Je pol siedmej ráno v júni 2014, keď pred frankfurtskou železničnou stanicou vystupujem z linkového autobusu Eurolines, čo ma sem dopravil zo Slovenska. Život je ešte fajn, mám vážny vzťah, 50 percent rodičov mi stále žije a nemám poňatia, že oboje sa o pár mesiacov zmení. Najbližšie dva týždne absolvujem ako vodič poznávací zájazd so skupinou kórejských turistov cez Rakúsko a Maďarsko na Balkán, tam sa budeme pár dní motať a potom cez Slovinsko a Tauernskú diaľnicu do Česka a na letisko v Ruzyni, odkiaľ poletia domov.

Dnes už nedokážem pochopiť, ako ma kedysi cestovanie nočnými spojmi mohlo baviť. Po noci na sedadle dizajnovanom španielskou inkvizíciou sa cítim, ako keby ma niekto zmlátil mŕtvou vydrou. Navyše sme tri hodiny prestáli na prázdnom odpočívadle kdesi pri Passau, zatiaľ čo sa vodiči snažili opraviť vzduchovú sústavu obstarožného Iveca za pomoci kladiva, francúzáku, baterky a maďarských nadávok, ktorým som síce nerozumel, ale kapali z nich komáre a vädla tráva pri ceste. Na druhej strane, ja na ich mieste by som bol nahratý ako návšteva u Matoviča. Moja schopnosť rozchodiť pokazený autobus končí výmenou kolesa a klinového remeňa, na všetko ostatné je tu firemná MasterCard a asistenčná služba.

Pri hlavnom vchode do stanice sa motá a huláka po sebe asi desať počernejších mladíkov. Na okoloidúcich zazerajú, ako keby sa ich chystali nominovať na Košice Challenge – zlomený nos a tri koPašky do hlavy. Zbabelo sa im vyhnem a vojdem dovnútra vedľajšími dverami. Súčasťou verejných hajzlíkov na stanici je aj sprcha, do ktorej sa vrhnem natešene ako smerák do tendra v zdravotníctve, a potom sa S-bahnom odveziem asi dvadsať kilákov za mesto.

Autokar, strieborný Mercedes Tourismo RHD15 (vyrobený v Turecku, čiže nech sa tvári akokoľvek luxusne, pre mňa je to kebab) nájdem odstavený v priemyselnej zóne, kde ho kolega pred štyrmi dňami nechal. Požiadavky ázijských cestoviek na vozový park ich partnerov sú obvykle extrémne prísne –  tá pre ktorú jazdím ja vyžaduje autobus maximálne trojročný (u niektorých luxusných modelov nám milostivo povolia päťročné, ale kebaby idú po troch rokoch bez milosti voziť motrokov do automobilky).

Incoming, ako sa hovorí dovozu turistov z Ázie, predovšetkým Číňanov, Kórejcov a Japoncov, je momentálne v osobnej doprave asi najlukratívnejší a najrýchlejšie rastúci biznis. Najväčší kus koláča si na ňom dokázali urvať práve dopravcovia zo strednej a východnej Európy, ktorí dokázali cestovkám ponúknuť podstatne nižšie ceny ako ich konkurenti zo západu. Nejedna garážová firmička z kdejakej Mačkoprcnej Lehoty, čo pôvodne vozila dvomi starými Karosami deti na plaváreň a družstevníkov do Chorvátska, dokázala za pár rokov vyrásť na päťhviezdičkového dopravcu s desiatkami moderných autokarov len vďaka tomu, že jej majiteľ alebo majitelia mali predvídavosť a gule investovať v správnej chvíli. Paradoxne, zatiaľčo u globálnych touroperátorov majú tieto firmy cveng, doma o nich verejnosť ani poriadne nevie, iba ak majú jednu-dve linky alebo vozia zamestnancov do fabrík, čo je tiež slušný kšeft. Incoming je takmer výlučne doména súkromníkov - jedine SAD Dunajská Streda má v tomto segmente slušnú pozíciu, ostatné ho buď ignorujú alebo sa zobudili neskoro a ostali im iba omrvinky.

