Venované všetkým blbcom, ktorí šíria videjká ,,odborníkov“ o tom, že koronavírus je len taká chrípka, prípadne iné kuffoviny.
Včera som si opäť potvrdila, že slovenské správy sú dosť naprd. Kým Taliansko viedlo v úmrtnosti, písalo sa o ňom - ale teraz to už klesá, všetko je dobré a koho to ešte zaujíma, však?
Keďže teraz aj ja sedím väčšinou doma na zadku a ako kulisu mám zapnutú taliansku TV a sledujem tú tragédiu, vysielanú v priamom prenose na všetkých kanáloch takmer 24 hodín denne, rada by som vám ju priblížila namiesto tých novinárov, ktorí si neplnia úlohu, nevedia jazyky alebo sú len blbí (česť výnimkám, ale robila som v sektore a viem, aké potraty tam za tie platy ostali). Možno si aj poplačete, ako ja...
Ako sa to začalo
Určite ste zaregistrovali, že 21. februára Taliansko vyhlásilo a uzavrelo prvé dve tzv. červené zóny (lombardské Codogno a benátske Vó). Tam to situáciu viac-menej stabilizovalo. Aj preto, že guvernér benátskeho regiónu napriek silnému nesúhlasu vlády nakúpil tampóny a dal otestovať všetkých 3000 obyvateľov, čo viedlo k šokujúcemu odhaleniu ďalších 66 nakazených, zatiaľ asymptomatických nosičov.
Nikto však netušil, že hlavný úder príde z inej strany. Keď totiž prvého pacienta s covidom diagnostifikovali v nemocnici v Alzano Lombardo (23.2), vydesení lekári ju okamžite uzavreli, no následný telefonát generálneho riaditeľa ich po pár hodinách prinútil opäť ju otvoriť. Bez dezinfekcie, bez varovania a bez dostatočných ochranných pomôcok. Pacientom aj ich návštevníkov bolo divné, že lekári a sestričky zrazu nosia masky a šuškajú si, najmä keď začali umierať ľudia so zlomenou rukou či vybratým žlčníkom. Pravda však vyšla najavo až o pár týždňov neskôr, vďaka neodbytným novinárom aj jednému z primárov, ktorý konečne prehovoril. Vysvitlo i to, že už predtým na prvej pomoci evidovali a hlásili podozrivý nárast zápalov pľúc, no nik tomu nevenoval pozornosť.
Akoby toho nebolo dosť, v čase, keď už bola oblasť zrejme zamorená tikajúcimi bombami, konal sa v Bergame veľký trh. Starosta srdečne pozýval všetkých z regiónu, železnice prispeli zníženou cenou lístka, bolo nádherné počasie... i dovalili sa masy, tlačili sa na trhu, zašli si na obed, na koláčik, stretli sa so známymi...
A potom tú sviňu čínsku rozniesli po celom okolí....
Zázraky na počkanie
Zrazu to prepuklo v celej Lombardii. Zrazu boli nemocnice každý deň viac a viac zapĺňané dýchavičnými pacientmi. Zrazu bola krajina v šoku. Taliansko bolo vo vojne. Bolo to ako správy zo Sýrie, jasne, nepadali bomby, ale i tu boli nekonečné rady postelí s nehybnými ľuďmi, ktorí bojovali o život. Určite všetko nebolo dokonalé, ale mne to pripadalo, že Taliani dokázali zázraky. Doslova na kolene stavali nové a nové oddelenia a vyrábali potrebné prístroje. Ešte v januári nechápali, ako mohli Číňania postaviť nemocnicu za šesť dní, a teraz ju sami postavili za desať. Tá obrovská veľtržná sála v Miláne, kde som si bola párkrát okuknúť módne trendy, sa zmenila na sterilné biele oddelenie, kde sa kašľalo, trpelo a umieralo. Neviem, či tam ešte niekedy dokážem vstúpiť a obzerať si látky...
