XIII

Zaflekovali sme na prechode na červenú. Zrejme len preto, že tadiaľ prechádzala výprava škôlkárov s vychovávateľkou. Tá na gorilu Mihajla vrhla nenávistný pohľad. Hánky na rukách, od zúrivosti pevne zovretých v päste, jej úplne obeleli. Deti, vystrašené piskotom gúm, sa rozbehli na druhú stranu. Nakoniec sa aj vychovávateľka pohla za nimi, keď zistila, že toho obrovského hulváta za volantom nezhypnotizuje a nedonúti k ospravedlňujúcemu výrazu.

Pobavene sa na ňu vyškieral.

Za utekajúcimi deťmi kráčal pomalým dôstojným krokom vysoký aziat v bielom obleku s čiernymi pruhmi. Padol mu ako uliaty. Čierne topánky svietili krutým leskom. Na strohom vojenskom účese by človek márne hľadal vlas, ktorý by sa opovážil stáť v protismere. Tmavé okuliare s chrómovanými obrúčkami kryli smer jeho pohľadu. Ľavá pestovaná ruka nadvihla klopu saka, aby doň mohla pravá pestovaná ruka pohodlne vkĺznuť.

Aziat pomaly a dôstojne otočil hlavu smerom k nám. Spomalil krok.

Mihajlo stále sledoval vychovávateľku. „Piča!“ Precedil cez úsmev.

A vtedy sa to stalo.

Predné sklo sa náhle zmenilo na husto tkanú pavučinu roztrieštených kúskov, ktoré držala pohromade iba tenká bezpečnostná fólia. Nad volantom sa objavila malá dierka. Otvor rovnakej veľkosti teraz zdobil aj stred Mihajlovho čela. Tenká stužka krvi mu obtekala nos a v kútikoch mäsitých pier sa delila na dve. Tie sa po krátkej ceste po krátkom krku vpíjali do goliera tmavej košele.

Na semafóroch pre chodcov naskočila červená.

Jeho šance na otvorenie masážneho salónu prudko klesli. Jeho stará si bude musieť nájsť iného koreňa, čo ju bude mlátiť. Vodić potrebuje novú gorilu. Ja nové problémy.

Všetko sa to odohralo, až na prasknutie skla, v úplnom tichu. Žiadne hlasné šteknutie páliacej zbrane neprerušilo monotónny ruch zobúdzajúceho sa mesta. Až keď na našom semafóre naskočila zelená, autá stojace za nami sa roztrúbili.

Stáli sme na mieste.

Myslelo mi to tak, že by to tá pomaly tuhnúca hora mäsa s jednou dierou naviac pokojne mohla vziať za mňa. Svet sa mi rozdrobil na malé úlomky lámuce svetlo. Účinky trávy, šok zo zrady, a milióny ďalších vecí sa od seba oddelili a prestávali dávať čo i len náznak zmyslu.

Aziat prišiel k autu od šoférovej strany a chrbtom zakryl okienko pred zvedavými pohľadmi šoférov, ktorí nás začali obchádzať. V okienku sa objavila najprv zánovná Beretta s tlmičom, o chvíľu nasledovaná hlavou aziata, už bez tmavých okuliarov. Bol to Japonec s hladko oholenou tvárou a priesvitnou pleťou, cez ktorú bolo vidieť modrasté žilky. Oválna tvár bola symetrická, žiadna jej časť na seba nepútala pozornosť. Na takú tvár sa pozriete a o minútu, keď vám zmizne z očí, ju už nebudete vedieť popísať. Začnete popisovať snehobiely oblek s tenkými čiernymi pruhmi a elegantné poltopánky.

S vôňou stromčeka – osviežovača sa zmiešal jemný závan kvalitnej vody po holení.

„V tichosti vystúp, nasleduj ma, hovor len ak budeš vyzvaný a ja ťa možno zbavím tvojich nepríjemností so Srbmi.“ Perfektná oxfordská angličtina.

Poslúchol som. Ľuďom so zbraňami sa neodporuje, pokiaľ, samozrejme, nemáte aspoň deväťmilimetrové protiargumenty.