Pre vodiča autobusu je incoming z profesného aj finančného hľadiska zrejme kariérny vrchol, pokiaľ teda neplánuje presunúť sa od volantu na manažérske pozície (a podľa mňa každý, kto niečo podobné urobí musí byť cvok, keďže dispečeri si často vyžerú viac sračiek než toalety na Hlavnej stanici, často za veci, na ktoré nemajú žiadny vplyv). Konkrétne ohodnotenie sa líši od firmy k firme, ale všeobecne platí, že vodič si aj s garantovaným „prepitným“ od klientov, extra peniazmi za exkurzie mimo program a predajom vody môže v sezóne zarobiť medzi tisícpäťsto až dvetisíc eurami mesačne čistého, aj viac. Keď dnes pred kolegom, zvlášť SADkárom alebo DPčkárom (DP znamená dopravný podnik, nie double penetration, aj keď ako zamestnanec ste v niektorých jebaný zozadu aj spredu) spomeniem, že som jazdil zájazdovku pre slovenského súkromníka, pozerajú na mňa súcitne, ako keby som trpel nejakou neestetickou pohlavnou chorobou. Lenže moja skúsenosť je presne opačná - ten chamtivý, nenažraný kapitalistický vykorisťovateľ mi platil takmer dvojnásobok toho, čo som bral v nemenovaných SADkách. Nepodmieňoval vyplácanie prémií nereálnymi normami na spotrebu (jav, vďaka ktorému na strednom a východnom Slovensku linkové autobusy jazdia tridsiatkou v obci, päťdesiatkou mimo obce a zapnutá klimatizácia je väčšie sci-fi ako Babylon 5), zákonník práce preňho nebol zdrap papiera a aj staršie autobusy uňho boli v top stave a nie polorozpadnuté vraky, ktoré v zime odmietali štartovať a ich kúrenie malo výkon asi ako keď si krtko prdne. Obrátená strana mince je, že mimo sezóny, od novembra do marca, sa jazdí podstatne menej a väčšina chlapov buď sedí doma, alebo robia za normálny slovenský plat.

Samozrejme, na tento typ jazdenia sa nehodí hocikto a na začiatku sezóny prebieha boj o personál. Vodiči autobusov sú tak či tak nedostatkový tovar, a na incomingu navyše potrebujete človeka s aspoň komunikatívnou znalosťou angličtiny, samostatnosťou, schopnosťou poradiť si aj na opačnom konci kontinentu a v neposlednom rade aj ako-tak reprezentatívnym vystupovaním voči substrátu gaštanom klientele. Mrzutý ujo Fero, ktorý tridsať rokov robil linku z Medzilaboriec do Lopúcha nad Garádom a späť naozaj nie je najlepšia voľba, aj keď v praxi nacúval viac kilometrov, než som ja najazdil dopredu.

Na letisku mám pristavovať až o piatej popoludní, takže sa najprv natiahnem dozadu na päťku a skúšam si pár hodín pospať, ale vďaka pekelnej horúčave vonku mi to veľmi nejde. Okolo jednej poobede rezignujem, vstanem a začnem sa pripravovať. Obídem autobus zvonku, skontrolujem stav oleja, vody a AdBlue, funkčnosť dverí, svetiel a smeroviek. Pripravím si doklady, peňaženku s firemnými peniazmi a kartami, doklady od busu a moje dovolenkové listy. Nemeckí policajti a BAG (spolkový úrad pre nákladnú dopravu, ktorý kontroluje aj pracovnú dobu vodičov autobusov) sú na frankfurtskom letisku prakticky non-stop a aj keď zatiaľ som s nimi to potešenie nemal, nepochybujem, že skôr či neskôr ma to čaká. Potom príde na rad nastavenie navigácie a fascikel, v ktorom mám vytlačený program zájazdu a zo desať A4iek s prípravou, ktorú som si urobil doma – fotky a adresy hotelov a parkovísk a mapy centier miest, pre prípad, že by ma navigácia podrazila. Raz už ma naviedla na diaľnicu, ktorá bola uzavretá, a následné motanie sa obchádzkami po poľskom vidieku viedlo k tomu, že sa klienti naučili zopár nových slovenských nadávok. Pre istotu mám ešte offline mapy v mobile a knižný autoatlas, taký hrubý, že by som ním dokázal omráčiť hrocha.

Vyrazím o trištvrte na tri. Po ceste na letisko sa ešte zastavím v Lidli a naberiem plný vozík neperlivých vôd Saguaro. Pol litra stojí 21 centov, následne ich Kórejcom budem predávať za euro. Podľa dokumentov poveziem 21 kusov, priemerná spotreba je dve fľaše za deň, zájazd trvá dvanásť dní. Spočítajte si to.

Na letisko prídem polhodinu pred plánovaným príletom. Som tu zbytočne skoro; skupine potrvá minimálne trištvrte hodiny, kým všetci vystúpia a prejdú cez colnicu. Zatiahnem na parkovisko medzi terminálmi 1 a 2, hodím do seba v McDonalde dva cheesburgery a potom už iba čakám a nudím sa. Nemám čo robiť. Kolega mi nechal autobus uprataný a čistý zvnútra aj zvonku, takže sa akurát vyvalím na predné sedadlo a čítam si, keď mi zrazu niekto začne búchať na dvere. Šoknuto vyskočím a pozerám dolu, kde stojí podsaditá šesťdesiatnička s dvomi Kaufland igelitkami v rukách. Otvorím dvere: „Yes?"

