V Mostare mám tri hodiny času, kým skupina absolvuje obed a prehliadku mesta, a keďže parkovisko má vlastnú ochranku, necítim potrebu strážiť bus pred pigmentovanými nájazdníkmi a vykrádačmi batožiny. Zoberiem foťák, zamknem Kebab a tiež si vyrazím na menší sightseeing.

Mostar je pre návštevníka fascinujúce mesto už len preto, v akom príkrom kontraste je voči načančaným chorvátskym prímorským masovým letoviskám. Počas občianskej vojny bolo mesto bombardované, ostreľované chorvátskymi vojskami z okolitých kopcov a neľútostné boje zvádzali Chorváti a bosnianski moslimovia aj priamo v jeho uliciach. Po vojne napumpovalo niekoľko európskych krajín do obnovy v ruinách ležiaceho mesta obrovské peniaze, ale napriek tomu sú škody ešte stále viac než viditeľné – aj priamo v centre bežne vidíte medzi novými a zrekonštruovanými budovami zrúcaniny a polorozpadnuté ohradené ruiny, ktoré vyzerajú ako urbexácky vlhký sen. Aj ošarpané paneláky za parkoviskom pre turistické autobusy stále nesú stopy po veľkokalibrových guľkách. Vzťahy medzi jednotlivými etnikami sú ešte stále poriadne napäté, hoci sa, až na pár provokatérov, väčšina ľudí z oboch strán usilovne tvári, že sa nič nestalo a nikto to nezavinil. Keď na konflikt dôjde reč, ošívajú sa a snažia sa otočiť reč na niečo iné, asi ako naša família na poslednej rodinnej oslave, keď si senilný ujo Ignác pri obede prdol tak, že z hniezda pod krovom zdrhli lastovičky a už nikdy sa nevrátili.

Dokonca aj slávny Stari most vedúci ponad Neretvu, podľa ktorého mesto dostalo svoj názov (veľa námahy si s jeho vymýšľaním miestni očividne nedali), je iba replika, aj keď postavená presne podľa dobových plánov a postupov. Turistov sa na ňom hemží toľko, že dostávam flashbacky z čias, keď som v Bratiske jazdil tridsaťdevinou. Zopár miestnych výrastkov si biznisplán postavilo na tom, že za peniaze vysomrované od návštevníkov skáču z mosta do rieky. Jeden pohľad dolu do dvadsaťmetrovej hĺbky ma presvedčí, že musí byť aj bezpečnejší spôsob ako si zarábať na živobytie, napríklad očkovať medvede, odčítavať elektromery na Luníku IX. alebo zisťovať od Mečiara kde vzal peniaze na Elektru.

Sľubujem sám sebe, že sa sem ešte niekedy musím vrátiť na dlhšie a idem naspäť na parkovisko. Miestni podnikavci tu prevádzkujú prenosnú umývaciu linku s kefami pre autobusy. Od nadšenia, že aspoň pár dní nebudem musieť okolo Kebabu šaškovať s metlou a stierkou sa takmer urobím...

Cesta naspäť do Chorvátska prebieha hladko hlavne preto, že namiesto cez hory a kadejaké krkaháje, idem teraz po pohodlnej ceste prvej triedy, vinúcej sa údolím Neretvy. Hraničný priechod v Metkoviči nie je ani zďaleka taký impozantný ako ten, cez ktorý som do Bosny vstúpil – je to len pár unimobunkoidných barákov vedľa dvojprúdovky, na ktorej stojí šóra áut. Ale colníci z oboch strán sa tu správajú dokonale profesionálne, nikto sa netvári dôležito ako kohút, ktorý má prvýkrát v živote erekciu, ani mi z kufra nerekvíruje saguára a vifony. Keď idem s papiermi do búdy, poučený udalosťami predchádzajúceho dielu, zavriem za sebou radšej dvere, aby kokvajz s foťákom nedostal ďalšiu šancu vyvolať balkánsko-kórejskú vojnu. Do desiatich minút sme v Chorvátsku, prefrčíme nádhernou deltou rieky Neretva – ktorú turisti hrnúci sa k moru neprávom ignorujú – a nabehneme na hlavný ťah, na Dubrovník.

Na nejakú polhodinku sa ešte ocitneme na bosnianskom území, v mieste, kde jeho úzky pás zasahuje až na pobrežie, ale tunajších colníkov nezaujímame ani za mak. Pri meste Neum si urobím pauzu pri malom motoreste a obchodíku so suvenírmi a opäť sa naučím niečo nové – totiž že keď ste vodič autobusu s bonitnými cudzincami, obchodník je vám za zastávku práve u jeho malej pascičky na turistov náramne vďačný. Dostanem igelitku so šiestimi bosnianskymi pivami a tourlíderka bonboniéru. Môj pokus o výmenu bohužiaľ odmietne. Rozmýšľam, čo by som dostal, keby som tam zastal s busom plným slovenských dovolenkárov s rezňami medzi chlebmi. Dospejem k názoru, že zrejme po papuli.

