rokov (najstarší  na Madagaskare má 1600 rokov a  obvod kmeňa je 30 metrov, pcheee, chcem vidieť tú „motorovú pílu“, čo ho dá dole).

Kôru z baobabov domorodci často zrezávajú. Keďže je mäkká a ohybná (tvárna), tak najčastejšie odrežú obdĺžnik kôry, trebárs rozmeru pol metra krát meter. Následne to použijú ako „plátno“ na výrobu  klobúkov. Kôra stromu dorastie, ale jazva po výreze zostáva a je viditeľná.

Ako miestny sprievodca tvrdil (a internety to na prvé googlenie vyvrátili), baobab nie je strom. Neprodukuje drevenú hmotu. Obsahuje len „dužinu“ a prakticky je to bylina. Obsahuje šialené množstvo vody a je tak nehorľavý. Z tohoto dôvodu z baobabu nepostavíte ani zrub a nebudete z neho mať ani drevo na tri zimy. Kvet baobabu kvitne v januári a je žltý alebo oranžový. Cez deň je kvet otvorený a na noc sa zatvára. Ovocie baobabu je plné semena (ach, vy prasatá… obsahuje asi 100 kusov semien). Ľudia z ovocia pijú šťavu. Korene baobabu sú cca 10 metrov pod zemou.

 

V parku bol aj strom, ktorého pichliače (reálne sukulentové listy) sú toxické a používajú sa na lov sladkovodných rýb. Predstavil som si otrávené šípy strieľané do vody, ale na taký lov otrávený hrot predsa netreba... hmmm.... lov je však iný: Listy hodia do jazera, ryby to omámi a ľahko ich potom aj rukami povyťahujú. Jasné, že potom musí nasledovať proces detoxikácie rýb v mininádrži. Jóži neodolal, jeden list odtrhol a začal ho prežúvať… zhodnotil, že má trpkejšiu chuť ako koka a prestáva si cítiť jazyk.

Nasleduje krátka štatistika: 62 druhov rastlín z parku sa používa v medicíne. Na Madagaskare je 12-tisíc druhov flóry, pričom 85 percent endemických. Len samotného aloe je tu 65 druhov (btw. aloe kvitne, keď je chladno).

Jasné, že park sa hmýril aj faunou. Chameleóni, podľa druhu, kladú 30-45 vajíčok na zem, aby sa o 9 mesiacov vyliahol nový život.

 

Z Game of Thrones poznáme trojokú vranu. Keď som zbadal trojokú jaštericu, nebolo mi všetko jedno. Ale našťastie nešlo o anomáliu. Skutočne má tri oči, pričom to tretie oko na čele je iba svetlocitlivé a zaznamenáva iba to, či je deň alebo noc. Ďalšie dve oči tento údaj nevnímajú, čo ma privádza na otázku, v akom spektre vlastne pozerá na svet? Serie ma aj to, že aj keď na ňu pozerám zvrchu, tak mám pocit, že sa tým tretím okom na mňa pozerá tiež. A tým tretím okom nežmurká.

Presunuli sme sa do korytnačieho parku: miestnych korytnačiek je 5000 na siedmich hektároch. Kŕmia ich dvakrát týždenne. Vekovo majú od pár týždňov až po 120 rokov. Niektoré kladú 5-8 vajec na 9 mesiacov. Iný druh (spider korytnačka) kladie len jedno vajce ročne.

Zážitková časť dňa bola za nami. Jóži zostal ležať medzi korytnačkami s vyvrátenými bielkami a my sme šli konečne do hotela začínajúc relaxačnú časť dovolenky. Ax s Driverom sa s nami rozlúčili, dostali každý sprepitné vo výške mesačného platu Madagaskarského učiteľa a pobrali sa nazad do hlavného mesta, do Tany. Ax bral lietadlo z Tuelaru, keďže večer mu prilietali ďalší turisti, ktorých má sprevádzať. Drivera čakala dvoj- až trojdňová jazda autom.

Náš malý hotel na pláži v koloniálnom štýle mal iba sedem izieb, premnožených 40 kusov personálu, open air fitko, reštiku na terase na pláži, samozrejme SPA (pozostávajúce z dvoch masážnych stolov a dvoch do kameňa vytesaných vaní) a dve vonkajšie ohniská na posedenie pred morom po večeri.  Izba rovnako vo francúzskom štýle, typickom pre kolónie v Afrike, takže okná boli len vo forme skleného žaluzia. Prísun čerstvého vzduchu, komárov a živočíchov z exteriéru bol vďaka tomu zaručený. Dal som si masáž... prišlo žieňa, ktorého vek po dôkladnom zhodnotení som tipol medzi 16 až 61 rokov. Tak rýchlo kmitajúce ruky po mojom tele počas masáže som ešte nezažil. Masážna procedúra trvala iba 5 minút a mal som vymasírované všetko, teda takmer všetko, vrátane hlavy, uší, ale aj kruhy pod očami. Vzápätí začala rovnakú procedúru zase. Po ďalších 5 minútach zase a potom zase… Po polhodine som bol že kvalitne vymáganý a otočil som sa. Procesy sa zopakovali.

