2018 Október:
Triatlon... doteraz som sa na to necítil, ale budúci rok to dám. A raz to dotiahnem aj na Ironman-a, hneď po tom ako vyriešime svetový hlad a mier... ale tak treba začať postupne a skromne. Tohtoročná bežecká sezóna mi práve končí a zvažujem, čo spáchať na budúci rok. Čo si nenaplánujem dlho dopredu, to nedám. Ako hobbík to mám ľahké - vyberiem sa na pár pekných pretekov, ideálne v prírode (cross country). Nech sa môžem kochať okolo, keď mi profíci ujdú po pár sekundách z dohľadu, prípadne zvolím preteky, ktoré ma niečím zaujímavým oslovia.
A tak do kalendára dávam jarný trail run(10km) na rozhýbanie kostí v marci. O mesiac neskôr som sa regol na Viedenský mestský polmaratón- veď som tu doma, bol by hriech neísť.
V júni to chce dačo zábavné - hurá na St.Pölten FunTriathlon (250m swim +15km bike +3km run). Znie to vtipne. A bude to mega rýchle, určite sa na preteku nudiť nestihnem a aspoň sa zahrejem pred júnovým "šprint" triatlonom v Litschau (500m swim + 26km bike + 5km run).
Či sa niečoho zúčastním v júli... záleží od pocitov z júnového "šprintu" a podľa toho sa rozhodnem.
August bude kľudný mesiac, počasie bude stále super, skúsim vyladiť formu a pripraviť sa na september. To si naložím niečo fajnové.... Juuúúúj.... bude to nádherný rok- ak zdravie bude poslúchať a môj optimizmus vydrží. A snáď nájdem septembrovú udalosť, čo ma donúti intenzívne makať - definitívne to musí byť niečo mimo komfortnú zónu. Muhuhuhehaha....
2018 December:
Začínam sa pohrávať s myšlienkou, že mojou športovou udalosťou roku 2019 bude Steiraman. V Štajerských horách "Mountaint Uphill Extreme Triathlon". Kilometer v jazere, 42 kilometrov na bicykli (prevýšenie na posledných 10km je asi 1km) a následne beh... ehm radšej to nazvime turistika: 12km s prevýšením kúsok nad ďalší kilometer.
Štartovné je nevratné: 150eur. Pýtam sa kamošov aký majú názor na tento nápad. Údajne som šialenec, ale mám ísť, že oni si dajú turistiku v okolí a prídu ma na pretek vysmiať. Drahá vraví, že mám booknut ubytko, lebo ma chce osobne (vidieť ako zomriem) podporiť. Raz vidieť je lepšie ako 3x počuť. Poslednou nádejou ma uzemniť a uviesť do reality bol kamoš - triatlonový tréner. Tajne som dúfal, že mi povie že 9 mesiacov na moju prípravu na také zverstvo je málo, že nemá čas mi písať tréningové plány (a denne vyhodnocovať odmakané aktivity), alebo mi sucho povie, že na to ako normálny smrteľník nemám. Jednoducho nech nepokúšam diabla a svoje limity na "polostaré kolená". Prípadne sa len blbo usmeje a ja pochopím, že nemám ísť. Predostrel som mu môj cieľ: "Chcem ísť na Steiramana a nezomrieť tam". Trénerova reakcia ma nepotešila: "Paráda, Tvoj nápad sa mi páči!". Vydesilo ma, že to povedal bez irónie. Da bum... tss...
Mám pocity neistoty a nervozitu ako pred štátnou záverečnou skúškou. Dva dni odkladám registráciu, dúfam že sa niečo prihodí (možno zrušia pretek?) a ja sa nebudem musieť prihlásiť. Nič sa za tie dva dni neudialo... a tak som sa regol. Je čas pretaviť paniku do rezignácie a akceptácie - čo má prísť, príde.
Som zvyknutý mať 4 športové aktivity do týždňa. Občas viac, občas menej. Ale beriem to veľmi zľahka. Na trénerov pokyn som spáchal niekoľko kontrolných krátkych behov a jázd na biku - žeby tušil na čom som. Prepáliť ani odfláknuť prípravu nechcem, bolo by to demotivačné. Kondíciu mám "primeranú" = v tomto momente kilometer dajako odplavám do 30minút, ale následne som odpísaný. Na biku možno aj viem dať 42km s kilometrovým prevýšením, ale po tom by som sa ďalší deň ani nepohol. Beh 12km do 10% kopca som tiež radšej ani neskúšal. Ale po rovine behať viem. Skombinovať to a dať všetko v jeden deň? Ehm... no way.