Lekári, sestričky a pomocný personál boli absolútne vysilení, no bojovali statočne. Ťahali dlhé smeny, ale najmä vyzývali ľudí, aby sedeli doma na prdeli. Mnohí veľmi presne popísali, čo sa deje na uzavretých jednotkách a ľudia konečne začali chápať, že nejde len o trápnu chrípku. Niektorým mladým to trvalo dlhšie – srať na opatrnosť, však aj tak kapú len starí a chorí – tí potom po mesiaci na kyslíku plakali do kamery a hoci ešte sotva lapali dych, sypali si popol na hlavu, akí boli sprostí, a varovali rovesníkov pred podobným správaním.
Mimochodom, tieto dva obrázky sa stali symbolom – sestrička, zachraňujúca Taliansko a vysilená sestrička, ktorá si počas chvíľky voľna ustlala na klávesnici...
Taliansko v karanténe
Vláda nebola pripravená na celoštátny masaker, no ale ktorá by bola? Premiér určite nechcel zatvárať krajinu do karantény. Určite nechcel zatvárať ani obchody, podniky a firmy. Ježišmária, viete si predstaviť tie škody?!
Lenže napokon musel. Vlastne, pôvodne chcel ôsmeho marca izolovať iba Lombardiu. Správa však unikla na verejnosť - a čo mladé, zutekalo domov. Kamery zachytili masový exodus študentov milánskych univerzít, ako bežia na vlaky do svojich regiónov, aby nákazu pekne a spravodlivo rozniesli po celej krajine. A tak sa premiér naštval a deviateho marca dostalo zaracha celé Taliansko. Keby sa totiž tá pliaga rozšírila na chudobnom juhu, kde, slovami klasika, ,,nie je nič“, bola by to úplne iná sranda.
Najprv zavrel len školy a úrady, no keďže nemocnice i naďalej praskali vo švíkoch, postupne pritvrdzoval, až ostali otvorené len obchody a lekárne. Inak to proste nešlo... Pamätajte si: môžete mať najlepšie nemocnice na svete, ale keď máte 100x viac pacientov ako prístrojov, je koniec. Aj talianski lekári museli občas vyberať, komu ich nasadia... a koho nechajú dodýchať. A budú z toho mať doživotné nočné mory...
●
Nedá mi nespomenúť prípad 19-ročného Taliana z Londýna. Keď s vysokými horúčkami prišiel na pohotovosť, poslali ho s acylpirínom domov. Nemali voľné prístroje, lebo však Boris I Najblbší chcel budovať skupinovú imunitu a nejako sa mu to vymklo z rúk.
Keď po chalana už takmer v delíriu o tri dni prišla sanitka a intubovali ho, bolo neskoro....
Takže tak.
S papagájom na vychádzku
Ozaj, viete si predstaviť, aké ťažké je udržať doma 60 miliónov temperamentných Talianov? To sú srdeční ľudia, ktorí sa zdravia vzdušnými bozkami, objímajú sa, dotýkajú sa jeden druhého a najmä musia večer vyraziť do ulíc na aperitivo. Musia socializovať. MUSIA. Aj keby náhodou nešli von cez týždeň, v piatok, sobotu a nedeľu nejdú von len mŕtvi.
A tak sa to snažia brať ako zábavu. Vyvárajú, vypekajú. Večer sa ide von – na balkón. Spieva sa hymna alebo iné, vopred dohodnuté notoricky známe hity. Tlieska sa lekárom. Speváci a muzikanti robia koncerty na strechách alebo cez internet. Bocelli spieval v milánskej katedrále. Zbierajú sa peniaze. Celebrity vyzývajú ľudí, aby si užívali rodinu a na Instagrame ponúkajú nevšedné zábery do svojho, inak stráženého, súkromia. Ak v telke náhodou nie sú zábery ,,zo zákopov“, ale pokus o živé vysielanie, sedí tam moderátor a cez net sa spája s ľuďmi a vypytuje sa ich, čo porábajú v karanténe. Proste, celé Taliansko sedí doma.
No, celé... Krátke prechádzky so psom sú povolené. A tak si ktosi vyšiel von vyvenčiť aj kozu, korytnačku či papagája (neviem, ako tie prvé dve, ale ara bola napokon uznaná ako domáce zviera a majiteľ nedostal pokutu).
