VIII
Z uvažovania nad príčinami mojich problémov ma vytrhol znova až Vodićov hlas: „Môžem ti záhradnými nožničkami poodstrihávať všetky prsty na rukách a potom prejsť k nohám. Od môjho pamätného stretnutia s Jakuzou som v tom našiel neskutočnú pasiu.“
Predstava, že mi vyzuje moje okované Gladiatory, čo som ja sám neurobil od môjho pamätného žúru pred ôsmimi dňami, vyvolala na mojej tvári letmý úsmev. Zapudil som však túžbu zasmiať sa nahlas. Nestál som o ďalšiu masáž krku zozadu.
„Alebo vystopovať a pozabíjať všetkých z tvojej rodiny. Bude to ťažké asi ako vyplieniť albánsku dedinu plnú bezbranných detí a starcov.“
Prasačie očká sa mu zablysli dávnou spomienkou. Jeho slová vo mne nevzbudili viac vzruchu, než keď som sa dozvedel, že otec kvôli dlhom za stávkovanie na dátumy rozvodov kráľovskej rodiny zdrhol z krajiny, alebo keď mi zavolali zriadenci protialkoholickej liečebne v Uppsale, že moja matka utiekla niekam do Českej republiky, pretože je tam najlepšie a hlavne veľmi lacné pivo. Vtedy som na moment zauvažoval, či ju nepôjdem pozrieť. Aj keď v liste na rozlúčku ma ani slovom nespomenula. Žiadne pevné rodinné putá ma s nikým nezväzovali.
„Alebo, a túto chuťovku som si nechal naschvál takmer na záver, spraviť tej červenovlasej lepej devojčici to, čo pastieri u nás doma robia svojmu dobytku, keď už ho pridlho pasú sami. Áno, nepozeraj na mňa, akoby na teba padla lavína. Hovorím o tvojej Gudrun. Chlapci si ju boli vyzdvihnúť na stanici, keď išla navštíviť matku. Urobím jej niečo, čo sa jej nebude páčiť. Tušíš, o čom rozprávam?“ Zapol malý monitor za svojím kreslom a veľavýznamne ukázal jedným wienerwurstom do svojho rozkroku. Krk sa mi zovrel ako baleťákove slipy.
Na monitore sa zjavila Gudrun so zaviazanými očami a ústami, ako leží na zasvinenej posteli v nejakej malej izbe s plesnivými stenami, ktorú osvetľovala holá blikajúca žiarovka. Aspoň čo sa týka bývania si o dosť polepšila, pomyslel som si.
Bývať u Björna nie je med lízať.
„Viem o tebe dosť na to, aby som neočakával, že reči o ublížení tvojej nepočetnej bláznivej rodine pre teba budú dostatočná hrozba. My Srbi veľmi ctíme rodinu. Ty zrejme nie,“ tušil som, čo na mňa vybalí, „Ja ale ohrozím niekoho, na kom ti naozaj záleží. Toto bolo možno poslednýkrát, čo si svoju Gudrun videl!“
Houston, máme problém!
Na dlhé sekundy sa medzi nami usadilo dusivé ticho. S vypätím všetkých síl som sa tváril, že ma nezaujíma, čo hovorí. So zle predstieraným záujmom som si prezeral zariadenie miestnosti.
„No a?“
„Loša novost jest lošim gostem, i ja zaklem tebe, glasniku zloćudnosti!“
Vybuchol, keď som nereagoval na jeho vyhrážky tak, ako si predstavoval, nedbajúc na to, že som mu vôbec nerozumel.
„Si pre mňa zlá novina! Objavíš sa odnikiaľ, z nejakej smradľavej diery a zničíš krehkú rovnováhu priazne a ostražitého mieru medzi skupinami ľudí, ktorí sú nebezpeční sebe navzájom, všetkým okolo a teraz aj tebe.
Musím pozametať bordel, ktorý si narobil. A za to ťa asi naozaj zabijem.
Akurát, že by si mal niečo, čo ma zaujíma. Niečo, čo by si pre mňa mohol urobiť.“ Nasledovala séria hlbokých nádychov.
„Napadá ťa niečo?“ Snažil sa mi čítať z tváre. V tej toho bolo na čítanie asi toľko, čo v textoch Avgrundu. Čiže nič moc.
„Hovno!“ Odpovedal som.
„Tentokrát veľkoryso prejdem tvoju nezdvorilosť bez povšimnutia, ale nezvykaj si na to, gnusan drzak.“
„Dlžíš mi, dlžíš mi veľa a ver, ty budeš musieť zaplatiť. Slušam tvoj razum, hovor!“
„Mám byt, ktorý je skôr zavšivený pelech, nejaké dlhy u kamarátov a nepríjemný ekzém pod pravou pazuchou,“ neodpustil som si to „Čím poslúžim?“
„Vďaka, tieto lahôdky vynechám. Zaujíma ma hudba.“
Ako zásah lavínou.
