V neveselej nálade vchádzam s Kebabom na veľké parkovisko pri jaskyni Postojnska Jama, ktoré je, čuduj sa svete, bezplatné. Slovinsko je mi spomedzi štátov Balkánu asi najsympatickejšie, zrejme preto, že mentálne akoby na Balkán ani nepatrilo – aj tu sú síce typické pasce na turistov, ale ani zďaleka nie také očividné, primitívne a nenažrané, ako len pár sto kilometrov juhovýchodnejšie. Ulice sú čisté a bez smetí a na cestách si človek nepripadá akoby všetci okolo neho hrali Grand Theft Auto.
Moji ľudia ešte stále držia smútok za nezvestnou tourlíderkou. V ich predstavách ju sadistickí, len v bedrových rúškach a kutniach odetí, colníci trestajú koženými bičíkmi a ja sa v duchu preklínam, že som im predtým rozprával historky z nášho okresného daňového úradu. Šéf mi medzičasom volal, že v Postojnej je niekoľko ďalších skupín z tej istej cestovky a niekto z nich mi pomôže. Tak teda vediem mojich ľudí z parkoviska cez terasu do reštaurácie, kde máme booknutý obed. Sú úplne potichu a zhrčení dohromady, ako stádočko dôchodcov na predvádzacej akcii predajcov hrncov a ja tomu colníckemu cicinbrusovi, čo im takto pokazil dovolenku, prajem každú jednu nákazlivú chorobu, ktorá mi príde na rozum. Kvapavku dvakrát.
Nešťastníci trochu pookrejú, keď vojdu do reštiky, kde sedí asi stovka ďalších Kórejcov zo štyroch rôznych zájazdov a rozlezú sa medzi krajanov vyžalovať sa. Ich tourlíderi a tourlíderky sú o situácii informovaní, hoci rozmýšľam, čo presne im povedali, pretože na mňa zazerajú ako komunita Modrého koníka na plagát o očkovaní proti chrípke. Možno si myslia, že som jej do kabelky podstrčil herák.
Jedna z nich, prívetivá ako grizzly po coitus interruptus, mi vysvetlí, čo mám robiť a namiesto obeda bežím do pokladne. Náš nový čas vstupu je o štyridsať minút a kým klienti zajedajú žiaľ, ja im nesiem lístky a audiosprievodcov – v snahe dovliecť všetko jedným vrzom mám tie krámy omotané okolo krku, na rukách aj v zuboch. Aspoň ich to rozveselí, fotia si ma ostošesť. V Kórei som medzičasom možno hviezda kalibru gangmanstajla a ani o tom neviem.
Prehliadka samotnej jaskyne začína dvojkilometrovou jazdou elektrickým vláčikom, rútiacim sa závratnou rýchlosťou cez úzke tunely, pričom pasažierov miestami len centimetre delia od toho, aby skalnaté výbežky vymaľovali vlastnými mozgami. Samotná prehliadka jaskyne je úžasný zážitok, tunajšie kvapľové formy patria k najrozmanitejším na svete a jaskyňa má dokonca aj svoj vlastný unikátny živočíšny druh, slepú jaštericu prispôsobenú životu v úplnej tme. Po silných búrkach ich miestna rieka z podzemia vyplavovala a miestni ľudia si mysleli, že sú to mláďatá jaskynného draka. Ouce mainstreamové.
Liezť do studenej jaskyne v košeli s krátkymi rukávmi nie je najlepší nápad a keď sa vynoríme na denné svetlo, kýcham, prskám a pičujem ako Šuvadová, keď jej nechtiac šliapnete na čakru. Nie som jediný, čo podcenil výber oblečenia – aj osemnástky išli do podzemia len v letných šatočkách a ako sa vnútri ukázalo, tá najtalentovanejšia aj bez podprsenky. Dovtedy vždy blazeovaný pubertiak pri tom pohľade skoro pustil svoju iChujovinu do podzemného jazera, zvyšok túry popri nej krúžil ako mucha okolo spotenej Martinky z Turca a občas si ju aj nebadane odfotil. Neviem sa rozhodnúť, či to bolo zlaté, úchylné alebo oboje (zlúchylné?).