Po masáži som našiel Drahú sedieť na recepcii, kde na mňa čakala. Vyhlásila, že na izbe je 15 cm jašterica, presnejšie gekon. Najskôr ho polhodinu vyháňala a presviedčala k odchodu. A keď ho dostala k balkónovým dverám a ako pánovi mu ich otvorila, tak z balkóna spred dverí na ňu civel druhý gekon, tentoraz 30-centimetrový, a bol tiež odhodlaný prenocovať u nás na cimre. A tak zavrela balkón, zamkla izbu a šla ma čakať. Keď som prišiel na chyžu, veľký gekon už bol preč alebo poriadne schovaný. Malý bol presne tam, kde ho Drahá videla schovať sa - za ovládačom ventilátora. Vyprevadil som ho cez balkón až k susedom. Predpokladám, že do 15 minút bol na izbe zase, tentoraz sa ale lepšie schoval a tak mohol u nás prenocovať. Aspoň nám tam priebežne zožerie novopríchodzích pavúkov a komárov. Má ich na jedálničku. Aj Drahá priznala, že traja pavúci, čo boli na izbe, sú vďaka gekonovi už v nebíčku. Takže vlastne je rada, že nás gekon navštívil, ale je zároveň aj rada, že po zožratí pavúkov som ho ukecal, aby vypadol preč. 

 

Dnes ráno sa dostavili prvé tráviace nepokoje a vcelku produktívny kašeľ. Krv nekašlem, dnes asi ešte nezomriem. V správach ukazovali, ako v hlavnom meste zúri mor a z dvoch miliónov ľudí všetci, čo majú pár centov na rúško na ústa, tak ho nosia. Čiže cca milión ľudí ju má. Nijako ma to však neznepokojuje. Otvoril som na cimre francúzske okno, nech máme výhľad na slnkom zaliatu prázdnu pieskovú pláž a more.  Zaliezol som nazad do postele a spravil foto posteľového výhľadu, že aj zlatokopka by ju mohla streliť na insta s heštegom #LifeIsAboutPriorities #ToughLifeOfAttentionWhore. Deň sme preflákali, hotel mal aktuálne len asi osem hostí, takže starostlivosť o nás bola individuálna a nadštandardná. Naším asistentom sa stal Pedro – mladý, možno 25-ročný chalanisko s úsmevom od ucha k uchu, ktorý dostal na starosť vyhovieť nám vo všetkom, na čo si zmyslíme, aby náš pobyt bol čo najpríjemnejší.

Ďalší deň hneď o 08:30 sme mali ísť s Pedrom na katamarane šnorchlovať na útesovú bariéru. Je tuším 3. najväčšia na svete. Ráno vyzeralo zamračené a boli mega vlny – asi jeden a pol metrové .  S Drahou sme vyhodnotili, že dnes to Pedro s nami nedá, vlny sú dvojnásobne vyššie ako ten nízky katamaran, čo sme včera videli a tak sme na raňajky šli až po 8:00. Stretli sme Pedra a ten nám celý vyškerený oznámil, že vlny nie sú, počasie je super a že o chvíľu vyrážame na more. Ukázal som na oblohu a informoval ho, že fúka svieži vánok, nepečie slnko, čiže Vaza by mrzol. A to aj napriek tomu, že je 27°C a more má 27 stupňov tiež. Pedrovi z môjho výrazu v tvári rýchlo docvaklo, že so mnou sa nevyjednáva a odporovať mi nemá zmysel. Ale dal konštruktívny návrh počkať do 9:30, či sa ešte viac nevyjasní.

Raňajky boli fajn. Dokonca sa ma spýtali ako si prajem pripraviť vajíčka. Na otázku, aké sú možnosti, mi stroho odpovedali: - Omelette.

- Or? Maybe scrambled?

- Omelette. Only omelette. No No scrambled.

Kua, tak načo sa pýtate, ako pripraviť vajíčka, keď ponúkate až jednu možnosť? Nevadí, slobodne a veľmi prezieravo som si vybral omeletu.

