Po prehliadke Splitu pokračujeme ďalej na západ, s prestávkou na obed v Trogire. Ako všade na Balkáne, aj tu je cash king, a keď na miestnej autobusovej stanici zaplatím dvanásť eur za dve hodiny státia, navedie ma SBSkár priamo na nástupište lokálnych autobusov, z ktorého bez milosti vyhodí miestneho šoféra aj z jeho hrdzavou smrtonosnou pascičkou. Skúšam sa mu aspoň pohľadom ospravedlniť, ale aj tak na mňa zazerá ako Jeremy Clarkson na studenú večeru.

Trogir je nádherné kúpeľné mesto, v ktorom sa za dve tisícročia jeho existencie vystriedali Gréci, Rimania, Benátčania a čertvie kto všetko ešte – zjavne si už vtedy na Balkáne s imigrantmi nevedeli dať rady. Pôdorys historického centra, ležiaceho na ostrove spojenom s pevninou dvomi mostami, je v podstate rovnaký, ako za čias olivožrútov, zmenila sa akurát architektúra, keď nové budovy vyrástli organicky na zvyškoch starých. Nanešťastie, turistov je tu ako smeráckych brigošov na parlamentnom balkóne a keď sa pomedzi nich v úzkych uličkách musíte predierať lakťami, je ťažké ubrániť sa pocitu, že nejaká tá novodobá pandémia prasacej chrípky alebo moru by možno nebola tak úplne od veci.

Je tu aj niekoľko ďalších kórejských skupín a akurát keď po obede na stanici nastupujeme do autobusu, stane sa zvláštna vec. Jedna pubertiačka práve vystupujúca z vedľajšieho autobusu zrazu zvýskne ako pes, čo zistil, že vošiel do cigánskej osady, vrhne sa k mojim dvom cestujúcim s vyholenými hlavami v sivých hábitoch a vzrušene na ne čosi džavoce v kórejčine. Tourlíderka mi pošepky vysvetľuje, že tie naše dievky sú z nejakého vysoko rešpektovaného rádu a stretnúť ich, ba dokonca sa ich môcť dotknúť, znamená veľké šťastie. Vzhľadom na to, že môj finančný ani sexuálny život sa medzičasom nijako nezlepšil, sa k tomuto tvrdeniu staviam skepticky, ale Kórejci to zjavne berú smrteľne vážne. K pubertiačke sa pripoja aj ďalšie kamarátky, navzájom sa prekrikujú a jemne, s nábožnou úctou sa objektov svojho záujmu dotýkajú končekmi prstov. Je fascinujúce vidieť štyri ázijské klony Avril Lavigne, ako s výrazom nekritického, zbožného obdivu v široko roztvorených veľkých očiach hladia na dve dievčatá bez makeupu, s vyholenými hlavami a v rúchach, ktoré vyzerajú ako ušité z posmrtných pozostatkov Raťafáka Plachtu. Tak nejako by sa mohla tváriť Tomanová, keby na Súmračnej nechtiac vošla do pánskych spŕch, práv keď tam bol náš Veľký Červený Vodca a predstavila si, ako jeho kanón Auróry vypáli salvu na jej Zimný Palác.

Z Trogiru sa pohýňame o druhej popoludní a už nás čaká len transfer do Opatije, mesta kúsok od Rijeky pri chorvátsko-slovinských hraniciach. Sú dve možnosti, ako sa tam dostať – po diaľnici na Záhreb, hoci je to zachádzka, alebo po pobrežnej ceste, ktorá je ale podľa mojej navigácie o dobré dve hodiny dlhšia. Rozhodneme sa pre diaľnicu.