Aj zvyšok skupiny je s prehliadkou spokojný a ešte viac im náladu zlepší, keď pri autobuse uvidia čakať stratenú tourlíderku. Rozbehnú sa k nej s takým výskaním a krikom, že okoloidúci sa vydesene rozhliadajú, či sa odniekiaľ nevynoria bradatí arabáši s kalašnikovmi a gastráčmi v hodnote sedemdesiat panien. Pusinkujú ju, objímajú a veselo džavocú jeden cez druhého, zatiaľ čo ona sa vyčerpane usmieva a opakuje im, že áno, aj ona ich má rada, tých päť hodín odlúčenia bolo neznesiteľných a už ich nikdy neopustí. Môj novozískaný spoločenský status šéfa gangu eroduje, vraciam sa späť do komparzu.
Neskôr, keď odchádzame smer Bled, vysvetľuje mi, že cestovka do procesu zapojila kórejskú ambasádu a tá zapojila slovinské ministerstvo vnútra. Asi dve hodiny po našom odchode Colminátorovi zazvonil telefón a nejaký Veľký Vizír mu umyl hlavu šampónom proti hlupinám tak dôkladne, že jej ešte dal zo svojho pár dvaciek na taxík. Priznávam, že jej popis poníženia mladého colwächtera ma napĺňa hlbokým uspokojením.
Cesta do Bledu, mestečka na brehu jazera, na úpätí Julských Álp, asi šesťdesiat kilometrov od Ľubľany, nám trvá necelé tri hodiny. Bled je niečo ako slovinské Štrbské pleso, vychytené a patrične drahé dovolenkové miesto. Mimochodom, je to len pár hodín autom od Bratisky a trojprogram Postojna – Lubľana – Bled vydá na perfektne strávený romantický víkend. Ďakovať mi nemusíte, len kliknite na donate.
Na strmom brale nad jazerom sa týči nádherný hrad, ktorý je našou prvou zastávkou. Cesta k nemu je úzka, kľukatá a navigácia mi nijako nepomôže, keď ma pošle cez križovatku takú úzku, že kebab na nej nemá šancu vytočiť sa. S pejoratívnymi komentármi posúvam voz po centimetroch sem a tam, doprevádzaný srdečným povzbudzovaním okolitých motoristov vyjadrujúcich svoju veselosť rozmarným trúbením a povzbudzujúcimi posunkami končatín a prstov. Nakoniec nájdem správnu cestu, horko-ťažko sa na dvojke vyplazím na malé parkovisko a nechám mojich neborákov urobiť si prehliadku. Po nej sa zvezieme dolu, klienti sa prevezú člnkami po jazere ku kláštoru na ostrove v jeho strede a potom už mám konečne fajront.
Na brehu jazera sa koná nejaké kultúrne mecheche a väčšina klientov sa tam ide pozrieť – vlastne všetci s výnimkou pubertiaka, ktorý sa vytratil zavčasu, zrejme, aby stihol spracovať zážitky z jaskyne do rukolapnej podoby skôr, než sa vrátia rodičia. Nuž, furt lepšia lovestory než Twillight. Ja si urobím dlhú prechádzku okolo jazera – trvá mi to asi dve hodiny a moje telo, stuhnuté a boľavé po dňoch sedenia za volantom, mi ďakuje za každú minútu. Potom sa nesmelo opýta, či nechcem vyplaviť endorfíny aj iným spôsobom, ale žiadna povoľná partnerka v dohľade nie je a brúsiť si diamant pred spaním mi príde ako zbytočne veľa námahy. Tak sa len chvíľu kochám výhľadom z balkóna hotelovej izby priamo na jazero a nad ním trčiaci hrad, vyzerajúci ako z drakulovských legiend. Je jednoduché predstaviť si, ako z jeho veže po polnoci zletí Drakula, aby vám vysal krv alebo jeho rozkošná dcéra, aby vám vysala... nie, aj tak sa mi nechce. Odchádzam spať.
Ďalší deň je vyhradený na transfer s menšou prestávkou na nákupy v Salzburgu. Absolvujeme cestu po Tauernskej diaľnici, hlavnej tepne pretínajúcej Alpy zo severu na juh. Keď idete po povrchu, je to úžasne scénická trasa s vrcholkami Álp týčiacimi sa do neba okolo vás a horskými lúkami a usadlosťami mihajúcimi sa okolo. Len niektoré tunely, úzke a tmavé, vo mne veľa dôvery nevzbudzujú. V Salzburgu sme okolo jednej poobede a dve hodiny strávime v nákupnom centre na periférii. Tourlíderka mi kúpila tradičný bioekobezlepokovýfértrejd sveter, nad ktorým som povinne upadol do extázy, hoci vyzeral ako čosi, v čom Ötzi chodil vymetať hnoj spod prasiat. Ale už len zato, že na mňa pomyslela aj inak ako na hovoriaci medzikus medzi volantom a sedačkou, by som bol ochotný niesť ju až do Prahy na chrbte. Ubytovanie a večeru máme v akejsi diere kúsok od Linzu a tentoraz zaľahnem zavčasu – včerajší jaskynný soplík metastázuje do potenciálne smrtiacej nádchy. Mám so sebou to Teraflu, čo o ňom v reklame hovorili že obsahuje molekuly – švacnem ho do seba a nech teda molekuly robia, čo vedia.
