Môj aktuálne nedokonalo fungujúci tráviaci systém ma neznepokojuje - nie je to tragické, ale ani ideálne. Keďže to trvá už zopár dní, určite je to z niečoho lokálneho a čo konzumujem stále... jasné, že z mäsa ani z chlastu to byť nemôže, a preventívne obviním lokálnu vodu a neprevarený čaj či kávu.
Na raňajky som si namiesto omelety plávajúcej v oleji vypýtal radšej o jednu palacinku naviac. Keď ju zalejem medom a zasypem pseudogrankom, bude to dokonalé. "Dokonalé" to bolo aj neskôr, keď palacinka prebehla tráviacim traktom.
Vonku zúrilo teplo, modrá obloha pôsobila že bude o chvíľu bez jediného mraku, a na mori neboli žiadne vlny. Bol ideálny čas ísť šnorchlovať a pozrieť si koralovú bariéru. Drahá to tipovala na trip na motorovom katamarane, aký si prenajímame v Chorvátsku. Ja som to tipoval na ten trojtrupý laminátový katamaran, ktorý parkoval na vode pred hotelom. Prekvapenie prišlo, keď Pedro a domáci morský vlk z rybárskeho zákutia dotlačili úzke dlhé drevené kanoe s niekoľkými brvnami, tenkými lanami a zložili z toho „pokus o katamaran”. Náš katamaran bolo 8 metrov dlhé a 70 cm úzke kanoe priviazané na pomocný plavák - čiže na 8-metrové zašpicatené brvno s priemerom cca 15 cm.
Tak ale snáď aj s "kapitánom" vedia, čo robia. Nahodili sme do člna plávajúce vesty, plutvy, šnorchle, mega veľký kameň (wtf?) a hurá na výlet. Najskôr chlapci muklačili = pádlovali a gondolovali asi 2 km bez rozvinutej plachty, proti vetru, 5 metrov od a pozdĺž brehu. Po 30 minútach trápenia otočili loďku smerom na šíre more a vytasili plachty. Vlny sa zdvihli. Keďže loďka bola veľmi úzka a dlhá, tak vlny prerezávala a pravidelne nám tak prilievalo vodu dnu do člna. Z brvien vyskladaný a vyviazaný pomocný plavák spolu so stožiarom praskali a krútili sa vo vetre, až som si bol istý, že sa táto skladačka rozpadne. S plachtou to chlapci však vedeli, storočím vymakaná technika plachtenia miestnych rybárov bola dotiahnutá do dokonalosti. Pedro vyvažoval, koľko sa len dalo, a aj tak väčšinu plavby strávil na plaváku vznášajúcom sa jemne nad hladinou. Určite sme upaľovali rýchlejšie ako bežne frčíme na motorovej jachte. Teraz sme totiž nemali ťažký kýl pod hladinou, ktorý by nás obmedzoval v rýchlosti a mohli sme sa jemne kĺzať na hladine. Vlny sme neprerážali, ale ako nôž prerezávali.
Po dorazení ku koralovému útesu megakameň kapitán obviazal lanom ako balík tak, že aj najnevrlejšia zamestnankyňa za prepážkou slovenskej pošty by mala chuť ho vybozkávať a následne ho drbol do vody ako kotvu. Predpokladal som, že nazad ten kameň s nami už nepôjde. Ale na moje prekvapenie, brali sme ho neskôr aj nazad. Asi minule stratili kotvu/kameň, tak preto dnes brali čerstvý a je na viacnásobné použitie.
Koraly parádne, rybičky pestrofarebné, more teplé, klasická šnorchlovacia nuda. Nebol to síce top šnorchlovací zážitok, ale bolo to objektívne pekné… niečo medzi Malými divami a Thajskom. Kým sme šnorchlovali, morský vlk vylieval vodu z kanoe... mal čo robiť, keby nebolo čisto drevené, bolo by už dávno pod vodou.
Keďže stále kašlem jak starý tuberák, tak celotvárová šnorchlovacia maska mi prišla vhod. Prvýkrát v živote som kašľal pod vodou do masky a nemal som pocit, že sa mi do nej nabrala voda. Takže kašeľ a celotvárový šnorchel idú dokopy.
(off topic: totiž klasický šnorchel v hube neudržím a trvá cca 3 sekundy, kým ma začne napínať na zvracanie. A to sa deje vždy, keď mám v hube čokoľvek, čo nie je pripravené v kuchyni na schrúmanie alebo vypitie. Chudáci zubári to mali so mnou ťažké - až kým som nenašiel takého, čo používa koferdam pri všetkých zákrokoch. Odvtedy mi nerobí problém ležať v zubárskom kresle aj hodinu a pozerať telku nado mnou, kým sa zubár vyšantí.) Ale späť do vody... prúd vody postupne zosilnel a po polhodine, keď už sme mali všetkého plné dutiny, sme boli asi 100 metrov od člnu. Nikdy mi tak dlho netrvalo zaplávať stovku s plutvami. Drahá vyhlásila, že bez plutiev by to ani nedala... hmmm... dobre vedieť, táto info sa niekedy ešte môže zísť. Muhuhehaha...