„Prekvapený? Hardcore/punk je jediná kultúra, ktorú neovládame.
Kvôli tej vašej prašivej sieti malých distribúcií a vydavateľstiev, v ktorej sa nikto nevyzná a kapelám, ktoré odmietajú kontrakty s normálnymi hudobnými značkami. Je to jedno z mála hudobných odvetví, kam ešte nevstúpil švédsky kapitál,“ chvíľu si užíval môj vyjavený pohľad.
„Pýtaš sa, čo s tým všetkým máme spoločné my, Srbi? Už od čias Abby Švédi tajne ovládajú všetko v pop music. Zisky v hudobnom priemysle boli vtedy väčšie, než si vieš predstaviť. A ani Američania to neodhadli. Švédi v tichosti skúpili podiely v najväčších svetových vydavateľstvách a ovládli ich. A kto myslíš, že ovláda Švédov? Myslíš, že keď sme vyrazili zo svojej milovanej vlasti za lepšími zajtrajškami pre nás a naše rodiny, išli sme sem zametať ulice a námezdne hrdlačiť?“ Odmlčal sa a nechal ma, nech si domyslím odpovede. Potom pokračoval.
„V krajine slobodných a domove statočných – v USA - sa nám pred pár rokmi podarilo dostať pod kontrolu poslednú baštu odporu voči našej nadvláde – hip hop. Afroameričania sú veľmi nedôverčiví, nepúšťajú medzi seba hocikoho. Aj tento boj sme však dotiahli do víťazného konca.
Cez jedného ich človeka sa nám nakoniec podarilo prepašovať priamo do jamy levovej našu fínsku spojku, blonďáka Nieminena, ktorý za asistencie stoviek našich public relations manažérov, imagemakerov, textárov a hudobníkov urobil dôležitý prielom, etabloval sa na ich scéne. Oni mu zožerú všetko, čo im podhodíme, trendy už teraz diktujeme my.“ Posmešne na podobňoval gestá raperov.
„O pope snáď ani nemá cenu hovoriť, ako jeden z najvýraznejších príkladov uvediem našu šikovnú Bretnör Spearströmovú.“ Vyzeralo to, že Švédi sú naozaj všade.
„Šikovná.“ Zasnene pozeral do diaľok, ktoré mne ostávali skryté. Zase si veľavýznamne ukázal do rozkroku prstom, na ktorom sa skvel zlatý pečatný prsteň tak veľký, ako hlava novorodenca.
„Trh je hladný a chce niečo nové. Doba dozrela pre hardcore, je čas speňažiť švédsky dis beat a všetky ostatné odnože. Ľudia sú už otrlí a rozdýchajú aj ten váš hluk. A nielen, že ho rozdýchajú, oni zaň budú platiť a budú to robiť radi. Ty budeš môj človek zvnútra. Viem, že sa v tom pohybuješ už od trinástich rokov, takže musíš mať slušný prehľad a kontakty.
Spíšeš mi všetky labely, distrá, kapely, adresy na ľudí ktorí sú aktívni a sám ich trochu potlačíš, presvedčíš, že spoluprácou s nami iba získajú.“
Tlsťoch ma trochu preceňoval. S jednou izbou v byte vyhradenou pre platne a fanziny som bol ten ľahší prípad.
„Dávam ti najviac týždeň na rozmyslenie. Ale skôr len kvôli tomu, aby som ja sám všetko pripravil. Červenovlásku si nechám ako poistku. Potom sa tu zastav. Neváhaj ale dlho, tvoja devojčica by mohla podľahnúť môjmu čaru! Choď už.“ Zarehotal sa arogantne. Vedel, že sa to nestane a vedel, že na tom nezáleží.
„Hej,“ obrátil ma ešte vo dverách, „Koľko si účtuješ za jedno reklamné miesto? To ja len tak, že by som na tebe inzeroval svoje služby. Premýšľal som o pravom stehne, alebo žeby niekde medzi tie cvočky na chrbte džínsovky? Chlapci by ti to už niekam našili.“ Odhalil od cigár zažltnuté zuby a spustil hrdelný smiech, ktorý spolu s masážnym kreslom uviedli hrudu jeho tela do neskutočného pohybu. Asi ako keď vrazíš tridsaťpäťcentimetrového Black Jacka zapnutého na najvyššiu vibráciu do misy so želé. Chlapci sa tvárili, že by boli ochotní mi niečo našiť kľudne aj na ksicht. Takže ani s nášivkami obľúbených kapiel všade na mojom oblečení som v srbských kruhoch dieru do sveta nespravil.
Budem sa s tým musieť naučiť žiť.
