I

Dragan Vodić. Stoštyridsať kilogramov neustále sa prelievajúceho sádla, tvár ako kýbeľ smetí a nekonečné prúdy ostro raziaceho potu stekajúce po býčej šiji. To je on. Capo di tutti capi stockholmskej pobočky srbskej mafie, o ktorom som toho toľko prečítal v spoločenskej rubrike istého bulvárneho plátku, môjho verného spoločníka na miestach, kam aj švédsky kráľ chodí peši.

Hlava, čo hýbe nespočetnými chápadlami vražednej dolnoslovanskej chobotnice, ktoré sa plazia všetkými výnosnými odvetviami čiernočierneho biznisu v bielobielej a blonďatoblonďatej Škandinávii. Kurvy, drogy, zbrane, výpalníctvo, ilegálne zápasy cvičených bojových sobov v polárnej tundre...všade strká Vodić prostredníctvom siete nohsledov svojich deväť mastných nenechavých prstíkov, vzhľadom aj šikovnosťou nie nepodobných wienerwurstom.

O malíček na ľavej ruke prišiel, keď ním potvrdzoval družbu s japonskou Jakuzou. Otvoril tak nové trhy pre svoj lacný, po utajených veľkopáleniciach vyrábaný destilát Srbski Četnik, ktorým si teraz tokijskí burzoví makléri dodávajú guráž na piatkové karaoke. Zároveň sa dostal k nevyčerpateľ nému zdroju rôznej elektroniky, ale hlavne lacných mrazuvzdorných digitálok s teplomerom merajúcim teplotu okolia i tú telesnú, ktoré sú tak obľúbené medzi švédskou pubertálnou mládežou a laponskými lovcami kožušín.

Teraz tu sedí, rozliaty v obrovskom koženom masážnom kresle, ktoré pradie tak sladko, ticho a monotónne ako červenovlasá Gudrun vedľa mňa ráno po divokom koncerte fínskych Rotten Sound pred troma týždňami. A odvtedy už takmer každé ráno. V jej spoločnosti sa mi takmer podarilo zabudnúť na udalosti, ktoré ma pravdepodobne priviedli až sem, do tejto kancelárie.

Ach, Gudrun.

Spomienky na veci príjemné mi ale spoľahlivo zaháňa pohľad na amorfnú hmotu Vodićovej tváre, ktorú večne prítomný rumenec musel ovládnuť už pred mnohými rokmi a začínal naberať fialové odtiene. Pruhy slabnúceho červeného svetla zapadajúceho slnka prenikali cez lamely žalúzií a tvorili spolu s malou zelenou stolnou lampou jediný zdroj svetla. Za oknami Stockholm zvoľňoval tempo. Dych ulíc sa predĺžil a spomalil, masa tiel na chodníkoch viditeľne zredla.

 

II

Možno som sa mohol aspoň pokúsiť zdrhnúť im, keď ma cestou na pracovný úrad schmatli a hodili do kufra pristaveného Saabu. Zbehlo sa to asi príliš rýchlo. Okolo seba som sa veľmi neobzeral, bolo už pol šiestej a na úrade o chvíľu zatvárali. Takmer som utekal, v obstarožnom walkmane sa točila kazeta Wolfbrigade – Progression Regression. Do uší mi tepal rytmus skladby Makes Me Choke, mojej najobľúbenejšej. Líca som mal premrznuté až na kosť, januárový vietor bol nepríjemný. Chodník na ulici Olofa Palmeho sa trochu šmýkal.

Spoza rohu vyskočili dvaja chlapi rozmerov skriňového náklaďáku. Ruky som mal spútané skôr, než som stihol čo i len pípnuť. Preventívne, zrejme aby ma nenapadlo vzpierať sa, som dostal štipľavú ranu na zátylok. Rozdávanie takýchto rán, ako som sa mal neskôr ešte presvedčiť, bola v istých kruhoch obľúbená kratochvíľa. Po páde do kufra sa mi do chrbta zaboril akýsi kus kovu, až mi od bolesti vyhŕkli slzy. Mohol to byť hever, ale kľudne aj brokovnica s odpílenou hlavňou. S rukami v putách mi to bolo jedno.

Auto sa pohlo.

Cez neviditeľné medzery medzi kufrom a zadnými sedadlami sem prenikala vôňa osviežovača vzduchu.

 

III

Na pracovný úrad ma zavolal môj kamarát Swen Hjälmberg, vraj majú „zývačkovú robotu za celkom slušnú vatu.“ Finančné suchoty ma pripreli ako už dávno nie. Nebol som zvyknutý žiť s niekým, a aj keď sa mi Gudrun snažila čo najviac pomôcť, náklady mi stúpli. Keď mi oznámila, že ide znova za svojou matkou, mal som trochu viac času a síl skoncentrovať sa na zarábanie. Nutne som potreboval slušne zaplatenú prácu.

Prešiel som už pekárňou, kde som v deravých rukaviciach vykladal rovno z pece vychádzajúce pecne chleba do mnoho poschodových políc na kolieskach. Pripadal som si ako idiot, keď som tam cez prestávky stál, s plátenou bielou čiapkou skrývajúcou dready na hlave a fúkal si na ruky plné pľuzgierov. Pekárky sa uškŕňali.

Vydržal som tam týždeň.

Vkladal som reklamné letáky Ikea do televíznej prílohy istého bulvárneho plátku. Platené od kusu, samozrejme mizerne.

Vydržal som dva dni.

Tomuto predchádzali desiatky podradných, slabo platených brigádnych prác, ktoré som robil odvtedy, čo som ukončil strednú školu ako najlepší z ročníka. Na maturitnom večierku mi jedna z najkrajších spolužiačok povedala, hneď ako sa odlepila od mojich úst a pustila môj rozkrok: „Tebe, drahý Björn, nechýba nič. Iba ambície.“ a utekala otehotnieť s prvým ambicióznym koreňom, ktorý jej skríži cestu. Nepochyboval som, že vystriedam ešte mnohé zamestnania, za predpokladu že prežijem túto návštevu u Srbov.