„Asi vieš o mojej situácii viac, než ja sám,“ povedal som priškrteným hlasom keď sme rýchlym krokom prebiehali cez prechod.

„Môj zamestnávateľ mi dodáva presne taký objem informácií, aby som bez problémov zvládol zadanú úlohu bez toho, aby ma mohlo čokoľvek zaskočiť.“ Odpovedal, nevenujúc mi jediný pohľad. Prešli sme utajenými prechodmi cez vnútorné dvory činžovných domov dva bloky na sever od miesta, kde už asi niekto zbadal Mihajlovu mŕtvolu a zalarmoval políciu.

„Privediem ťa k niekomu, koho sa možno budeš chcieť niečo opýtať.“

Pokynul mi smerom k čiernemu Fordu Tranzit, zaparkovanému medzi veľkoobjemovými eko-kontajnermi. Trochu ďalej bolo zaparkované staršie Volvo.

Otvoril jedno krídlo zadných dverí Tranzitu a mne sa naskytol pohľad, z ktorého sa mi zdvihol žalúdok. Celý roztrasený a zakrvácaný sa v kúte krčil Swen. Mnohé z rysov tváre, ako som si ju pamätal, som si teraz musel domýšľať. Celý spodok auta bol vystlaný čiernymi vrecami na odpad. V záhyboch igelitu sa tvorili pomaly schnúce lepkavé kaluže. Gore grindoví hudobníci by za fotku toho výjavu zaplatili majland, len aby mohla byť na obale ich cédečka.

„Ahoj Björn. Prepáč mi problémy, do ktorých som ťa dostal.“ Cez rozbité ústa mu bolo ťažko rozumieť. Mám šťastie na ľudí, ktorým je ťažko rozumieť.

„Takže je to predsa len pravda? Udal si ma Srbom, ty had?“ Lepšia nadávka mi v tom momente nenapadla.

„Prepáč. Všetko ma ale začalo srať. Začalo sa to dávno predtým, než za mnou priši Srbi. Vraj akýsi zbitý Číňan popisoval obrovského chlapa s dreadmi, ktorý ich pripravil o drahocennú zásielku. A či to vraj nie som ja a ak nie, tak nech ho identifikujem a dostanem odmenu. Všetko ma na mojom živote sralo a toto bolo ako dar z nebies. Už žiadne lacné žrádlo z hypermarketov, žiadne otrhané handry na oblečenie a slopanie najhoršieho alkoholu. Dostali ma. Sľúbili, že mi za mestom kúpia sklenník, kde budem môcť vo veľkom pestovať moje puky. Chápeš? Nádhera! Tak sme sa skamarátili.

Všetko, čo som musel urobiť, bolo obetovať teba a možno muziku, ktorú som počúval. No a? polovicu z toho, čo spolu zažívame si aj tak nepamätám. A crust? Veď je to furt to isté.“ Teraz som mu prial všetko, čo sa mu stalo a doprial by som mu aj viac.

„Tá tvoja historka z prístavu mi pripadala totálne uletená, ale im to presne sedelo, a tak som im o tebe vyklopil, čo som vedel. Donútili ma vylákať ťa z baráku, aby ťa mohli čapnúť a chytiť za gule. Tak hovoril ten tlstý. Tak som ti brnkol ohľadom tej fajnovej zívačkovej roboty. Jasné, že žiadnu nemali, ako vždy. Bol to iba trik. Povedal som im, kadiaľ pôjdeš a oni tam na teba čakali, ale to už vieš. Chceli, aby si im prezradil všetko o hardcore/punku, ale to už asi tiež vieš. Najprv to chceli odo mňa, ale vieš, že ja v muzike moc nefičím, mne stačil Avskum. A ty si zberateľ.“ Ani to nebola pravda.

„Ale potom by ťa aj tak zabili, pretože si vedel priveľa o veciach, o ktorých si nemal vedieť nič...ty ani môj zamestnávateľ. Nemal vedieť, ale vedel.“

„Vodić sa ťa bál, bol si príliš blízko.“ Zamiešal sa do debaty japonský hitman a pritom ostražito sledoval na striedačku oba konce uličky.

