Večer pred spaním bol vidno v diaľke široký pás ohňa. Zjavne vypaľovali savanu a poňali to v „malom“ - na šírku mal oheň odhadom cez dva kilometre. Či postupuje k nášmu hotelu alebo od neho, sa nedalo odhadnúť. Som však optimista. Ráno o 05:30 začal kikiríkať kohút jak dzivý. Ktovie, kde je teraz ten podrbaný pes, čo štekal pod oknami do polnoci - mohol by ho zožrať!
Ako raňajky pre dvoch nás na stole čakali dve minibagetky, dva sucháre, dve malé kocky masla a rozšliapnuté nejaké ovocie, čo mal byť pokus o džem. Obsluha ešte doniesla čierny čaj. Keď ani po 15 minútach nedoniesli nič ďalšie, pochopil som, že Vaza bude dnes na diéte. Majú snáď pocit, že diéta nám prospeje? Vedia niečo, čo my nie? Prečo diétou trestajú všetkých osem hostí? Otázky zostali nezodpovedané. Ale komu sa náhodou "continental breakfast" málili, mohol si priobjednať vodu.
Na parkovisku pred hotelom už od včasného rána čakalo naše auto. Šesť domorodcov pobehovalo okolo a tvárili sa ako mechanici z Meklerenu pri úlohe upgrejdnút Dáciu. Včera nám totiž nejaký plech, či uchytenie kolesa začalo hrkotať počas jazdy. Čakal som, že odpadne minimálne pravý predný blatník, prípadne aj s kolesom. Keď sme však dnes po raňajkách vyrazili, záhadné včerajšie zvuky boli preč. Chlapci pochybný zvuk zvládli odstrániť. Či fixli aj problém, to zatiaľ nevieme. Prvý kilometer ale išlo auto veľmi nemotorne, potom však Driver odbrzdil ručnú. Zaujali ma moje zadné dvere - od dnes išli otvoriť už iba zvnútra. Funkciou to pripomínalo opak detskej poistky. Von z auta som mohol ísť kedykoľvek, ale dnu sa zvonku dostať nedalo.
Ax síce pôvodne chcel ráno vyraziť na hiking sakra skoro, ale ukecali sme ho, že 7:30 bude stačiť, nech sa vyspíme. A keď sme nakoniec vyrazili, tak po dvoch kilometroch sme zastavili pri banke, kde si Ax polhodinu vybavoval svoje problémy. Ak by sme vyrazili skôr, tak, ako pôvodne Ax navrhoval a bol by som nevyspatý, takéto zastavenie a bankovanie by bolo nezlúčiteľné s jeho životom.
Čakal nás celodenný hiking s lokálnym sprievodcom. Kým ja s Drahou sme si vzali 5 litrov vody, on si v ruke niesol pollitrovú fľašku. Ako domorodec s tmavou pokožkou sa na slnku toľko nepotí. A vodu si doplní v každej mláke. Park Isalo má rozlohu 815 km2, a počas dvoch dní sme videli iba veľmi malú časť.