Poobede som si chcel prepláchnuť nachladnuté dutiny v slanej vode v mori. Vošiel som do vody po kok... teda po kolená.. ehm takmer po pás. Nabral som vodu do dlaní a vtiahol ju nosom. Nechutná slaná voda sa dostala až do úst... mission accomplished. Párkrát som sa poriadne vysmerkal a keď už som zvažoval odchod, všimol som si hnedý chumáč trávy kúsok pod hladinou predo mnou. Ale pohyboval sa veľmi pomaly a presne opačným smerom ako iné steblo trávy, ktoré bolo hneď vedľa. Kua... veď to je malá medúza. Malá hnedo-zeleno-fialová medúza. A tu vpravo vedľa mňa druhá... tretia, štvrtá... piky, mrte medúz. A do mače, veď ja som obklopený stádom medúz! Hustota bola cca 2 ks na meter štvorcový a na breh to mám 10 metrov. A tak jak baletka som sa jemne, opatrne, bez prudkých pohybov, pomaly presúval bližšie a bližšie k brehu. Ani neviem, ako som to dal, ale zvládol som to bez dotyku. Ďalších 10 minút som sa smial pod návalom endorfínov.
Zvyšok dňa som more odignoroval. Na pláž sa vyrojila tlupa detí, tak na dva zásobníky, a hrala futbal. Loptu mali z handier zviazaných špagátmi do tvaru gule. Akonáhle sa im namočila, zmenilo sa to na fotbal s medicinbalom a osviežením, keďže z nej fŕkala voda. Večer som vyhnal gekona z izby a noc bola kľudná.
Ďalší deň ráno sme na šnorchlovanie vyrážali skôr. Na drevenom katamarane boli prípravení traja domáci mukli, vrátane Pedra. Dávalo to logiku, včera tých 30 minút veslovania/gondolovania proti vetru dalo dvom fakt zabrať. Avšak tým, že sme dnes vyrazili skôr, nefúkal vietor presne oproti nám a tak sme vytasili plachtu a v 30-stupňovom uhle sme plachtili proti vetru do miesta nášho šnorchloviska na tretí alebo piaty (who knows) najväčší koralový útes na svete. (Ak náhodou nemáš zmáknuté aspoň základy plachtenia, tak pohyb plachetnice pod uhlom proti vetru je možný, google vie takmer fšetko a fyzika nepustí: http://physicsforarchitects.com/sailing-against-the-wind).
Už pár metrov od pláže sme prerážali húfy rôznych medúz. Takže aj Drahá videla TO, z čoho som sa včera skoro pototo a naučil baletkovsky expresne vytrieliť z mora. Pýtam sa Pedra:
-„Aha, medúzy! Sú nebezpečné?“
-„Hej, medúzam začala sezóna, tak putujú. Biele nebezpečné veľmi nie sú. Zato hnedo-modro-fialové ťa môžu fajnovo popáliť, na tie si dávaj pozor. Ale sú v húfoch, a nie osamotené, tak si ich ľahko všimneš a vyhneš sa im.“ Táááááák určitééééé sa im vyhnem a vzápätí som dostal znova vlnu a slanú vodu to tváre, až som zabudol ďalšiu otázku a pokračovať v diskusii o želé.
Poobede po pláži pobehoval 60-ročný beloch a 8 černošských detí vo veku od 5 do 10 rokov. Niektoré boli stopro dvoj-trojčatá, lebo sa podobali ako brok broku. Keď som to videl, prvá myšlienka hraničila s chlipným pedofilom. Keď tie deti z pláže vyšli na hotelové schodíky, bolo jasné, že to nie sú miestni túlaví krpci, ale sú to riadne ubytovaní hostia hotela a ich mama je na hotelovom bare. Našťastie deti nič nepredávali, neponúkali a ani neotravovali.