Trénerovi som poslal vstupné dáta (5km beh dávam teraz za 21minút, 10km za 43m) a rozpis môjho januára - nech vie, v ktoré dni na šport čas nemám (lebo celý deň cestujem/pracujem/
2019 Január
Už netrénujem voľne ako doteraz... nerobím čo ma práve napadne podľa chvíľkovej kreativity. Rozhoduje za mňa presný rozpis tréningov. Beriem to pozitívne, prakticky mám o starosť menej - už nemusím špekulovať "čo dnes budem robiť". Neriešim či sa mi chce ísť behať, bikovať, alebo len si dať rýchly HIIT do fitka. Je jedno či prší, alebo svieti slnko. Plním plán bez výhovoriek. Prvý nečakaný záhul bol na tréningu, keď som po intervalovej hodine bikovania (indoor), rovno pokračoval 6km behom. Do bytu na šieste poschodie som po dlhej dobe nešiel po schodoch, ale výťahom. Síce som bol večer zničený, ale ráno som bol prekvapivo cca ok a poobede znova nabudený na ďalší tréning. A to je dobrá správa... plán snáď dodržím.
2019 Marec
Ide to ako po masle... buď pijem, alebo trénujem. Pomer je dosť nevyrovnaný... 26dní do mesiaca trénujem a na pitie už veľa času nieje. Takmer každé ráno sa budím zničený, ako keby po mne jazdil celú noc buldozér. Žiaľ nikdy to nebol dôsledok chlastania a opice. Početné tréningy ruinujú moju reputáciu všedného ochlastu. Ale baví ma to - to kvantum uvoľnených endorfínov je super a hraničí to so závislosťou. Trénujem 5-6dní do týždňa. Ale chýba mi sponzor, ktorý by mi zaplatil masáže na regeneráciu a podobné lakocinky - v tom majú profíci výhodu. Na druhej strane, mne stačí na preteku iba prežiť a hlavne si to užiť.
2019 Apríl
V pláne mám na nedeľu Viedenský polmaratón. Tréner vzal moje rozhodnutie zúčastniť sa na vedomie a predpísal mi deň predtým iba ľahký 7km beh, a na deň po polmaratóne len sa voľne vyjazdiť - 60km na biku. Snáď vie čo robí - ale neverím, že deň po behu sa budem cítiť na bike. Keď som sa pred polrokom prihlasoval, tipol som si optimisticky čas na 21km cca 1h:49m. Štartujem tak v druhej vlne bežcov, ale pretláčam sa dopredu, lebo určite z tejto vlny budem patriť k rýchlejším poloinvalidom. Prvých 5 km mám pocit že pri tempe 4:30/km idem pomaly. Avšak vedome sa brzdím, aby som nezrýchlil a neprepálil to. Preventívne v Prater parku dávam cikpauzu a odľahčujem teľa o cca pol litra. Počasie je slnečné, jarná idylka. Do 15. kilometra sa beží nádherne... až som dobehol prvú vlnu bežcov. Vyrazili o 15minút skôr v ilúzií, že ich aj tak nikto nedobehne z druhej vlny. Realita nakopala do zadku ich predsavzatie. Sily im nevydali a teraz sa vlečú sťa slimáci po šmirgľovom papieri. Moje konštatné tempo ide do kytičiek. Namiesto toho spomaľujem za davom a keď sa objaví priestor kadiaľ viem preraziť, tak zrýchľujem, predbieham a idem dopredu. Následne znova spomaľujem za ďalšími slimákmi, kým sa neuvoľní priesmyk na ďalšie rýchle predbehnutie. Do cieľa dobieham mierne znechutený z nezodpovených optimistických ľudí, ale som šťastný, že som prežil a neklepla ma pepka. Ex-nem dve nealko pivá podávané v cieli. Osobák padol - pri priemernom tempe 4:33/km som bol v cieli takmer o štvrť hodinu skôr, ako bol môj predpoklad z novembra. Tri mesiace intenzívnych tréningov ovplyvnilo výsledok.