Jedna nevýhoda dlhých transferov po diaľnici je, že sú jednotvárne a nudné, ako program STV. Nebaví ma to ani v osobnom aute, keď si to môžem šmárať stopäťdesiat, a už vôbec nie v diaľkovom autobuse, ktorý si ide na tempomate stabilnou stovkou po stále rovnakom, hladkom pruhu asfaltu a jediným spestrením je občasný tunel, kamión, tiahla zákruta alebo zrazený zajac. Za týchto podmienok sa k vám mikrospánok priplíži nenápadne, ako vreckár v električke, dokonca aj keď ste vyspatý a odpočinutý. Na mestskej a prímestskej doprave som nikdy nezažil, že by ma „lámalo“, dokonca ani keď som ťahal dvadsaťhodinové trojité smeny prerušované možno štyrmi hodinami spánku – jednak ste v stále sa meniacom prostredí, každú chvíľu musíte brzdiť, odbočovať, revať na kravu v géčkovom Mercedese, či nevie na čo dopiči má blinkre a riešit milón iných vecí, a jednak máte po každej jazde kopu drobných prestávok – tu päť minút, tam desať – ktoré možno využiť na pretiahnutie nôh, zjedenie niečoho drobného alebo vypitie kávy. V turistickom autobuse idete štyri a pol hodiny v kuse v prostredí, ktoré ponúka akýchkoľvek stimulov minimum. Ak máte smolu, idete priamo oproti slnku, ktoré pečie na obrovské čelné sklo a napriek klimatizácií je vám teplo a do spania. Rozprávať sa nie je s kým, nakoľko všetci okolo vás chrápu, tourlíderka tak, že znie ako soundtrack k Inception.

Paradoxne na mňa to naplno príde, keď vychádzam na diaľnicu po štvrťhodinovej bezpečnostnej prestávke, po tom, ako som si vypil kávu a najbližšie odpočívadlo je päťdesiat kilometrov ďaleko. Udrie to úplne bez varovania, žiadny postupný nárast únavy, len zrazu brutálny útlm, akoby mi intravenózne vpichli dva litre tekutého olova. Už som takéto stavy zažil, ale ešte nikdy nie v podobnej intenzite. Dokonca aj mojim obvyklým trikom ako žuvačky, hroznový cukor a ľadový vzduch z klímy rovno na ksicht chvíľu trvá, kým zaberú. A to som odpočinutý, v noci som mal svojich sedem hodín, som najedený aj nakávovaný. Vďaka brutálnemu nedostatku profesionálnych vodičov je ale v sezóne hlavne u menších cestoviek bežné, že pustia za volant hocikoho. A tak šesťdesiatročný ujo, čo jazdí cez týždeň v MHD, v piatok večer zapichne mestský autobus, posadí sa načierno za volant zájazdového a v noci ide kyvadlo do Chorvátska, Talianska alebo Bulharska, a na druhú noc naspäť. Chudáci strážni anjeli slovenských turistov musia mať žalúdočné vredy ako dyne.

Hotel v Opatiji je pôvabná vilka, ale parkovisko je od nej štyri kilometre s nádherne vyriešeným parkovaním – chlapík z mestskej správy ciest mi ukáže cestu na odstavnú plochu štyri kilometre od mesta, služobným Berlingom ma odvezie naspäť do hotela a dohodneme sa, že ma ráno o pol ôsmej zase vyzdvihne. Izba je pekná, ale jedlo stojí za bačkoru – neidentifikovaný flák mäsa farby ošťatého blata, univerzálna hnedá omáčka a polievka taká slaná, že ju zrejme varili zo sĺz detí s cystickou fibrózou. Idem spať zavčasu.

Na druhý deň vyrážame smer Slovinsko, netušiac, že na hranici budeme mať viac problémov než priemerný migrant. Tourlíderka je trochu nervózna, pretože na prehliadku jaskyne Postojnska Jama má lístky na konkrétny vstup a my sme sa už z Opatije pohli neskoro. Jej nervozita ešte stúpne, keď na vstupe do Slovinska zostaneme stáť za nemeckým autobusom, ktorý sa dlho nehýbe. Po nejakom čase ma to prestane baviť a idem hodiť reč s jeho vodičom – síce sa na mňa chvíľu díva tak, ako sa krauti bežne dívajú na slovanských untermenschov, ale keď sa mu prihovorím plynulou nemčinou, trochu sa roztopí.

„Zdržujú colníci?“ pýtam sa ho.

„Nein. Ale mám autobus plný Američanov a oni chcú mať všetci v pase pečiatku.“

Zachechcem sa a idem to povedať tourlíderke. Ona sa nesmeje.

