Pochádzam z kultúrnej rodiny. To je skrátka fakt. A kto s tým nesúhlasí, toho môžem osrať.
Svoje deti sa snažím viesť ku kultúre rovnako ako moji rodičia. Ja a moja stará sme presvedčení, že kultúra je v živote rodiny rovnako dôležitá ako napríklad dobré auto alebo mäsité jedlá aspoň trikrát za týždeň.
Nevravím, že sme kultúrni snobi. Napríklad hra od Pikasa by nás určite nebavila. Ale zato môj syn dokáže na parkovisku spoznať všetky značky áut a vie ich aj nakresliť voskovkami do leporela a dcérka vie krásne spievať takmer všetky melódie z reklamy. Dokonca aj to „V dolinách..!“, čo zložil môj obľúbený skladateľ Rytmus. Mimochodom, milujem vážnu hudbu. Ale fakt že vážnu hudbu, brácho...
Nemáme veľa času na chodenie za kultúrou niekam von, ale televízor sa u nás pozerá tak často, ako sa len dá. Mojím obľúbeným hercom je Steven Segal a žena má rada Pilčerovú. Dosť sa nám obom páčia aj tie reality šou. Strašne sa nasmejeme na tých sedlákoch všelijakých.
Ale televízia je nám málo. My tú kultúru fakt že potrebujeme jak soľ. Či rožky. Či ako sa to hovorí. Aj minule sme si povedali, že vezmeme deti za kultúrou niekam von. Ony najprv že: „Nééé! V telke ide Monster High!“, ale keď sme im povedali, že pôjdeme potom aj do McDonaldu, otočli o 360 stupňov.
Pred víkendom sme prelistovali kultúrne magazíny, čo nám chodia do schránky, aby sme si vybrali. Aj sme sa trocha povadili, lebo mne viac vyhovuje Avion a manželka dáva prednosť Auparku. Pre ňu je Avion príliš mainstream. Ale obaja by sme nikdy nešli do Polusu. Tam chodia nekultúrni burani a sedláci.
Nakoniec som vyhral ja. Dôvodom bol predsa len o chlp lepší program, ktorý poskytoval Avion. Bolo mi síce trochu ľúto, že v Auparku neuvidím cennú expozíciu z tvorby toho umelca Klausa Barbie, čo stále robil jednu a tú istú ženu. Asi ho tá blondínka fascinovala ako toho korytnačiaka, (aj tak nepochopím, že korytnačka dokáže maľovať rovnako dobre, ako sa oháňať nunčakmi) čo maľoval tú Monu a dodnes je to záhada, že kto to bol. To som minule čítal v Topkách, že to bol chlap!
V Avione bol totiž brutal dobrý program, fakt. A nebol som jediný, kto sa nechal zlákať! Parkovisko bolo narvaté sedlákmi až z Dunajskej stredy a Galanty. Čo sa sem trtkajú? Aj tak nič nepochopia. Nebolo kde zastať, tak som zastal na invalidoch. Aj tak ma pobolieva v poslednom čase noha. Ako prvé sme si pozreli program pre deti, aby nepizúkali. Nič moc. Bolo to o molitanovej čokoládovej šiške, ktorá sa vybrala na vandrovku s líškou, čo sa volala Wüstenrot. Ale deckám sa to ľúbilo, najmä záverečná fajtovačka pred Deichmanom, keď sa pobili o lepší flek pri stĺpe z balónov.
Potom sme sa už ponáhľali k hlavnému pódiu, kde už začal hit sezóny, na ktorý sa teší snáď každý kultúrny človek - predvádzanie revolučných tlakomerov Omron. Režisér umne namiešal pocity napätia, keď človek doslova cítil, ako sa mu tep zvyšuje pri všetkých rečiach o tom, že už zajtra nás môže jebnúť a momenty uvoľnenia, keď sa divák dozvedel, že riešením je nový tlakomer Omron s oscilometrickou metódou merania a plne automatickým systémom vypúšťania vzduchu. Predstavenie malo celkom slušný spád a všetko sa nakoniec dobre skončilo - ten pocit nefalšovanej katarzie, keď som v rukách zvieral novučičký Omron! Aspoň ukážem žene, aký mám tlak, keď ma nabudúce nasere. Šak by jej zle bolo, ak by ma vystrelo. Tak nech sa bojí...