Ako to už býva, našli sa aj bezohľadní idioti, ktorí si na prázdnych cestách zorganizovali preteky na konských povozoch alebo v záhrade usporiadali párty a musela ich rozohnať polícia. Takže vláda postupne pritvrdzovala aj tresty, finančný sa vyšplhal tuším na 3500 eur, ale ak chytia vonku pozitívneho, hrozí mu väzenie. Do ulíc možno len s prísne preverovaným autocertifikátom (výhovorka ,,idem do nemocnice, lebo ma pohrýzol žralok“ nebola akceptovaná; trest dostala i pani, ktorá šla do obchodu dvanásťkrát za deň a chlap, ktorý sa mužom zákona snažil aj s bicyklom uniknúť do mora).
A či už sa to niekomu páči alebo nie, na pomoc prišli okrem policajtov aj vojaci, helikoptéry, drony a ruská armáda (dúfajme, že po skončení zase odíde). Keď ktosi nahlásil, že na pláži sa opaľuje muž, bola to scénka ako z thrilleru – z oblohy sa zniesla kamera, na vozidlách s obrovskými kolesami prifičala hliadka a už aj ho brali....
V plášťoch od Armaniho
Ale pozor, tragédia sa ešte neskončila! Už dva mesiace si každý večer o šiestej k obrazovkám s napätím sadá celé Taliansko a sleduje tlačovku Civilnej ochrany (prezývanú ,,správy z frontu“), kde hlásia čísla. Nakazených, vyliečených a mŕtvych. Keďže karanténa mala pôvodne trvať dva týždne, tak nejako sa čakalo, že po dvoch týždňoch tá nešťastná krivka začne klesať a problem solved. Samozrejme, nezačala, práve naopak, stúpala a stúpala, každý jeden čierny deň. Logické – u niekoho sa choroba prejaví až po 20 dňoch a možno hneď ani nemusel ísť do nemocnice. V niektoré dni sa počet obetí priblížil k tisícke... (Včera, 24. apríla, to už bolo ,,iba“ 420 obetí....)
Medzitým sa mobilizovala celá krajina. Armani šije odevy pre lekárov, Martini dodáva alkohol na výrobu dezinfekcie, návrhár Guillermo Mariotto vyvára pre bezdomovcov. Firmy sa okamžite preorientovali na výrobu masiek, fabrika na kyslíkové bomby pracuje 24 hodín, aby rozvoz mohol pravidelne zásobovať tých, ktorí sa liečia doma.
Mnohí prišli o prácu a príjem, na juhu došlo k niekoľkým prepadom osôb s nákupom. Vláda preto urýchlene schválila určité opatrenia a príspevky, no tragédia prebudila v ľuďoch niečo dobré i zlé. V obchodoch pripravili škatule s nápisom: ,,Ak chcete, pridajte; ak potrebujete, vezmite si“ a veru, krabice nezívali prázdnotou. Situáciu však využili i tí, o ktorých sa na sme nediskutuje a nakvartírovali sa do bytov ľudí, ktorí v nemocniciach bojovali o život: ,,Však hádam nebudeme na ulici,“ vrieskala počerná pani s netalianskym prízvukom. Aké milé.
Našli sa aj zahraniční špekulanti, ktorí chceli zo situácie vytĺcť výhody. Ako ten, čo vzhľadom na takmer istý bankrot Talianska žiadal 55-percentnú zľavu na vyhliadnutú nemovitosť. Agentúra mu zdvorilo odpísala, že zľavu neposkytne:
Vážený pán, naša krajina sa dostala z horších skúšok, pred ktoré ju história postavila, a určite sa dostane aj z tejto. Okrem toho sa u nás nachádza viac ako 70 percent svetového umeleckého a kultúrneho dedičstva. V Stredomorí sa zrodili hlavné civilizácie staroveku. Civilizácie, ktoré šírili pokrok, kultúru a vedomosti. (...) A tak si pamätajte toto starodávne príslovie: Na mŕtvolách levov hodujú psy. Ale levy budú vždy levmi a psy zostanú psami.