V roku 1961 sa ľudia presunuli z parku na okraj, kde vytvorili mestečko s 80.000 ľuďmi. Pôvodom to boli všetci zablúdení masajovia z Kene. Park následne štát vyhlásil za chránené územie s regulovaným, teda so spoplatneným vstupom. Nie všetci sa však zmierili s tým, že park má kontrolovaný vstup, a tak nie všetky vstupné miesta sú strážené. Obzvlášť v odľahlejších častiach sa stáva, že strážnik poverený vyberaním poplatkov to nerozdýcha a zmizne. Prípadne dolámaný si nevie spomenúť, ktorý mierumilovný tolerantný dobrák z okolitej osady s ním "diskutoval". A tak štát rezignoval a nekontroluje všetko. Cez takéto vstupy stále ľudia z osád voľne vchádzajú, aby o pár hodín vyšli s ulovenou faunou, či zozbieranou liečivou flórou. Turistické chodníky sú každopádne dobre značené. Kratšie sú určené na párhodinový okruh, ale dá sa spraviť aj dvojtýždňová túra. V parku je aj viacero prírodných jazier obklopených džungľou s čistou vodou vhodnou na kúpanie. To sme aj niekoľkokrát využili, veď slnko pieklo. Na oblohe nebol ani mrak a teplota presahovala 30 stupňov. Voda bola svieža a schladenie prišlo vhod. Isalo je aj domov troch denných a troch nočných lemurov. Jedným z nich je lemur hnedý, a.k.a. red-fronted brown lemur, ktorý je samozrejme šedý a má čierny ňufák. Prezývaný zlodej. Ukradne všetko, čo nie je zabetónované, aj keď nevie, čo s tým. Podobnosť s niektorými ľuďmi je čisto náhodná. 45 percent rastlín z parku sa používa v medicíne. Trištvrtiny parku v 2008 zhorelo. Zostali len ohňuvzdorné stromy. Ani 9 rokov po požiari to nevyzerá tak, že by sa vypálené lesy dokázali obnoviť a tak veľké plochy pokrývajú len savany. Napriek tomu sa zachovalo slušné množstvo pôvodnej fauny. Napríklad aj taká kukučka, ktorá na rozdiel od európskej príbuznej nekuká dvakrát, ale rovno štyrikrát.
Obedovali sme v parku, kde nám predsunutá kuchárska jednotka (v prevedení Ax, kuchár, mäso, ryža, panvica, hrniec, atď.) pripravili pečeného zebu na lesných bobuliach. Čo to bolo za bobule sme sa nedozvedeli, ale po dvoch dňoch sa zjavil zase Jóži. A to bolo dobre, lebo kým my sme obedovali, on naháňal a odháňal od nás desiatky hnedých zlodejov, ktorí kradli a drzo brali fakt všetko. Odložiť si okuliare alebo klobúk čo i len pred seba na stôl by bola chyba potrestaná prakticky okamžite. Ešte aj o vlastné jedlo na tanieri pred sebou bolo treba zabojovať. Ale inak boli lemury v pohode. Väčšina z nich mala malé lemurča obtočené okolo brucha - lemurča sa obtočené držalo vlastného chvosta a tvorilo tak „opasok“ lemurici. Držať sa museli fakt poriadne, lebo mamy máfpičistky skákali a naháňali sa po stromoch, ignorujúc krpcov na sebe.
Sprievodca nám porozprával pár zaujímavostí, napríklad, že ak postavíš trojizbovú chatrč, tak vždy severná izba prináleží najstaršiemu členovi rodiny, južnú izbu obývajú mladí, a v strednej centrálnej izbe býva zvyšok rodiny. Ak máš chatrč v tvare, kde sa toto nedá určiť, tak si to dodrbal, môžeš to zbúrať a postaviť to znova, avšak správne. Petang je národným športom a hrá sa v každej dedine, kde je kúsok roviny. Stolný futbal by sa tiež asi mohol vyhlásiť za národný šport, lebo sa tiež hrá úplne všade. Alebo že zebu sa zabíjajú podľa farby: čierny sa zabije pri úmrtí na kar. Červený ide na svadobnú hostinu. Bledý pri narodení dieťaťa v rodine. Jeden zebu stojí okolo milióna Ariarov (=270 euro). Ak vlastníš 100 zebu, tak si brutálny boháč. Najbohatší miestny muž ich má dokonca 8000 kusov. Aby také množstvo dokázal zmenežovať, má osem manželiek. Každá jeho nastávajúca musela pochádzať z mnohopočetnej rodiny. Sobášom totiž získal aj jej rodinu a tak má dosť ľudí na to, aby sa mu starali o dobytok pasúci sa na stovkách kilometrov štvorcových.