Obed sme dali v plážovej reštike susedného hotela – zebu na horčici. Celý obed pri nás sedel a smutnými očami nás hypnotizoval komisár Rex. Hotel totiž vlastnia Frantíci a doviezli si so sebou aj nemeckého ovčiaka. Isto ho udrbali Rakušákom priamo z natáčania. Ale komisár Rex tu má raj na zemi: žije v otvorenej reštaurácii a zjavne dojedá zvyšky po hosťoch, biedu na ňom nevidno. Celé dni sa naháňa po piesočnatej pláži, keď chce, ide sa schladiť do mora a ako najväčší pes v krajine pošuká každú, ktorá breše. Po ceste z reštiky na hotel Jóžiho oslovili miestne perly na pláži s ponukou masáže. Jóži sa zdráhal, nechcel šahať Rexovi do revíru, ale nakoniec neodolal a využil asi len druhú časť ponuky, ktorá znela: "...alebo iné". Tipoval by som to asi na pedikúru... Joži o tom zážitku odmietal rozprávať a podvečer sa dal dole ako starý námorník, ktorý nájde súdok rumu.
Večer na izbe na mňa Drahá panicky kričí zo sprchy. Prichádzam k nej pomaly v domnienke, že do vody prerazilo elektriku, alebo niečo iné fajnové, s mobilom v ruke pripravený natáčať. Ukázala mi nášho gekona na stene nad sprchovou hlavicou. Tušil som, že niekde bude, keďže som ho nenašiel na jeho obvyklých miestach. Úloha bola jasná. Spravil som si z neho foto a milého voyeurského gekona som vyhnal von. Von zo sprchy. Inak som ho nechal v kúpeľni, šak ho nebudem stresovať a vyhadzovať von, veď by sa beztak vrátil. S veternými mlynmi a s gekonom sa nebojuje. Takto nech sa kamoš pekne schová pred zrakom Drahej a môžeme žiť v symbióze: ja, náš schovano-neschovaný gekon a Drahá, ktorá si myslí, že gekon je preč.
V piatok aj v sobotu v noci v dedine frčala párty. Techno sa striedalo s lokálnymi aj svetovými hitmi. V inak dokonalom madagaskarskom nočnom tichu sa hlasná hudba šírila na desiatky kilometrov. Ale miesto diskotéky sa dalo jednoducho identifikovať aj vďaka prachovému hríbu, tvarom podobnému tomu z Nagasaki, ktorý z tohto miesta stúpal a bolo ho vidno pri mesačnom osvetlení. Darmo, keď raz X tisíc ľudí skáče na slnkom vyprahnutom mieste, tak aj prach povstane.
Ešte pred raňajkami som na recepcii vyplatil ubytko: počítanie bankoviek na vyplatenie účtu bolo nakoniec veľmi ľahké. Z ľavého vrecka som z roličky bankoviek odmotal niekoľko desaťtisícok a položil ich na stôl. K tomu som priložil z pravého vrecka jeden celý balíček desaťtisícok zviazaných gumičkou, čiže rovný milión. Účet bol 1.020.000 Ariary. Recepčná balíček nerátala, hodila ho do plechovej debny na prachy, akože trezor.
Drahá si dala na obed len predjedlo - krabie kúsky. Nakoniec do boli dva kúsky, poriadne kúsky… dva komplet celé kraby. Svojimi uvarenými očičkami pozerali na svet, ale našťastie už nežmurkali. Keďže pancier sa nedal rozlámať, Pedro sa zľutoval nad naším zápasom, v ktorom krab zatiaľ vyhrával, a doniesol k tomu aj klieštiky na pancier. Kraby zápas prehrali a Drahá si pošmákla.
Po týždni opúšťame plážový hotel a končia sladké dni leňošenia bez akčného programu. Je čas sa zase presunúť do hlavného mesta. Gekona, ktorý si na izbe teraz schováva hlavu za obrazom a zvyšok tela mu trčí von, ignorujeme. Podstatné bolo, že sa neschovával v našej batožine - asi by nás zdržiaval, keďže nemá pas a očkovania a počas nasledujúcich dní mu ich ani nezoženieme.
Presun na letisko bol v miniatúrnom aute typu Hyundai grc, teda Getz, ktoré malo dodrbanú zadnú nápravu, respektíve skrútené kolesá do osmičky. A tak celú 35-kilometrovú jazdu zadná polovica auta hádzala do strán. Pri rýchlosti 50 km/h sa naše šejkujúce zadky zladili s rytmom Šakiry, ktorá ručala z rádia, až by si niekto naivne myslel, že si tancujeme zámerne na hudbu. Zastavili nás policajti, ale keď videli, že domorodec vezie dvoch belochov, tak chýbajúci vodičák a doklady od auta vodičovi prepáčili. Vodič im z vďaky od radosti nechal nejaké bankovky. Pred letiskom v Tulear vodič za jazdy pripevnil na strechu magnetické označenie Taxi a vďaka tomu zrazu ako oficiálny taxikár mohol vojsť na letiskové parkovisko bez platenia. Si taxikár, si pán.