Srdečne, xy.
Deti kreslia „Všetko dobre dopadne“
Zo školy rovno do boja
A ľudia stále zomierali. A míňali sa aj lekári (o život ich prišlo viac ako 150), sestričky, farmaceuti... Chápete? V Európe, v mierových časoch, biele plášte padali ako hrušky... Zúfalá vláda žiadala o pomoc z iných regiónov. Viete, koľko lekárov sa prihlásilo do 24 hodín? Sedemtisíc.... Boli medzi nimi i dôchodcovia, a nie všetci z nich sa vrátili k svojim rodinám... Prihlásili by ste sa?
Prileteli aj lekári z Číny, Albánska, Kuby, Južnej Ameriky...
Mnohé sestričky doobeda urobili skúšky a ukončili školu a poobede už zachraňovali životy. Áno, báli sa, ale boli odhodlané pomáhať: ,,Veď preto sme si vybrali toto povolanie!“
A majú to ťažšie ako inokedy. Nestačí odmerať horúčku a požartovať. Keď idú k chorým, musia si navliecť kombinézu, rukavice, návleky na nohy, špeciálnu masku, na to si dávajú ešte obyčajnú masku, okuliare a plastový šilt. Pacienti sú izolovaní, vydesení a ubolení, ale ich najbližšia rodina k nim nesmie a často nie sú schopní komunikovať inak ako očami. A to je pre sestričky to najhoršie – vidia, ako ľudia trpia, plačú a zomierajú v úplnej samote...
Ak sa to dá, snažia sa ich i cez vrstvy plastovej ochrany pohladiť, povzbudiť alebo, ak majú minútu času, v poslednej svetlej chvíľke zavolať z tabletu ich rodinu, aby sa mohli rozlúčiť... V tejto situácii fungujú i ako psychológ a podľa odborníkov sa u nich o pár mesiacov pravdepodobne rozvinie posttraumatická stresová porucha. Rovnaká ako u veteránov z Afganistanu....
(Mimochodom, viete si predstaviť, že by toto mali zvládať tie preťažené a podplatené slovenské chúďatá?)
Život ako v horore
Ale vráťme sa k Bergamu, ktoré si to odnieslo najviac. Veď asi viete. Záber na jedenásť strán nekrológov v miestnych novinách obehol celý svet. Aj ten, kde kolóna vojenských áut odváža truhly do krematórií v iných mestách, pretože v Bergame nestíhajú... A keď vidíte, ako hnedozelené vozy prechádzajú popri vojenských hliadkach, ktoré im vzdávajú úctu salutovaním... nedá sa neplakať.
V Bergame nemusí nik kontrolovať, či ľudia nechodia von. Nechodia. Všetci sedia doma a boja sa. Nepočuť nič iné, len húkanie sanitiek. Neustále húkanie. Sanitiek, v ktorých sedia ,,kozmonauti“ v skafandroch. A ľudia sa boja, či nezastane pred ich domom a neodvezie ich suseda. Boja sa zvonenia telefónu, z ktorého sa dozvedia ďalšiu zlú správu. Je to ako život v horore, ,,kozmonauti“ prídu, niekoho odvezú a už ho nikto nikdy viac neuvidí a nedá mu posledné zbohom...
V tomto milom mestečku so 122 tisíc obyvateľmi žije Roby Facchinetti, člen skupiny Pooh (talianskych Beatles). Keď skúšal popísať situáciu, rozplakal sa... V Bergame neostal ušetrený nikto, každý prišiel o člena rodiny, kamaráta, známeho... alebo aj o viacerých. V dedinkách v okolitom údolí vymrela celá jedna generácia...
Viete si predstaviť, že by bola takto zasiahnutá napríklad každá jedna rodina v Banskej Bystrici alebo Žiline?