Nakoniec sa tlupa Yankeeov rozhýbe a po nich prichádzam na rad ja. Neviem, ako vyzerajú hranice Schengenu dnes, ale v lete 2014 som si pripadal ako pri prejazde cez Berlínsky múr. Slovinskí colníci vyháňajú všetkých pasažierov von a do budovy. Znepokojene sledujem, ako si pupkáč, čo mi tak okorenil život na bosnianskej hranici prehadzuje cez rameno popruh od foťáku, ale potom zaváha a položí ho naspäť na sedadlo. Možno predsa len nie je úplne blbý.

Keď sú preč, colníčka si odomňa vezme všetky doklady od busu a odíde s nimi niekam preč. Následne si musím vystúpiť a postaviť sa päť metrov od autobusu k stene, zatiaľ čo dovnútra pustia čosi, čo vyzerá ako vzdialený potomok psa baskervillského a direwolfov z Hry o tróny. Prebehne cez autobus, vystúpi zadnými dverami (a to ani nemám vnútri nalepenú nejakú pasívne-agresívnu ceduľu k tomu vyzývajúcu – hafan je šikovnejší než väčšina cestujúcich) a prejde sa cez batožinový priestor, slintajúc na kufre. Keď očuchá tourlíderkinu krabicu s vifonmi, dvakrát si prudko kýchne, pošúcha si gigantickou tlapou čumák a zazrie na mňa tak škaredo, že sa pokúsim zmorfovať so stenou za mojím chrbtom.

Po prehliadke ma nechajú samého stáť pred spustenou závorou. Asi pätnásť metrov za ňou je východ a už z neho vychádzajú moji pasažieri, ale keď sa dvaja z nich poberú k autobusu, colník na nich zhúkne – po slovinsky – nech sa vrátia. A tak ja stojím tu, oni stoja tam, priamo na horúcom slnku a kukajú na autobus plný vychladených Saguár z výrazom nekonečného smútku a nenaplniteľnej túžby, asi ako ja, keď mi pornhub youtube vypíše „video je nedostupné“.

Stojím, čakám, a po nejakej dobe si uvedomím, že ešte stále stojím a čakám. Nakuknem dnu k colníkom a vidím že pri okienkach ostala už len tourlíderka, súdiac podľa jej držania tela pekelne nasratá. Guľometnou kombináciou angličtiny a kórejčiny snaží dovolať zdravého rozumu u colníka, na ktorého jej snaha nerobí najmenší dojem a hľadí na ňu s výrazom úradnej nadutosti. Keďže normálne baba hovorí po anglicky veľmi dobre, je mi jasné, že situácia je vážna.

A mám pravdu.

Celý problém spočíva v tom, že babe chýba v pase kambodžské vstupné vízum, ktoré by tam mala mať – vysvetľuje mi, že sa jedná o dokument, ktorý sa prilepí priamo na stránku, no a keďže už ho mala nejakú dobu, staré lepidlo pravdepodobne povolilo, vízum jej kdesi vypadlo a ona si to nevšimla. Jeho absenciu zaregistrovali až bystré oči neúnavného ochrancu civilizácie pred barbarskými hordami kórejských turistov a vzal si do hlavy, že ho nestratila, ale ilegálne niekomu predala. Nechápem, prečo do kristovej papuče strká európsky colník ňufák do kambodžského víza, keď jej schengenské sú v úplnom poriadku - pripadá mi to rovnako logické, ako keby si chlap, čo má deväť detí s deviatimi rôznymi detektormi drahých kovov zriadil politickú stranu s názvom Sme Rodina. Ale smola. Chlapík, očividne nejaký vzdialený bratranec toho chuja s bosnianskej colnice je pregnantný dôležitosťou a výraz v jeho tvári jasne hovorí, že s ním sa vyjednávať nedá - on žerie olovo, serie oceľ, kokotom rozbíja melóny a keď povie, že you cannot pass, tak si zapíšte za uši, že kurva nepassnete.