Ďalší deň, pondelok, únava nieje nijak dramatická. Nechce sa mi veriť že som v pohode a idem na 60kilometrový výlet na biku. Avšak večer cítim bolesť ľavého kolena. Pri každom schode smerom dole, je to bolesť ako keby mi zboku do neho pichali ihlou. A pri schodoch hore je to tupá bolesť nad kolenom. Chôdza a beh však problém nerobia, iba schody sú problém. Tak sa im nasledujúce dni vyhýbam. Utorok dávam teda voľno na rege. V stredu fitko, štvrtok ľahký 12km beh. Piatok bolesť okolo kolena neprechádza a tak volám ortopédovi a pýtam si termín - urgentné to nieje, takže o týždeň sa s ním vidím v ambulancii. Sobotný tréning radšej ruším. Ale v nedeľu bolesť ustupuje a dávam 70 km intervaly na bicykli. Týždeň po polmaratóne už bolesť kolena takmer zmizla a som fit. Zjavne len preťažené šľachy alebo čo. Ortopéd po dôkladnom vyšetrení tiež vyhlásil, že to bolo len preťažené. Ak to nebolí, všetko je už ok.
2019 Jún
St.Polten FunTriathlon - 250m plávania znamenalo, že sa ľudia 5minút vo vode mlátili so spolukúpačmi. Úplná divočina a šialenstvo. A to malo ísť ľuďom o zábavu. Zjavne nie. Až následný bike a beh potrhal štartové pole a ľudia si nezavadzali. Moja Drahá je so mnou. Jej triatlon spočíva v namiešaných troch fľaškách Aperol Spritzu a na konci je rovnako vysmiata ako ja.
2019 Júl
Šprint triatlon v Litschau -letné počasie je príjemné, slnko hreje. Voda v jazere má 14 stupňov, čo znamená natiahnuť sa do neoprénu. Predsalen 500m plávania = cca 10minút v studenej vode - to nieje veľmi príjemné. Po skúsenosti z FunTriathlonu, sa teraz preventívne stavám na kraj štartového poľa. Nechce sa mi veľmi otĺkať s tými, čo to berú moc seriózne a na rozdiel odo mňa, majú súťaživosť v krvi. Samozrejme pár úderov a kopancov (nechtiac ;-) ) rozdávam, pár schytám. Práčke na štarte sa úplne vyhnúť nedá. Bottleneck je ako vždy pri prvej bóji- tam sa plavecká trasa zatáča v pravom uhle a následne už si vo vode navzájom až tak veľmi nezavadziame. Bikom dávam jedno 26km kolečko dolinami a kopčekmi rakúskeho vidieka a prichádzam zase k vode odkiaľ som štartoval. Na záver bežím ešte kolečko pololesným chodníkom okolo jazera. Diváci povzbudzujú takmer ako keby išlo o miestenky na olympiádu - až mi to bolo vtipné.
2019 September, S -2
Je tu koniec septembra a s ním aj pretek Steiraman. Samozrejme, že nikto z kamarátov, ktorí tvrdili že sa pridajú na turistiku, zrazu nemôžu. Drahá musí pracovne odcestovať. Ale brácho si našiel čas helfnúť mi s logistikou. Dva týždne pred štartom náročnosť tréningov podľa plánu postupne klesá. Dva dni pred pretekom idem ľahkých 35km na biku o 05:30 ráno. Samozrejme po tme. Teplota vzduchu je 7stupňov a už po desiatich minútach bikovania mi mrznú prsty. V deň preteku má byť 5°C. Podchladené prsty sú však veľmi cenná skúsenosť - bez rukavíc ranný bike na Steiramanovi nedám.