Ráno je mi rovnako biedne a pravdepodobne preto po ceste do Českého Krumlova zablúdim. Cesta, ktorou ma vedie navigácia je uzavretá a presmeruje ma to na obchádzku, ktorá sa najprv zúži, prejde cez železničné priecestie, znovu sa zúži, vnikne do hlbokého temného lesa, potom sa zúži tak, že už sa na ňu nič okrem kebabu nezmestí a potom sa začne krútiť do kopcov. Nasledujúce dve hodiny sa motám po nádhernom a ľudoprázdnom juhočeskom vidieku, zatiaľ čo tourlíderka sa tvári ako Hrušovský, keď pred ním nadhodíte že Panna Mária tiež nepočala prirodzeným spôsobom. V Krumlove sme s dvaapolhodinovým meškaním a keď parkujem autobus na dvore miestneho ČSAD, cítim, že mám horúčku a je mi na umretie. Ešteže už zajtra zájazd končí.
Po prehliadke Krumlova pokračujeme na Prahu a ja si po týždni v cudzine opäť začínam zvykať na maniere našich, respektíve českých vodičov. Zvlášť pri prejazde Českými Budějovicami som fascinovaný štýlom, ktorým miestni jazdia cez križovatky. Obvykle sa u nás doba medzi naskočením zelenej a húkaním prvého klaksónu, naznačujúcim, že sa máte kurva pohnúť, používa vo fyzike ako najkratšia merateľná jednotka času. V kvantovej fyzike je dokonca snaha použiť ju ako dôkaz existencie paralelných vesmírov – keďže trúbenie sa ozve skôr, ako je pre ostatných vodičov fyzicky možné stlačiť klaksón, vedci prišli s odvážnou teóriou, že zvukové vlny v skutočnosti prichádzajú z priľahlého vesmíru, ktorý s tým našim interferuje výlučne na svetelných križovatkách. Avšak Budějovice sú presne opačné kafe. Tu vyzerá tok myšlienok vodiča pred semaforom zhruba takto:
jéj už je zelená dáme tam jedničku tak jo najprv spojku zošliapneme pekne až dolu moment musím si poškrabať gule tak dolu dáme jedničku sakra to nebola jednička aha motýlik tak ešte raz ty vole zas hrajú biebera hore spojku uch tie gule ale svrbia žeby Mařena niečo mala ty vole oranžová radšej poďme uch to bolo o chlp a hele tí ostatní to už nestihli cucáci
Podvečer dôjdeme do Prahy, kde majú naplánovanú večernú prehliadku mesta a plavbu po Vltave. Praha vyriešila turistické autobusy jednoducho a efektívne – vyhradila pre nástup a výstup klientov konkrétne miesta (jedno hore na Hradčanoch a druhé pri Čechovom moste). Ja svojich ľudí vysadím na tom druhom, zaplatím usmievavej dievčine v reflexnej veste osemdesiat kačiek a tri hodiny čakania strávim odstavený na krajnici štvorprúdovky za Hiltonom – najprv čítaním Kindľe a keď mi v nej dôjde batéria, listovaním akéhosi inzertného časáku pre turistov, čo mi strčili za stierač. Dozviem sa z neho, kde kúpim najlacnejšie hamburgery, ktorá taxislužba ma pri ceste na letisko okopuluje najmenej a kde si ho môžem nechať najlacnejšie vytantriť.
Poslednú noc zájazdu strávim v novopostavenom kongresovom hoteli kdesi na Vršovicích, kde ma síce za parkovanie skásnu o sedem stoviek, ale zato ho mám v uzavretej a stráženej podzemnej garáži. Síce stále nechápem logiku kasírovania ľudí, čo nám priviezli desiatky platiacich hostí, ale oproti balkánskym cenám sú tie pražské diskont.
