Vyčerpaní sme sa zvalili vedľa seba na zem. Naše telá sa ešte chveli od práve prežitých okamihov. Po chvíli sa Iris ku mne otočila:
"Teda, také čosi som ešte nezažila."
"Veru ani ja. A ktovie, čo si myslí krava. Ale držala, čo?"
Chytila ma za ruku a prezerala si ju: "Ibaže jemné techniky ti moc nepomohli."
"Keď tu sa skôr uplatnili postupy z ťažkého strojárstva. Nakoniec to nebolo až také malé."
"Niekedy je lepšie trochu pritlačiť."
"Potrebuješ? Rýchlo, kým som ešte rozbehnutý."
"Tak spomaľ, zase sa ti zdajú veci, ktoré som nepovedala. A vôbec, mali by sme sa očistiť."
"Neďaleko je rieka."
"Do Styxu sa ja veru namáčať nebudem. Mám tu vlhčené obrúsky."
"Ja to risknem."
Od rieky som sa vrátil rovnaký, len čistejší. Veď na ruky som sa nikdy nesťažoval. Pohli sme sa nazad k východu z podsvetia. Týmto smerom to bolo oveľa horšie. Museli sme sa vyhýbať protiidúcim dušiam. Na jednom úzkom mieste sa Iris šmykla a zletela do vody. Posadilo ju to rovno na zadok. Okamžite vyskočila:
"Čo sa mi stalo? Čo sa mi stalo?" snažila sa obzrieť, ale namočené partie si nevidela.
"Zdá sa mi, že nič. Škoda."
"Somár! Nemám veľký zadok! A pomôž mi hore."
"Je to tu vysoké a strmé. Poď trochu ďalej, tam je lepší prístup."
O pár metrov sa naozaj dalo vyjsť na breh. Iris to zvládla aj bez mojej pomoci. Keď som prišiel ku nej, práve si ešte mokrými rukami utrela pot z čela.
Zhrozene som na ňu pozrel: "Iris ... máš ..."
Vytreštila oči: "Čo mám?"
Ukázal som si doprostred tváre. Siahla si na nos a zakvílila. Nahla sa nad hladinu, ale v tečúcej vode nemohla vidieť detaily. Začala zúrivo hrabať v kabelke, až vytiahla malé zrkadlo. V ňom uvidela svoj úplne normálny nos a mňa, ako sa dusím od smiechu. Vzápätí ma zrkadlo trafilo do holene. Od ostrej bolesti som padol na zem, ale nedokázal som sa prestať smiať. Skočila ku mne a tĺkla ma päsťami:
"Debil, idiot, chuj! Skoro som zdochla od strachu! Ty si tak sprostý! Ja ťa nenávidím! Nenávidím!"
Keď ma konečne prestala mlátiť, odvážil som sa na ňu pozrieť. Sedela na zemi a po lícach jej tiekli slzy. Ktovie, či od jedu alebo od úľavy. Dosť škaredo na mňa zazerala.
"Iriska, prepáč. Ale nedokázal som odolať."
"Veľmi hlúpy vtip," smrkla, "a nehovor mi Iriska."
"Vieš, chcel by som ťa poznať tak dobre, aby som vedel, čo ti môžem povedať bez toho, aby si ma nenávidela."
Bez slova na mňa hľadela. Zdalo sa mi, že nekonečne dlho. Znovu smrkla a chrbtom ruky si pretrela nos.
"Má to byť to, čo si myslím, že to má byť?"
Chcel som jej odpovedať podobne duchaplnou formulku, ale nakoniec som iba prikývol.
"Tak to bolo asi najnemožnejšie vyznanie lásky, aké som kedy počula. A to už mám skoro tritisíc rokov. Tiež si si nevybral práve najvhodnejšiu chvíľu."
"Keď ono to teraz tak nejak vo mne dozrelo. A na kedy som to mal nechávať? Zanedlho budeme odtiaľto preč a už nikdy ťa neuvidím."
"Ale s takýmto prístupom nemôžeš očakávať práve oslnivé výsledky. Hlavne po tom, čo si mi vyviedol."
Posadil som sa vedľa nej. Mlčali sme a hľadeli na rieku pred sebou. Zamyslene som chytil okruhliak a hodil ho do Styxu. Kameň sa od hladiny odrazil nazad a trafil ma rovno do čela. Šupu do zátylku som už dostal od zeme. Zatmelo sa mi pred očami. Prebral som sa, ako ma Iris jemne prefackala.
"Vidíš, robíš hlúposti a takto to dopadne," dohovárala mi vážne, ale šklbalo jej kútikmi úst. "Vravela som ti, nepokúšaj Styx. Radšej poďme, než sa niečo ďalšie zomelie."
Nič také sa už nestalo. Pri východe z podsvetia nás prezreli a skasírovali. Krava ich nezaujímala. Šťastne sme vyšli na teplé lúče popoludňajšieho slnka. Požičané sme s poďakovaním vrátili. Krava nás odprevádzala smutným pohľadom. Naopak Iris sa tešila, ako si vychutná Héru. Ale najskôr že ma dostane domov. Urnu si odskočila schovať a potom som ju mohol naposledy objať. Kvôli transportu, samozrejme.
V byte zostalo celý deň otvorené okno. Našťastie aj tu svietilo slnko a takto popoludní bolo na november veľmi príjemných asi pätnásť stupňov. Iris zavrela zvnútra. Založila si ruky na prsiach, premeriavala si ma pohľadom a podupkávala nohou. Čakal som, čo z nej vypadne.
"Mala by som sa ti poďakovať. Pomohol si mi vyriešiť veľký problém. Lenže druhý si mi vyrobil." Dramaticky stíchla a potom sa usmiala: "Ale to už si vyriešim sama."
Zložila si helmu a rozplietla vlasy. Predviedla nádherný zlatý vodopád s jemnými vlnkami. Zamaskoval by aj prsia nulky a opticky vyvážil kontinenty.
"Prečo to takto nenosíš stále?"
"Je to dosť nepraktické - pri lietaní."
Nenáhlivo sa vyzula, vzadu si rozopla top a dala si ho dole. To, čo z neho vyskočilo, neboli vypchávky. A keď si vyzliekla sukňu, bolo jasné, že ráno o spodnom prádle neklamala.
"No čo, už mi padla, nebudem hádam celý deň v uniforme. Ale hlavne musím zistiť, či chcem ísť s tebou na tú sľúbenú večeru."