S -1
Deň pred triatlonom sa balím - tri športy znamenajú tri vrecia vecí. Vačšina sa pôjde jednosmerne. Cieľ je 45km od štartu. Pôvodne som chcel dať bike do poriadku pred pretekom, lebo mi už pár mesiacov praská v stredovom ložisku a škrípajú zle dotiahnuté špice na prednom kolese. Tak ale pred pretekom riskovať nechcem a radšej sa už teraz toho chytať nebudem. Keď to vydržalo doteraz, tých pár km to ešte snáď vydrží. Nakoniec sa odhodlám s bikom niečo spraviť. Utieram z neho najhrubšiu špinu a blato (po minulotýždňovom tréningu v daždi), nech si auto pri prevoze veľmi nezadrbem. Nervozita sa nedostavila. Viem že pretek fyzicky v časových limitoch zvládnem a zvyšok už neovplyvním. Veď za posledných 9mesiacov som mal 220 tréningových dní a 275 tréningov. Najazdil som na biku viac ako 2600km, nabehal 1000+ km a naplával 50+ km. Jasné že som si doprial x-krát aj iné aktivity: fitko, squash, korčule, kajak, lezenie, turistikovanie, týždňové snowboardovanie, či v lete týždeň surfovania. Ale majoritu tréningov tvoril beh, bike a plávanie. Prípadne kombinácia tohto. Presúvam sa do Štajerska a večer idem na briefing. Traťový komisár počas polhodinovej prezentácie vysvetľuje všetky problémové momenty - napr. "Doprava na ceste nebude uzavretá, takže musíme dodržiavať dopravné predpisy....Kto nezastaví na tejto stopke bude penalizovaný... Obzvlášť dávajte pozor na týchto miestach, kde dávate prednosť v jazde... Dobrovoľníci Vám budú ukazovať správny smer, ale cestnú premávku ovplyvniť nemôžu... Počas bežeckej časti, keď budete skákať cez tieto skaly, buďte opatrní! Kto zahodí alebo stratí nejaké veci či odpadky mimo miesta na to určeného, bude diskvalifikovaný... Bežíte vysokohorský prevažne skalnatý terén cca 1500-2350m.n.m., nepodceňujte počasie...." Ani o vtipné hlášky nebola núdza: "Ak sa Vám tu šmykne, tak spadnete stovku metrov vertikálne. Nakoľko ďalej budete pokračovať vo vreci v helikoptére, budete diskvalifikovaní za nedovolenú externú pomoc." .
Na večeru pred závodom ládujem poriadnu viedenskú šniclu s hranolkami. Holt, zdravú športovú stravu som nikdy neriešil.
S
Ráno o 05:30 budíček, a o 06:30 parkujeme na mieste štartu. Skladám bike s vecami v transit zóne "swim-run" a idem skúsiť aká studená je voda. Vzduch mal presne podľa predpovede: 5 stupňov. Pocitovo ešte menej. Voda bola doteraz veľká neznáma. Avšak na milé prekvapenie, voda má parádnych 17°C. To však má za následok, že nad jazerom sa znáša hustá hmla. Smer plávania som len odhadol, viditeľnosť bola cca 30metrov. Prvá bója je vzdialená 200m. Pláva sa po obvode jazera. Ak sa budem držať na dohľad od brehu, malo by to byť ok. Navliekam sa do neoprénu a o 08:00 štartujeme. Keďže v tej hmle nikto nevie kde presne je prvá bója, tak sa štartové pole nezužuje smerom k bóji, ale plávame na úctihodnú šírku. Tlčieme sa iba párkrát, aj to skôr z dôvodu, že keď človek nič nevidí, ťažko udržuje priamy smer. Bóju zbadali prví plavci a dav šialencov sa usmernil, aby ju oboplával zo správnej strany, kým zatočí hneď za ňou o 90 stupňov doľava. Presne tu sa to zahusťuje a plávanie sa mení na drsný kontaktný bojový šport. Ale za bójou to už bolo zase kľudné. Zvyšok plávania bola relatívne nuda. Po 20 minútach a odplávaní kilometra, vyliezam z vody. Zima bola brutááááálna.
V tranzit zóne zo seba zvliekam a zošliapavam neoprén. Obliekam bikové veci, bundu, obúvam tretry a pijem studenú colu. Po pár minútach už šliapem na biku.