Ranný výjazd sme mali naplánovaný na deviatu, čo sa ukázalo ako závažná taktická chyba – v hoteli bolo totiž ubytovaných ďalších desať skupín a všetky mali ten istý nápad. Prvú polhodinu sa kvôli autobusom blokujúcim priestor pred vestibulom vôbec neviem dostať z garáže a len tam stojím, pozerám na to božie dopustenie pred vestibulom a vyjadrujem svoju nespokojnosť spoločensky neakcpetovateľnými verbálnymi prejavmi. Nakoniec tourlíderke dôjde trpezlivosť, naženie všetkých dolu rampou do garáže, naložím im batožinu vedľa dvoch kontajnerov s hotelovým odpadom (ktorých bukét svedčí o tom, že upratovací personál bude mať ťažké ráno) a po obídení zápchy dvomi kolesami po trávniku vyrazíme do mesta.
Prahu som mal v obľube aj vďaka tomu, že som tam vlastne nič nerobil. Skupinu som vysadil na Hradčanoch, zviezol sa do mesta, zaparkoval v ulici spájajúcej Masaryčku a Florenc, vypol motor a vyložil si nohy. Kórejčania mali túru po hrade, do centra cestovali električkou – staré Tatry T3, na ktoré Bratislavčania nadávajú ešte viac než na Fica, sú pre nich ťažká exotika – a potom sa len motali po starom meste, kým ja som sa v autobuse nudil. Trochu vzrušenia vniesol do môjho života akurát Róm Fero z Brezna, ktorý bol taký nadšený, že na krajana zo Slovenska narazil aj na tak nepravdepodobnom mieste ako je centrum Prahy, že sa rozhodol venovať mi zo tri parfémy ako darček. Ale aspoň niečo by som mu za ne predsa len mohol dať, síce vypadli z kamiónu, ale aj tak boli drahé, šak chápeš, krajan. Ponúkol som mu Saguáro a on bol taký nadšený, že okrem parfémov obohatil aj moju zbierku cigánskych nadávok. Po jeho odchode som radšej dvere busu zamkol a presunul sa úplne dozadu, kde ma okoloidúce humanoidom podobné špécie nevideli.
Skupina sa ukázala presne o druhej popoludní a nastúpili na svoju poslednú jazdu na letisko Ruzyň (pri všetkej úcte k Havlovi, pre mňa PRG je a zostane Ruzyň a komu sa to nepáči, môže mi vyskočiť na Rezeň). Trvá to trištvrte hodiny aj so zápchou na Európskej, kde stavajú ďalšiu etapu metra do poľa, žeby boli metropola, ale máme dobrú časovú rezervu a aj tak sme tam dve hodiny pred odletom. Pri zaťahovaní na nástupište predvediem môj najobľúbenejší trik: do mikrofónu im poďakujem a zaželám príjemnú cestu v kórejčine, ktorú som sa večer predtým nabiflil naspamäť. Zjavne urobím dojem – strhne sa taký potlesk, že sa na kebabe skoro vysypú okná.
Nasleduje vykladanie batožín, lúčenie, obligátne fotenie so všetkými aj jednotlivo (tá talentovaná osemnástka sa pri tom ku mne pritisne hrudníkom a ja ďakujem všetkým svätým, že mám na sebe dlhý sveter). Tourlíderka mi podstrčí obálku s extra prepitným – to oficiálne som už dostal, čokoľvek navyše je dobrovoľný príspevok od cestujúcich, ak sú spokojní. Neskôr som zistil, že zjavne spokojní boli. Potom ešte posledné zbohom a už sa len dívam, ako postavy ľudí, s ktorými som strávil posledné dni, navždy miznú za sklenenými dverami terminálu. V srdci aj duši cítim divnú prázdnotu a neviem, čo vlastne budem ďalej... ale nie, trepem chujoviny, som rád, že ich mám z krku, mám vo vačku obálku plnú prachov, tri dni voľna v Prahe a aj tá všivavá nádcha ustupuje. Všetko je super.
Týmto teda ďakujem všetkým, čo boli schopní čítať moje výplody až potiaľto. Boli ste skvelé publikum a teraz, keď aj táto séria končí, cítim v sebe akúsi divnú prázdnotu, akoby som... ale nie, zase trepem, som rád, že to mám z krku. Ešte raz diky, že ste to boli ochotní čítať a diky aj tým neborákom a neborkám, čo to po mne museli opravovať. Tak snáď zas niekedy nabudúce.