Pod vplyvom udalostí Roby zložil pieseň, venovanú svojmu ranenému mestu. Tu ju máte aj s anglickým prekladom, porevte si:
https://www.youtube.com/watch?v=D5DhJS5hGWc
Láska v čase koronavírusu
Škandálom je i situácia v starobincoch. V niektorých smrť kosila širokým záberom. Dôvodom bola najmä zlá organizácia (po tom, ako väčšina opatrovateľov skončila pozitívna), snaha o nevyľakanie návštevníkov maskami (!) alebo jednoducho hlúposť. Všetko sa to vyšetruje. Zatiaľ len v jednom domove riaditeľka okamžite v januári zavrela brány a nevpustila ani myš – a teraz je zavalená telefonátmi od vďačných ľudí, ktorých rodičia prežili apokalypsu.
A tak nečudo, že čísla obetí sú vysoké. Vlastne, keď hovoríme o číslach.. Treba si uvedomiť, že to NIE sú čísla. Sú to mamy, otcovia, babky, dedkovia, tety, sesternice, bratranci, ale aj deti (áno, boli aj 20-ročné obete)... Partizáni, ktorí prežili druhú svetovú. Ľudia, ktorí po vojne znovu vybudovali krajinu. Umelci, vynálezcovia, kuchári, robotníci... Myslíte si, že si títo ľudia len preto, že ich prikvárila staroba a choroba, zaslúžili umierať opustení všetkými, podchladení, smädní, hladní, vystrašení a plačúci? Na ,,trapnú chrípku“?
Nejdem do detailov, tá reportáž sa nedala pozerať...
V nemocnici vedľa seba skonali i manželia, ktorí spolu prežili krásnych päťdesiat rokov plných lásky a do poslednej chvíle sa držali za ruky. Dojaté sestričky ich cit zvečnili navždy:
Fáza číslo 2
Taliansko je v plnom nasadení už viac ako dva mesiace. Už viac ako dva mesiace zomierajú nevinní ľudia, ktorí boli predtým úplne zdraví, veselí, chodili do práce, s kamarátmi na pivo, do kina, hrali sa s deťmi na pieskovisku. Za dva mesiace v Taliansku zomrelo 26 tisíc ľudí (podľa údajov Civilnej obrany ich v Lombardii bolo viac ako počas druhej svetovej vojny!).
Lekári idú stále na plné pecky a po skončení budú právom oslavovaní ako hrdinovia. Karanténa je opatrenie na zníženie počtu ľudí v nemocniciach a zdá sa, že zabrala, krajina je z najhoršieho vonku. Vláda sa pripravuje na fázu č. 2, a poviem vám, nebude to ľahké. Je potrebné zabezpečiť i to, aby všetci nechodili do práce v rovnakom čase a nestretávali sa v natrieskanom metre. Vymeriavajú sa body, kreslia sa čiary... Špekuluje sa, ako pri dodržaní hygieny a vzdialeností otvoriť reštaurácie a zabezpečiť letné dovolenky pri mori. Kým nebude vakcína, ľudstvo sa musí naučiť žiť s vírusom.
Ak totiž čísla začnú opäť prudko stúpať, lekári budú bojovať - ale dokedy to vydržia??? Mnoho z nich v tieto týždne pre istotu ani nespáva doma, ale v poskytnutých ubytovniach, aby nenakazili rodinu. Predstavte si, že po 14-hodinovej šichte nedostanete večeru a pohladenie od manželky, ani bozk od frajera, môžete ísť akurát do neútulnej hotelovej postele a premietať si v hlave, koľko ľudí vám v ten deň zomrelo pred očami...
●
Mimochodom, včera hlásili, že počet nakazených v Lombardii opäť stúpa... Odborníci sú znepokojení. Čo to znamená? Prečo? Ako je to možné?!
Ozaj, a čo s tými, ktorí sú pozitívni už 50 dní a je ich čoraz viac???
A ľudia chcú ísť 4. mája konečne von...
Môžeme byť radi, že Slovensko už v podstate je vo fáze číslo 2. Môžete chodiť na prechádzku, do práce, na menšie nákupy... Tak šírte tieto informácie, noste masky a neposerte to!!!!