Organizátor hneď na úvod naplánoval menší kopček so 150 metrovým prevýšením, nech sa trochu zahrejeme. Okrem tohto malého spestrenia, prvých 30km trate je takmer rovinatých, ide sa rýchlo vidieckymi cestami cez niekoľko dediniek, scenéria je v nedeľu ráno úžasná. Následne sa trať zatáča prudko do kopcov. Čaká ma ďalších 10km s prevýšením menej ako kilometer. Stúpanie je neustále okolo 8-12%. Nahadzujem najľahší prevod, ale aj tak je to morda. Ideálnych 95rpm (otáčok padálov za minútu) nezvládam a krútim pomaly, čisto silovo. Nohy si užívajú svoju verziu pekla. Ale hlavu mám vychechtanú, lebo cesta vedie nádhernou prírodou. Slnkom zaliate údolie, zelené lúky, kone, kravy, či ovečky pasúce sa na stráňach popri ceste - úplná krása. Na biku trávim celkovo viac ako dve hodiny. Popri tom spotrebujem 3deci rozriedeného sladkého gélu na doplnenie energie, zožeriem horalku a preventívne prehltnem soľné tablety proti svalovým kŕčom a únave. Celé to zalievam pravidelne vodou. V transit zóne "bike-run" odstavujem môj namakaný pretekársky 350eurový bike z minuloročného decathlon výpredaja. Ešte ho aj pohladkám a pochválim, že to frajersky zvládol. Vedľa tých desaťnásobne drahších strojov sa určite cíti ako Fábia medzi Ferarri.
Cyklotretry prezúvam za cross-country tenisky. Pijem colu, do vrecka strkám novú horalku a na chrbát hádžem camel bag s vodou a ďalšími 3dcl rozriedeného energy gélu vo fľaške. Bežecká časť sa "behom" volá trochu omylom. Správny názov mal znieť: "Vysokohorská turistika s možnosťou občas pobehnúť". Čakal ma 6km výstup s prevýšením 1000m, následne 3km hrebeňovka, a 3km zbeh do cieľa. Turisti po ceste povzbudzujú, tlieskajú, o motiváciu núdza nieje. Normálne som sa pristihol, že občas naozaj intenzívne bežím po skalách do kopca. Turistický chodník sa príjemne kľukatí, ale naša trať ho často ignoruje a vedie takmer kolmo hore.
Kým na začiatku slniečko hrialo a teplota sa vyšplhala na závratných 10 stupňov, teraz po vylezení na hrebeň, v 2000 - 2350m.n.m, je zrazu zamračené a sú stupne štyri. Fúka svieži jesenný vietor, až musím natiahnuť na hlavu kapucu, aby mi uši neomrzli.
Ľudia často trpia počas športu psychicky, pýtajú sa sami seba, či to bol dobrý nápad, prečo dobrovoľne takto trpia a ubližujú si. Niektorí, aby zamestnali mozog, tak počítajú matematické úlohy, riešia pracovné problémy, snažia sa akokoľvek odrbať hlavu, len aby sa nesústredila na fyzické utrpenie. Ja takýto problém nemám. Endorfíny stále fungujú ako dokonalý opiát. Užívam si pocit spokojnosti a šťastia. Som obklopený prírodou - hory, skaly, kopce, či doliny - nádhera. Dvakrát sa zastavujem a robím foto... panoráma a svojka predsa musí byť. Výhľad na okolie je fakt super, a pochybujem že ešte niekedy budem mať čas sem vyliezť. Foto to istí. To, že si nohy počas 15sekundovej fotopauzy trochu odpočinuli, nebolo na škodu. Na konci hrebeňovky sa plánovač trate rozhodol, že posledný vrchol sa obíde po vrstevnici, ale zato sa bude prekonávať 300m po veľkých skalách skákaním. Skákanie po balvanoch je nečakané spestrenie. Rozhodne je to zábavnejšie ako stúpať ďalších 70 výškových metrov na vrchol a potom dole. Za posledným checkpointom, už len bežím posledné kilometre dole. Štrk, kamienky a kamene... nohy sa mi pravidelne podšmykávajú, ale vždy to nejak zázrakom ustojím a zbieham bez pádu. Do cieľa dobieham vysmiaty ako po tripe. Vítajú ma tlieskajúci diváci, brácho, miestna dychová hudba a dostávam účastnícku medajlu. Prežil som!!!! Pocity v cieli, že som to zvládol, sa opísať nedajú.
S+1
Predpokladal som, že "deň po" budem odpísaný. Ale únava nieje nijak extra závratná. Keďže však potrebujem zregenerovať, obúvam tenisky a dávam len ľahký pomalý 8km beh. Závislosť na endorfínoch je super. A asi je čas začať plánovať niečo podobne zábavné na ďalší rok :-D
Btw. Takto to videl ofiko kameraman (zo základného tábora): https://youtu.be/