Inak je ale cesta nudná ako Husákov prejav – aj spektakulárne pobrežné výhľady človeka po čase omrzia, zvlášť ak sa nemenia, a nakoniec mi skoro všetci pasažieri pospia. Ožijú až keď prichádzame do Dubrovníka. Mám šťastie, odpočívadlo, tesne pred mostom ponad zátoku, z ktorého je úžasný výhľad na mesto, je prázdne. Tachograf ma netlačí, tak naň zatiahnem a po debate s tourlíderkou, že kolik jim dáme, sa veľkoryso rozhodnem, že tedy pět minut. Samozrejme, že oni to nestihnou a tak sa to natiahne na patnáct, ktoré tam vonku prehíkajú a preochkajú a ten vypasený cicinbrus, čo ho Bosniaci skoro zrovnoprávnili, fotí tak intenzívne, že sa mu na prste urobí mozoľ.

Hotel Neptun, kde sme ubytovaní, je na poloostrove Babin Kuk. Názov, ktorý mi ako človeku znalému nórčiny príde nesmierne veselý. Už som sa zmieňoval o tom, že s prístupom autobusu k vybraným hotelom je to hop alebo trop, ale Neptun to úplne zaklincuje. Nedá sa pri ňom otočiť, takže tam musím od najbližšej križovatky zhruba štyristo metrov cúvať dolu úzkou prímorskou cestou a po výstupe klientov ísť na veľké parkovisko dva kilometre ďaleko, kde ma odľahčia o pätnásť eur výmenou za privilégium stáť na prepchatom prašnom kuse zeme, ktorý sa pri daždi zrejme premení na močiar. Ale beriem to flegmaticky, pretože to nie je ani zďaleka to najhoršie – to príde až zajtra, keď skupinu poveziem na prehliadku mesta.

Hotel je celkom sympatický a večera je servírovaná formou bohatých švédskych stolov, takže do postele idem prežratý ako potkan z Hypernovy. Náladu mi pokazí akurát fakt, že sa cez tunajšiu wifinu neviem dostať na dailymale – ich firewall ho považuje za „stránku s pornografickým obsahom“ (ďakujem mockrát, gifsteri).

V noci trochu spŕchlo a tak šliapem ráno k autobusu s obavami, či sa vôbec vymocem z parkoviska, ale tie sú bleskovo zabudnuté, keď zbadám asi poltucet šoférov obliehajúcich nešťastného strážcu parkoviska. Väčšina z nich je zo strednej a východnej Európy a ich vyhrážky na adresu úbohého bezpečáka sú síce anatomicky nerealizovateľné, ale očividne sa mienia riadiť heslom „za pokus nič nedáš“. Zahreším a pustím sa do behu, míňajúc autobusy s vylámanými krytmi palivových nádrží, ale tentoraz som mal viac šťastia než rozumu – Kebab som zaparkoval hneď pri vjazde vedľa frekventovanej hlavnej cesty, takže zlodeji ho nechali na pokoji a šli po vozoch hlbšie v útrobách parkoviska. Jeho neohrozený strážca zrejme zatiaľ niekde spracúval fľašu rakije.

Nacúvam k hotelu, naberiem skupinu a beriem ich do centra na prehliadku mesta už paušálne nasratý, lebo viem čo ma čaká. Aby bolo jasné, na dovolenke som v Chorvátsku nikdy nebol, akurát registrujem, že medzi širokou verejnosťou je považované za nízkonákladovú až sockoidnú destináciu – dovolenkovať v Chorvátsku, a ešte k tomu autobusom, má rovnaký cveng ako žrať Tesco produkty, voziť sa na Fabii Junior z AAA Auto a mať na káblovke iba základný balík bez skvostov ako Fishing&Hunting a TV Noe. Toto možno platí pre bežného návštevníka, ale ako vodič turistického autobusu mám skúsenosť presne opačnú – pripadám si ako Bratislavčan, ktorý zblbnutý marketingovými drístami o lacnej dovolenke doma, vystúpi zo zubačky vo Vysokých Tatrách a tam ho drapnú do pazúrov J&T, Tatry Mountain Resort a všetky ostatné tamojšie podnikateľské subjekty, od posledného stánkára s magnetkami až po toho srandistu čo chcel toť nedávno Rakúšanov učiť ako sa robí cestovný ruch. Všade zo mňa ťahajú nenormálne peniaze, poplatky za vjazdy a parkovné sú mnohonásobne vyššie než pri vychytených destináciách v západnej Európe. Hotely si tu bežne účtujú dvadsať-tridsať eur za parkovanie na nestráženej, nespevnenej bahnistej ploche, zrejme ako trest za to, že som im priviezol pár desiatok platiacich klientov. Arabáši sa na vás aspoň usmejú a volajú vás „my frrriend!“, kým vás drapnú za nohy, otočia dolu hlavou a vytrasú z vás prachy. Chorváti sa naopak tvária, akoby vám prijímaním vašich peňazí robili obrovskú láskavosť, aj keď ich to obťažuje.