Počas poobednej túry sme videli lemura sifaka, to jesť tzv. tancujúci lemur. Mal nás na saláme, lebo sedel na strome schovaný trochu za vetvičkami. Takže síce bol voľným okom dobre viditeľný, ale foto mobilom sa nedalo spraviť. Pamäťová karta zrkadlovky už dva dni dozadu bola plná a Jóžimu sa nechcelo ju premazať. Sifaka je snehovobiely s čiernymi fľakmi na hlave a charakteristický svojím pohybom, keď je náhodou na zemi. Zásadne sa pohybuje vzpriamený, po zadných nohách, úskokmi do strany, pričom predné nohy (ruky) drží vo výške ramien, prípadne úplne vzpažené.
Sprievodca si nabral vodu z prítoku ďalšieho jazierka, v ktorom sme sa ovlažili. Druhý raz si zase doplnil vodu z potôčika s komentárom: „Vidíte tie chrobáky, čo behajú po hladine? Tie zožerú väčšinu baktérií a všetok bordel, takže voda je potom pitná.“ Vydedukoval som, že v tej vode je dosť baktérií na to, aby sa chrobák uživil, ale domácim ich konzumácia problémy nerobí.
Po ceste nazad savanou sa Ax s Driverom zastavili pri potoku, na ktorom frčala miestna práčka. Dievčina im v potoku doobeda oprala veci a počas dňa, poprehadzované po kaktusoch naokolo, sa na slnku vysušili. My sme si objednali laundry servis tiež ráno, ale na našom hoteli. Nebol som si istý, či a koľko z vecí sa nám vráti. Večer som zhodnotil, že vyprali super. Veci už neboli od blata a ani nesmrdeli, ale mali príjemnú vôňu dymu. Zjavne vedľa našej práčky (dievčiny, ktorá nám to prala v neďalekej mláke určenej aj na napájanie dobytka) vypaľovali trávnatý porast. To vypaľovanie mi už prišlo divné, a tak som začal klásť otázky. Vysvitlo, že savana je uschnutá a teda nevhodná na pasenie dobytka. A popri suchej tráve nová zelená neporastie. Ale keď ju vypália, tak do týždňa začnú rásť zase zelené byliny. A môže sa na spálenisko nahnať zase dobytok na pašu. Zavetril som okrem dymu aj odrb, ale bližší pohľad na neďaleké spálenisko novú zelenú trávu potvrdil. Jóži zase potvrdil, že po tejto tráve sa nesmeje. Kým sme večer išli spať, zašliapol som na zemi dvoch švábov a pavúka. Drahej som o tom "pozabudol" povedať. Žiadne info, žiadne svetlo, žiaden problém.
Raňajky boli zase diétne... suchá bagetka s masielkom. Axov a vodičov kašeľ pominul, chalani to prežili. Naložili sme do auta aj včerajšieho sprievodcu... mal batoh. Včera mu stačila fľaška s vodou do ruky a dnes na poldenný výlet batoh? Fuck logic. Po dvoch vtipoch, či Vaza má dosť Coca-Coly, sa sprievodca priznal a zároveň ospravedlnil, že dnes z neho asi budeme cítiť alkohol. Totiž jeho kamarátovi, a celkovo ich rodinnému priateľovi, zomrela žena a tak oslavovali. Medzi mužom a ženou je to všade na svete zjavne rovnaké.
Kaňon, ktorý sme šli omrknúť, nebol ďaleko. Drahá dostala info, že len 17 km. Hneď za dedinou sme odbočili zo spevnenej cesty Nationale 7 na nespevnenú Nationale XY... prakticky dve vyjazdené koľaje naprieč stepou. Nebolo to ďaleko, cesta trvala iba necelé dve hodiny, keďže bolo sucho a cesta "zjazdná". Za celý čas sme stretli jeden dopravný prostriedok - zebuvoz.