„Dišpa?“

„Sorry?“

„Dišpa? Umaga Kemakele?“ pýta sa nástojčivo. Pokrútim hlavou a potom si spomeniem v ktorej krajine to vlastne som. „Sprechen sie Deutsch?“

Nechápavo na mňa pozerá. Predstava, že by niekto v Nemecku chcel komunikovať po nemecky, jej zjavne ani na um nezišla.

„English?“ skúšam to, navzdory predchádzajúcemu neúspechu.

„Dišpa!“ odpovie. Očividne mi to nemieni uľahčiť. Preglgnem a načriem do mútnejších vôd.

„Gavaríte pa rúsky? Mówite po poľsku?“

Nič. Krucinál, čo chce? Som si pomerne istý, že čaká na diaľkový spoj Meinfernbusu alebo Flixbusu, ktoré majú na parkovisku zastávku. Asi. Jej pokožka má olivový nádych, môže byť Španielka alebo Grékyňa, alebo aj rumunská rómka, ktorá zošle pradávnu cigánsku kliatbu na moje semenníky, ak jej poradím zle.

„Habla espaňol?“ Prázdny pohľad. Nie, žiaľbohu, nehabluje espaňol. A možno aj chvalabohu že žiaľbohu, lebo ja tiež nie.

Skusmo ukážem na nástupište diaľkových autobusov. „Dišpa?“

Teta ožije, veselo pokýva hlavou, zahlási: „Dišpa. Oukéj,“ a je preč. A akurát včas, lebo moja služobná Nokia začne cvrlikať.

Vedúca zájazdu, alebo tourlíderka, má mladý hlas a hovorí po anglicky čisto a plynule; vzhľadom na to, že som už mal tú česť s jej kolegom, ktorého anglická slovná zásoba pozostávala z „yes“, „no“ a „shit“, som za to posledné nesmierne vďačný. Dohodneme sa, že ich vyzdvihnem na nástupišti pred terminálom 1 o päť minút. Posledných desať minút motor bežal, takže napriek tridsaťstupňovej horúčave budú klienti nastupovať do príjemne vyklimatizovaného busu. Keby som niečo také urobil v hociktorej SADke, nevidel by som prémie do roku 2035.

Na nástupišti ledva nájdem voľný flek, svoje skupiny tu naberá ďalších šesť busov – dva slovenské, dva české, jeden poľský a jeden osamotený Nemec. Policajti ani BAGouni našťastie nikde. Na čelnom skle mám laminovaný papier s logom cestovky, takže sa s tourlíderkou nájdeme pomerne rýchlo. Je to drobná, štíhla holka, o pár rokov mladšia než ja, ale na svojich ľudí máva s vehemenciou veliteľa gestapa.

Zvedavo sa na skupinu dívam. 21 ľudí v autobuse pre 49 pôsobí možno trochu divne, ale v incomingu sú menšie skupiny bežné, zvlášť na začiatku a konci sezóny. Raz som už viezol iba deväť. Znamená to síce menej predaných Saguár, ale na druhej strane oveľa menej kufrov na nakladanie, rýchlejšie odbavenie na colniciach a rýchlejší nástup a výstup, čo je v niektorých situáciach, hlavne v centrách miest, na nezaplatenie.

Siedmi z nich, z toho dve mladé dievčatá, majú vyholené hlavy a na sebe dlhé sivé hábity, zjavne nejaký náboženský rád. Ostatní sú vekovo aj demograficky všehochuť. Dve staršie babky, drobné a scvrknuté. Dva manželské páry v strednom veku, jeden z nich má pätnásťročného syna, ktorý vyzerá asi tak, ako by vyzerali Tokio Hotel, keby boli Aziati. Tri osemnástky, ktoré by boli veľmi pekné, keby si mejkap nenanášali brokovnicou. A nakoniec ešte mladý párik; neskôr sa dozviem, že sú na svadobnej ceste. Všetci sú napriek jedenástim hodinám v lietadle doširoka vysmiati, okrem pubertiaka, ktorý je ťažko nad vecou. Začína to dobre.

Naložím kufre, cestujúci sa pousádzajú, spustím navigáciu a vyrazíme na cestu. Kým sa po spleti letiskových ciest vymotávam na diaľnicu A3 smer Wurzburg a Norimberg, tourlíderka šteboce do mikrofónu. Nerozumiem jej, samozrejme, ani slovo. Ale keď mi strčí mikrofón pod nos, viem, čo sa odo mňa očakáva. Slušne pozdravím, samozrejme v angličtine, skupina mi zatlieska a o päť minút sa mi už za chrbtom stavajú do fronty a štrngajú mincami. Prvé Saguára z chladničky menia majiteľa.

Kórejské zájazdy sú špecifické hlavne šialene dlhými transfermi a aj teraz nás čaká vyše päť hodín cesty. Prvý nocľah máme až v Deggendorfe, takmer na bavorsko-rakúskych hraniciach. Urobím si za volantom kebabu pohodlie a mentálne sa pripravujem na nekonečnú, monotónnu a uspávajúcu cestu po Autobahne.