Ale Dubrovník dáva vysokohorskú prímorskú prirážku na úplne nový level. Turistické autobusy smerujúce do historického centra majú presne určenú trasu a jediný výstupný aj nástupný bod pri Pile bráne do pevnosti (netuším ako sa to skloňuje a všetkých grammarobersturmbannfuhrerov upozorňujem, že ma to zaujíma asi ako etnické zloženie Bangladéša). A tam stojí mestom zamestnaný pajác v reflexnej veste a vyberá od vodičov poplatok 110 eur za nástup a výstup. Nie za parkovanie, to musíte ísť niekam inam a tam si zacvakať znova, len za privilégium postaviť autobus na nástupište a vysadiť ľudí, a potom tam znovu prísť a nabrať ich. Len pomyslenie na tú cifru mi dvíha žlč ako Nemešovi Slovnaft. Iste, chápem, Dubrovník je významné historické mesto, tá pevnosť je pamiatkou UNESCO a jedným z najzachovalejších fortifikačných systémov v Európe. Okrem toho je vychytené aj medzi fanúšikmi fantasy, bo tam natáčajú Hru o najneergonomickejší kus nábytku ever. Mňa ten seriál ani jeho knižná predloha moc nechytili, ale nepochybujem, že existuje kopec nadšených divákov - ten typ čo má doma v obývačke Irön Thrön z Ikey a pri priamom prenose zo zasadnutia parlamentu reve na obrazovku „Valar Morghulis, vyjebanci!“ - ktorí nadšene precestujú pol zemegule, aby si mohli urobiť selfíčko na mieste kde Barbar Conan zozadu nakladal Sáru Connorovú. Ale stodesať éčok mi aj tak príde ako nehorázna lichva. Kurvafix, na Slovensku by som za to mal takmer polovicu sifónu!

Navyše je stanovište autobusov momentálne preplnené a pajác v reflexnej veste (ktorý vyzerá trochu ako Drahovský predtým, než z neho točenie videí pred pochybne osadenými značkami nejakým záhadným spôsobom urobilo „dopravného analytika“), sa vykecáva s vodičom jedného miestneho autobusu. Po pár minútach čakania na voľnobehu ma to prestane baviť, s revom motora vo vysokých otáčkach prefrčím okolo a ľudí vysadím kúsok ďalej, pri hoteli Hilton. Keď už chcú také nehorázne prachy, nech za ne láskavo ráčia poskytnúť aj adekvátne služby. Akonáhle moji ľudia vystúpia, zavriem dvere a vypálim preč, dobiehajúcemu pajácovi rovno spred nosa, pohľad na jeho mávajúcu pästičku ma naplní nesmiernym uspokojením. Samozrejme, nič som nevyhral, akurát ma skasíruje až keď budem skupinu zase naberať.

Aspoň ušetrím na parkovaní. Vymocem sa bludiskom uličiek na hlavnú cestu vedúcu po útese nad mestom a zamierim k letisku. Kúsok pred ním je odbočka do retailovej zóny, kde Kebab na päť hodín zaparkujem na prázdnom parkovisku pred Lidlom. Ako protislužbu si u nich nakúpim stopäťdesiat fliaš saguár a jeden energeťák s príchuťou limetky.