„Tlakomery vo svetle času“ bolo len prvé podujatie, ktoré sme absolvovali. Odtiaľ sme sa ponáhľali pred vchod, kde Daniel Bidelnica robil sádrové odliatky prsníkov celebrít! Výtvarné umenie mňa moc nezaujíma (okrem veľkej sochy dinosaura z lega, čo som videl pred Vianocami), ale toto bolo celkom dobré, bol to taký hepaning. Boli tam aj moje obľúbené herečky: Plačková a Judýniová. Kokso! Neviem, kde ten Bidelnica zobral toľko sádry! Šak aj za to chcel potom kopec peňazí, keď tie odliatky hneď aj dražili a výťažok má ísť na nové tablety pre choré deti. Povedal som si, že by nebolo zlé mať taký cecok nad krbom, že by sme mohli aj zvesiť toho leoparda, čo zavýja na mesiac, ktorého sme si priviezli z Turecka, ale keď za to chceli tisíc Euro, tak to ne! Až taký blázen nie som. Za to si môžem kúpiť aj 200 puzzle z 1000 častí a vyvesiť si ich podlepené v obyvke!
Hlavný kultúrny program nás ale čakal v KC Hypernova. Milujem to! Tam je to pre mňa vždy najväčší zážitok, lebo tamojšie umelecké vedenie vie, ako diváka dojať, vyprovokovať, popudiť - skrátka vyvolať plnohodnotné emócie!
Najprv to bol pocit dokonalej samoty, clivého odlúčenia, ktorý vyvolala neprítomnosť akéhokoľvek predavača na predajnej ploche. Tie spletité cesty osudu medzi regálmi, až človeka nakoniec opantá pikantná atmosféra v regáli s koreninami a uvedomí si svoju malosť pod do výšky sa týčiacimi policami ochutených minerálok!
A potom ten šokujúci moment! Objavili sme vykladača tovaru, rafinovane umiestneného medzi regálmi s mliečnymi výrobkami, ktoré symbolizovali chlad a egoizmus doby, a ten nás doslova paralyzoval pravdivým ostrým pachom človečiny, ktorá sa mu rinula z celého tela. Áno, pre neznalých to bolo expresívne, rozhodne nevšedné, ba až odpudzujúce, ale my sme si tento prejav na kosť obnaženej úprimnosti a priznania telesnosti vychutnali.
Obohacujúce boli aj interaktívne momenty, napríklad pri mäsovom pulte. Moja manželka to miluje! Napríklad sa snaží všimnúť si, či jej šikovné ruky predavača nepribalili medzi čerstvé kusy šunky aj tú 6-dňovú. Ruky profesionála ju väčšinou aj tak ojebú, ale má rada to elektrizujúce napätie. Tentokrát bol výkon mladého muža so slovenskou točenou vyslovene nepresvedčivý, akoby držal rekvizitu v ruke prvýkrát. Nedotiahnuté gestá, mdlá artikulácia a absencia gradácie podtrhli rozpačitý dojem a manželka bola sklamaná. A to by sa na tak prestížnej scéne stávať rozhodne nemalo!
Veľmi slušný a presvedčivý výkon podala v závere inscenácie pokladníčka Naďa.
Jej vyzretý prejav, plnokrvné stvárnenie postavy a vhodne zvolený kostým (vyblednuté tričko, dve pukačky vo vlasoch a kroksy) boli doslova pastvou pre oči. Hlboko zvnútornené zaujatie prácou, ktorú miluje, v ostrom kontraste s predstieraným nezáujmom vytvárali fascinujúci kontrapunkt, ktorý emočne zasiahol každého, kto sledoval brilantne rozohrané posledné dejstvo. Vyznenie celého príbehu podporil aj tradične vynikajúci svetelný dizajn. Aj tentokrát sa autor spoľahol na osvedčené biele neónové trubice, ktoré dávali vyniknúť akcii na proscéniu. Aby sme len nechválili - hudobná zložka (Fun rádio s dynamickými moderátormi, ktorých hnala vpred obava z čo i len sekundovej pauzy bez mletia) tvorila najslabšiu časť mozaiky, vytvárajúcej obraz celého podujatia. Možno by v budúcnosti režisér mohol siahnuť aj po niečom menej tradičnom. Veď napríklad s nadchádzajúcim obdobím roka sa letné piesne ako Makarena, Mambonamberfajv, alebo Aserehe doslova ponúkajú.
Môj obľúbený stánok kultúry sme teda opúšťali nadšení. Manželka si ešte v predajni kníh kúpila nový titul z vydavateľstva Evita Press „Láska je ako chlpatá vagína“, deti dostali knihu „O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu“ a ja som si kúpil meter červených kníh, ktoré som potreboval do tej novej bielej police v pracovni.
Doma sme si pri krabici pizze a v spoločnosti Ludwiga Bagina z Pošty pre teba povedali, že to bol naozaj krásny a kultúrny deň strávený v rodinnom kruhu. A deti súhlasili. A to je krásne - že prostredníctvom umenia dokážeme deťom vštepovať hodnoty, ktoré raz budú základom pre ich úspešný život.
Nabudúce určite pôjdeme kuknúť aj to otvorenie nového Hornbachu!