„Ja za nič nemôžem, prepáč, Björn!“ Naliehavo sa na mňa obrátil môj bývalý kamarát.

„Snažil sa ma, vtipkár, presvedčiť, že sa z neho vplyvom trávy stal schizofrenik,“ rozprával pobavený Japonec, „Vraj netuší, čo robí jeho druhá osobnosť, keď je on mimo. Preto udáva, kolaboruje, umýva sa a tak podobne,“ Swen sa zatváril trochu zahanbene, ak teda krvavá kaša jeho tváre bola schopná nejako sa tváriť, „Podľa neho je jeho alteregom Hermann Göring, ktorý mu takto opláca jeho tvrdý antifašistický postoj. Sú to samozrejme nezmysly. Nemá dosť vyvinutý mozog, aby v sebe udržal dve osobnosti.“

„Na Oxforde som absolvoval zopár prednášok z aplikovanej psychológie.“ Povedal, keď zachytil môj nechápavý pohľad.

„No, to vám gratulujem. Človek je rád, keď stretne vzdelanca.“

„Stará múdrosť vraví, že najhorším produktom výuky je vzdelaný zloduch.

Ja som učebnicový príklad tejto starej múdrosti.“

Ledva to dopovedal, vystrelil do otvorenej dodávky. Rana bola tak tlmená, že viac hluku narobil Swenov bezvládny pád na igelity.

Skôr, než som stihol vykríknuť, mi na ústach pristála Japoncova ruka, suchá ako Bondovo Martini.

„Nevrav mi, že si mu to aspoň teraz neželal.“ A možno mal pravdu.

Cruster, ktorý povie „Je to furt to isté.“? V tom som nijako nemohol spoznať človeka, ku ktorému som mal tak dlho tak blízko.

Potom, čo skontroloval že je ulička prázdna, vytiahol Japonec Swenovo bezvládne telo za nohy z dodávky. S ohromením som sledoval, ako ho takmer bez námahy zodvihol a hodil do blízkeho eko-kontajnera na papier. O chvíľu za ním putovali aj vlhké igelity.

Nebol to práve typ, čo by sa zaoberal recykláciou. Po použití veci zahadzoval.

Tak, to bol teda neslávny Swenov odchod. Predstaviť si seba na jeho mieste nebolo nijako ťažké, tomu osudu som bol stále veľmi blízko. Nejako som ale tušil, že čas na Björnov odchod ešte nenastal.

„A teraz, ak dovolíš, ťa vezmem k svojmu zamestnávateľovi. Ak nedovolíš, aj tak ťa tam vezmem. Mnohé veci môžeš pochopiť. Alebo nemusíš.“

Keď sa na prednom sedadle rýchlo, a pritom predsa akosi obradne prezliekal, na okamih sa objavilo obrovské tetovanie, na ktorom sa v divokom tanci vedľa seba objavovali samurajskí bojovníci v červených brneniach, zlaté kapry a obrovský zelený drak. Tetovanie pokrývalo celú plochu svalnatého chrbta.

Jakuza.

O pár sekúnd mal na sebe sivé sako a o odtieň tmavšie nohavice. Na lesklej čiernej kravate si uväzoval anglický uzol. Zazvonil mu mobil. Prijal hovor a počúval, nepovedal ani slovo. Zdalo sa mi, že som začul ženský hlas.

„Pred spomínanou návštevou si urobíme ešte jednu zastávku. Budeš mi robiť spoločnosť, kým vybavím poslednú časť úlohy.“ Nechcel som si ani domýšľať, čo bude tá posledná časť úlohy. Pokynul mi zbraňou, aby som vystúpil z auta a ukázal smerom k blízko stojacemu Volvu. Spod sedadla vytiahol kamarátku pre svoju Berettu, skrášlil ju tlmičom a obe zmizli do intimity šikovne ušitých púzdier pod pazuchami.

Na saku nebolo vidieť hrboly. Dokonalý strih.

Zamkol prázdny Tranzit, nasadli sme do Volva.