Prechádzali sme okolo posvätného stromu: kým nebožtík je presunutý do kamennej hrobky, tak ho vyložia na stôl pred mega veľký starý posvätný strom. Všetci, čo ho poznali, si posadajú okolo a najstarší člen rozpráva nekonečné storky o nebožtíkovi, kým zvyšok popíja rum a popíja rum a popíja rum. Následne ho presunú do kamennej hrobky. Prípadne ho uložia pod malý kamenný previs a nasucho kameňmi vystavajú hrobku - doslova telo zakameňujú. A o pár rokov mu obrátia kosti, ale to už viete.
Zebu sa kradnú podobne ako autá v strednej Európe, čiže každý deň. Len zebu sa neštartuje vytrhnutými káblami spod volantu. Včera, keď všetci oslavovali úmrtie ženy, niekto udrbal z osady vedľa dediny zebu. Žiaľ, nikto si na nič nespomína a ani privolaný starosta z dediny nenašiel riešenie. Asi ho vzali mimozemšťania na výskum, odkiaľ pochádza inteligencia na Zemi.
Po ceste sme dvakrát stáli. Vždy sme v okolí auta narazili na nejaké živočíchy... od ďalšieho druhu chameleóna (červený, ktorý nemení farbu), gekonov, až po toxického 7 cm veľkého lúčneho koníka. Mal na sebe žlto čierne pruhy ako osa a veľké krídla, zospodu červenej farby. Ax ho chytil za krídla, aby sme si spravili poriadnu foto. Miestny sprievodca sa zatváril zdesene a zhnusene, že TO niekto chytil do ruky. Netuším, či koník bol toxický aj na dotyk, nám však stačí, aby Ax prežil do večera, kým vybaví posledné ubytko, o ktoré sa má postarať.
Sprievodca ukázal na krík s priemerom cca 1 meter. Vyhlásil, že kto z nás (Vaza vs. Drahá) prvý nájde na ňom živočícha, vyhráva čokoládu. Keby ponúkol rum ako výhru, určite by sme boli súťaživejší. Ale sme aj čokoládožravci, a tak sme začali podrobne skúmať a prehľadávať. Po minúte čumenia jak mačky do akvárka mi docvaklo, že to o rýchlej reakcii asi nebude a moje prehľadávanie musí mať systém: prechádzal som vetvičku po vetvičke, list po liste, detailne kúsok po kúsku. Pocit rezignácie sa striedal so zúfalstvom a do kríka s nami začali čumieť už aj Ax s Driverom. Vyzerali rovnako zúfalo, a to zjavne chceli zamachrovať, ako ľahko ho nájdu. Sprievodca sa len udrbával. Po 7 ďalších minútach systematického prehľadávania som chytil ďalšiu vetvičku, priamo predo mnou. Tá sa s mojím úchopom svojvoľne mierne pomaly neprirodzene zohla. Dvadsaťpäť cetrimetrová vetvička bol stick insect (preklad do slovenčiny som nezvládol:-). Keby som ten hmyz priamo nechytil do ruky a on sa nepohol, neveril by som.
Len 3-7 metrov široký a necelé dva kilometre dlhý Canyon de Makis bol super... išli sme celý čas po potoku, preskakujúc z kameňa na kameň. Niektoré boli menšie, niektoré väčšie s priemerom cez dva až tri metre. Bočné steny kaňonu boli takmer kolmé a mali niekoľko desiatok metrov na výšku. Po viac ako kilometri sa náš prechod takmer suchou nohou skončil, dali sme pauzu a pomaly sme sa otočili na cestu nazad. Sprievodca aj po pol dni vyzeral ako troska. Batoh mal plný banánov a aj nás ponúkol... zjavne sme nevyzerali lepšie.
Inak, asi viem, kde skončil včera večer udrbaný zebu... Zebu filet mignon na večeru bol perfektný, mäsíčko krehké, až by som sa za ušami zalizoval... keby som za ušami nemal ešte naprášené z offroad presunov po savane.