Nasledujúcich dvadsať minút sa tourlíderka snaží vyriešiť situáciu – najprv horúčkovito vyjednáva z colníkom a keď pochopí, že skôr ukecá Terminátora, aby dal Johnovi Connorovi pokoj a radšej sa venoval profesionálnemu baletu, volá mobilom svoju cestovku. Medzitým za mnou príde druhý colník a žiada, aby som si autobus posunul. Odpoviem mu, že to z radosťou urobím, akonáhle mi vrátia doklady od vozidla. Lokalizovať ich v spleti kancelárií im trvá ďalších pätnásť minút, počas ktorých tourlíderka prešla z fázy vyjednávania do depresie. Keď prejdem  busom na parkovisko na druhej strane hranice, nechám vyprahnutých ľudí nastúpiť a utekám za ňou naspäť, už len rezignovane sedí na drevenej lavičke a telefonuje s kolegyňou.  Dohodneme sa že ja pôjdem so skupinou ďalej, ona ostane na hranici a keď sa situácia vyrieši, príde za nami taxíkom. Colník, ktorý nás počúval, nezabudne so súcitným výrazom pravým, asi ako profil Vladimíra Zahoranského poznamenať, že podľa jeho názoru to môže trvať aj niekolko dní. Keď tak na to dnes spomínam, nechápem, ako je sakra možné, že v Slovinsku mali nejakú utečeneckú krízu. Ten chlap musel byť vtedy na dovolenke.

Tak sa teda vrátim do autobusu, vysvetlím skupine situáciu, naštartujem, prejdem dva metre a znovu zabrzdím, pretože Kórejčania sa en masé vyhrnú von dverami a utekajú naspäť k colnici, závora-nezávora. Keď tam dobehnem za nimi, všetci sú zhrčení okolo nešťastnej tourlíderky, objímajú ju a ženy dokonca plačú – a nie sú to nejaké skrývané, decentné slzy, kvília ako banshee s poruchou zažívania. Neznalý pozorovateľ by mal pocit, že vyprevádzajú dcéru na rehabilitačný pobyt do Dachau. Jedna z babiek sa s hlasným prejavom zúfalstva hodí o dlaždice. Dokonca aj chlapom kriví tváre. Spolu s colníkmi na to pozeráme ako medvede na omeletu, teda okrem Terminátora, ktorý blahosklonne zahlási: "Zey ár lajk čildrn." Držím hubu, ale v duchu mu želám, aby mu splesnivel cikáčik a zhnili nádoby, v ktorých skladuje svoje čildrn.

Medzičasom vybehnem k autobusu po služobný telefón, volám šéfovi a informujem ho. Dnes už len zo smútkom spomínam na to, aké to bolo pracovať pre človeka s normálnym prístupom k zamestnancom. Nedávno som sa v okamihu, ktorý sa dá definovať len ako „total eclipse of the zdravý rozum“ dal naverbovať do podniku SAD v nemenovanom krajskom meste na východe Slovenska (ktoré nie je Košice), kde vodičom pri tankovaní stojí za chrbtom SBSkár, na školení vás nezabudnú upozorniť, že za čierneho pasažiera budete pokutovaní aj vy a každý druhý oznam na nástenke končí vetou „za nedodržanie budú vodiči finančne postihnutí!!!“ (čím viac výkričníkov, tým viac autobus). Tak ale čo už človek neurobí pre článok...

Nakoniec ľudia, príbehy aj emócie opadnú, tourlíderka a jej zverenci si situáciu navzájom vysvetlia, nasadáme do autobusu a za neustáleho fňukania, smrkania a občasného vzlyku sa pohýňame smerom na Postojnu. Cesta trvá vyše hodiny a v autobuse je úplné ticho – všetci sa tvária úzkostlivo, ako Janko a Marienka, keď ich tatko vyhodil z auta uprostred hlbokého a temného lesa bez smartfónov a dvacky na taxík. Páry sa navzájom objímajú, novomanželka má tvár pred hnusným svetom schovanú pod manželovou pazuchou a jedna z osemnástok plakala tak velmi, že sa jej roztiekla vrstva mejkapu a teraz vyzerá ako šikmooký Joker. Ich jediné spojenie s civilizáciou je preťaté a sú sami uprostred divočiny plnej zvláštnych ľudí s ružovou pokožkou a rôznofarebnými vlasmi. GPS vypisuje "hic sunt leones."  Asi by som sa mal cítiť trochu urazene, ale je fakt, že ani mne nie je moc do smiechu.

Mám ich na krku celkom sám. A ani trochu sa mi to nepáči.