O 9:15 nám na izbu prišiel Pedro zvestovať, že dnes to nedáme, že sa zatiahla obloha. Odišiel. Do 9:23 sa dokonale vyjasnilo a celý deň zostalo modré bezoblačno. Nevadilo mi to, kašlem, mám nádchu, párkrát za deň šprintujem na wc, takže ďalší deň relaxu a regenerácie mi neuškodí. Pedra sme stretli pred obedom. Keďže všetky drogy, čo mi mohli pomôcť zmierniť smrteľné nachladnutie a soplík, sme už mali skonzumované, optimisticky som sa spýtal Pedra, či v dedine nie je lekáreň. Jasné že je a zavedie ma tam. Šli sme peši 10 minút prašnou cestou, v celej dedine nebolo ani kúska asfaltu či inak spevnenej cesty. Prišlo mi to dobre v <>, tak sa pýtam, ako je to ešte ďaleko.

Pedro mi veselo odvetil: „Už iba 10-15 minút.”

Kua, keby som to vedel, šiel by som na zebuvoze. Vošli sme medzi trstinové chatrče. Vyzeralo to tam ako v zanedbanom JRD pri maštaliach z prútia v 1982-hom. Lekárnik nebol doma. Jeho žena nám prezradila, že príde poobede, ale beztak žiadne lieky na kašeľ, nádchu, soplík a ani na hnačku nemá. Vydedukoval som, že asi je farmaceutický špecialista na exotickejšie choroby. Ale nie… nemal žiadne lieky. Btw. keďže je nedostatok lekárov a lekárnikov v krajine, vláda oficiálne tvrdí, že aj bylinkári a ľudoví liečitelia sú zdravotnícky personál. Tento ale nebol bylinkár, iba lekárnik, čo nemal lieky.

Pedro sa ochotne ponúkol, že sa odvezie do mesta a kúpi mi v lekárni niečo tam. Ale nechápal, že môžu existivat lieky na niečo z toho, čo menujem... veď to treba prečkať. Nemyslí si, že v lekárni niečo také mať budú, ale ak chcem, tak sa prevezie, spýta a hneď zajtra je nazad (podľa mňa chcel ísť do mesta pešo). Slušne som sa poďakoval, že akútne to nie je, v pohode to prečkám.

Novým poznatkom bolo, že izbu nám upratujú, len keď necháme kľúče na recepcii. Zistili sme tento magic fíčr po dvoch dňoch, keď došiel hajzliak a domáhali sme sa nového kotúča na recepcii.

Inak sme sa celé dni len škvarili na terase pri bazéne, čítali knihy a úspešne si užívali dokonalé ničnerobenie, gýčovú pláž, a výborné služby dovolenkovej destinácie. Čiže presne to, čo polovica dovolenkárov miluje a druhá polovica nenávidí. Drahú skoro rozdrbalo od zlosti, keď päťkrát po sebe prehrala v kartách. Keď nevie spracovať prehru, hádže grimasy a je rozkošná. Aj po toľkých rokoch ma to baví nad ňou občas vyhrať a vidieť ju nasrdenú. Na obed sme si dali zebu na mede a  pečený zebu chvost.

 

Túto noc si Drahá v noci zasvietila mobilom na stenu vedľa postele, lebo z tých častí počula nejaké zvuky. Tak dlho vysvecovala a šuchotala, až ma zobudila. Na moju otázku “čo sa deje”, som dostal neurčitú odpoveď o zvukoch prichádzajúcich zo steny, z nočného stolíka alebo spod postele. Vyhlásil som, že keby to bolo veľké, tak to vidíme hneď a keď je to malé, tak cez moskytieru sa to neprebije. Otočil som sa na druhý bok a zaspal. O 10 minút som sa zase zobudil, Drahá stále bola so svetlom z  mobilu na love, ale už identikovala, že to vydáva niečo ako šváb, ktorý práve sedí na jej knihe, ktorú má na nočnom stolíku. Potešil som sa, že to našla, a s deklarovaním, že sa to cez moskytiéru nedostane, som sa otočil a plánoval pokračovať v spánku. Žiaľ Drahá zostala nespokojná a nervózna. Pre dobro a kľud na planéte som teda vyliezol z postele, po ceste k živočíchovi som zobral zasmrkanú papierovú vreckovku, ktorá bola poruke. Rýchlym ťahom som ho doslova vlepil do vreckovky, rozpučil až živočích zapraskal a servítku spláchol na wc. Keď som prišiel do postele, Drahá sa už spokojne usmievala, na svete zavládol kľud, pohoda a mier a konečne sme mohli… spať. O veľkom gekonovi pri nohe postele som jej radšej nepovedal, nebol našťastie v jej zornom poli a nevydával žiadne zvuky. Toho by som naviac tak ľahko nechytil a naháňačka by trvala veľmi-veľmi-veľmi dlho. A to sa mi teraz v noci rozospatému už vonkoncom nechce, veď je neškodný.

„Gekon, peace with you!“ pošepol som mu tak, aby to Drahá nezapočula.

“Piss with you too, Vaza!” uškrnul sa gekon.