Tourlíderka mi zavolá až o tretej popoludní a zjavne ma niekto tam hore predsa len má rád, pretože keď skupinu v Dubrovníku naberám, Pajacič Reflexovestič nie je nikde v dohľade – zrejme aj mestskí výpalníci musia občas srať aj sami a nielen všetkých ostatných. Kórejčania sa trúsia ako babky do kostola a vidím, že predajcovia suvenírov mali zjavne zľavy na kulisy šlohnuté z natáčania. Novomanželia majú na hlavách identické bojové prilby. Tvária sa ako medené, ale stavil by som sa o desať eur a ľavé vajce, že je to v skutočnosti leštená mosadz. Jeden z mníchov má cez svoj šedý hábit prehodenú akúsi hnedú kutňu s kapucňou a v kombinácií s jeho plešinou vyzerá ako nemanželský brat poslanca Ícéčka Kuffu. Normálne rozmýšľam, či je až také nepravdepodobné, že by si tatko najexotskejšieho z Matovičovej zbierky exotov stredného doletu vyrazil do Kórei Kóreje Ázie na fucktúrku. Pubertiak, ktorý bol až doteraz vždy ťažko nad vecou za sebou vlečie meč dlhší než je on sám. Predstavujem si, ako sa asi zatvári pracovník check-inu na Ruzyni keď pred neho hento položí. K tomu má na sebe opasok z hadej kože s kovovými ozdobami, podozrivo pripomínajúcimi produkt, ktorý mi pred pár rokmi na Hlavnej stanici v Bratislave ponúkal exoticky snedý spoluobčan so slovami: „Nesceš opások, móre? Teraz som z Polusu ujebal. Máš lóve? Kelo máš lóve?“ Dokonca ani tourlíderka, u ktorej by som čakal viac rozumu, zjavne neodolala a cez rameno má prehodené nejaké ovčie kožušiny. Neslniečkovo si pomyslím, že miestny kebabár zrejme zabil milenku a zbavil sa tela.

Vyjdem z mesta a po moste smerujem naspäť na východ, nechávajúc predražené letovisko za sebou. O štyri hodiny už schádzame z diaľnice z hôr do mesta Split, kde máme v tú noc ubytovanie. Zastavím na benzínke OMV, jednej zo štyroch v celom Chorvátsku, ktorá berie moju tankovaciu kartu – ukazovateľ paliva Kebabu sa pohybuje pod štvrtinou, a ja patrím k tým šoférom, čo začnú byť nervózni už keď prekročí polovicu. Kúsok od benzínky stojí čudne vyzerajúci mladík s dlhšími mastnými vlasmi a keď vychádzam na diaľnicu, bleskovým pohybom agenta Secret Service chrániaceho Obamu pred atentátom, vytasí spod košele foťák a rýchlo si Kebab vycvakne.

Ách, ako sa moja dušička zatetelí blahom. Šotouš! Aj tu ich majú! Toto označenie je pomerne široký pojem zahŕňajúci fanúšikov verejnej dopravy každého druhu, od tzv. „kindermafie“ - pubertiakov posiatych akné s lacnými kompaktnými foťákmi striehnúcich celé hodiny pri ceste/železnici na ideálny záber prostriedku verejnej dopravy a voziacich sa dokolečka obľúbeným vozidlom (obvykle najvylágrovanejším vrakom široko-ďaleko), cez študentov/dospelých ľudí, ktorí sa živia niečím iným, ale verejná doprava im ako koníček vydržala (a dovolím si tvrdiť, že keby ich k jej riadeniu niekto pustil, rozhodne by bola atraktívnejšia než dnes), až po profesionálnych vodičov, veteránistov, manažérov alebo majiteľov dopravných firiem, ktorí začínali ako kindermafiáni a dokázali si svoju detskú záľubu (alebo skôr posadnutosť) pretransformovať do povolania. Samozrejme, nie každý kindermafián to dotiahne až do tohto štádia. Niektorých to prestane baviť, často práve vtedy, keď objavia čaro vagíny. Na druhej strane, iní, ktorých jeden nitransky kolega s dešpektom nazýva „zvláštne deti“, čaro vagíny neobjavia nikdy. Ja som našťastie kindermafián v dnešnom zmysle slova nikdy nebol, už len preto, že za čias mojej mladosti neexistovali digitálne foťáky. Je pravda, že som mal istý notes s ŠPZ-kami a dva skicáre, do ktorých som kreslil... ehm, no nič, poďme ďalej.

Hotel je kúsok od centra a parkovanie je opäť kilometer a pol ďaleko, tentokrát v priemyselnej zóne, kúsok od nákladnej železničnej stanice, vo dvore medzi opusteným skladom a akousi robotníckou ubytovňou. Veľa dôvery vo mne nevzbudzuje ani to miesto, ani vrátnik, ktorý pripomína jednu z hlavných postáv z No počkaj, zajac!, a nie, nemyslím zajaca. Ale všimnem si, že majú kamery, tak si dám tú námahu a desať minút manévrujem s Kebabom pomedzi betónové zábrany, až kým nie je komplet celý priamo v zábere. Potom si zoberiem veci a idem do hotela.