Úvod mi nikdy nešiel. Niektorí by povedali, že ani jadro a záver. Chcel som napísať dajakú výhovorku. Plánujem totiž reagovať na starší článok. Že prečo až teraz. Konečne na mňa jedna zaútočila, tak tu je.Za všetko môže Dana. Zas jej bolo treba platiť. A čo papierov je okolo toho.

"Mária! Mária, kde si?"Bála sa vyliezť. Ale ak sa neukáže, bude to ešte horšie. Takto na ňu možno iba nakričí."Tu, madam," pípla."Zase si ušla! Opakuje sa to pričasto.""Prepáčte, madam. Ja ... už budem dobrá," pozerala na špičky svojich bosých nôh.

Vyčerpaní sme sa zvalili vedľa seba na zem. Naše telá sa ešte chveli od práve prežitých okamihov. Po chvíli sa Iris ku mne otočila:"Teda, také čosi som ešte nezažila.""Veru ani ja. A ktovie, čo si myslí krava. Ale držala, čo?"Chytila ma za ruku a prezerala si ju: "Ibaže jemné techniky ti moc nepomohli.

Vybral som sa na opačný smer, než odkiaľ sme prišli. Bolo to mierne do kopca. Dúfal som, že zhora budem mať rozhľad a urobím si predstavu o tomto mieste. Kamenný chodník opustil poslednú budovu a vinul sa ďalej popri skalnej stene. Na jeho konci som našiel krásnu vyhliadku smerom k moru a rumázgajúcu Iris.

"Ideme," otvorila doširoka okno, "chyť sa ma okolo pása.""Táto časť sa mi páči.""Buď už ticho."Buchla o seba opätkami. Pocítil som ostrý vietor a chvíľu sa okolo nás mihali rôznofarebné škvrny. Potom sme zastavili.

Zobudila ma mladá žena v okrídlenej helme."Vstávaj, musíš ísť k Diovi.""A ty si kto?""Som Iris, posol bohov.""Nemal to byť Hermes?""Ako vždy," vzdychla si, "mňa nikto nepozná."Nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Zeus zrejme bežne využíval "posla bohov" na doručovanie správ.