15:00 Hádžem zložené reťaze do kufra, v duchu sa modliac k Veľkému Nebeskému Dispečerovi, aby som ich už túto zimu nevidel, a práve sa bez výrazného úspechu snažím očistiť si nohavice od snehovej brečky, keď mi začne cvrlikať služobný mobil. Je to Raymond, jeden z našich dvoch kancelárskych krysiarov, a znie vystresovane asi ako dodávateľ Váhostavu čakajúci na splatenie faktúry. Dvaja ľudia mu na poslednú chvíľu zavolali, že kvôli chorobe neprídu do roboty, a do toho sa na školskom spoji kdesi na kopaniciach do priekopy vyklopil autobus, ktorý mal o dvadsať minút odchádzať do Sokny. Ja som mal mať už len pár mestských vymetákov a potom končiť, ale nebol by som taký dobrý a nepotiahol dlhšie?
Bez problémov súhlasím (bodaj by nie, keď za nadčasy je 50% navyše) a vyrážam naprázdno naspäť do Hønefossu. Snežiť prestalo a cesta je uprataná, takže to stíham bez problémov a na stanici mám ešte desať minút pauzu. Stihnem si odbehnúť na wécko a kúpiť žuvačky. Keď sa vraciam, Raymond mi volá znovu a pýta sa, či by som po návrate zo Sokny mohol urobiť ešte ďalšie dve kolečká okolo mesta. Je mi ho ľúto; chrípková epidémia vo firme zúri ako Tiefenbach pri cestnej kontrole a zostaviť výpravu je nadľudské úsilie aj bez ľudí, ktorým sa hodinu pred nástupom uráči dať vedieť, že neprídu. Vodič autobusu, ktorý je denne v kontakte so stovkami ľudí a ich peniazmi má istotu, že akonáhle začne kolovať nejaké svinstvo, chytí ho medzi prvými. Videli ste niekedy vo filme o vírusovej nákaze alebo zombie apokalypse autobusára? Nevideli. No vidíte. Nedožili sme sa ani konca úvodných titulkov.
Ja som si našťastie svoje odležal, odchripel a odchrlal minulý týždeň, takže sa pomedzi smrkajúce davy pohybujem s ľahkou dušou a veselým krokom. Okrem pasažierov ma čaká aj kočka z lekárne – v malých dedinkách funguje distribúcia liekov cez online objednávky a výdajné miesta v obchodoch alebo na benzínkach, kam ich z centrálnej lekárne vozia taxíky alebo linkové autobusy. Obvykle je to len pár krabičiek, ale teraz má dievča náruč plnú a takmer ju to láme. Odkladám šofértašku pred autobus, preberám krabice, lakťom otváram dvere a ukladám náklad na predné sedadlá.
15:20 Pohýňam sa do Sokny. Autobus je viditeľne prázdnejší než obvykle, čo mi nijako zvlášť neprekáža – vždy som hovoril, že hoci je to super robota, bez substrátu by bola úplne dokonalá. Kúsok za mestom na kľukatej okreske natrafím na autobus, za ktorý zaskakujem, krížom v priekope a pri ňom podupkáva chudák kolega v reflexnej veste. Neskôr sa dozviem, že to musel strhnúť, keď protiidúca dodávka chytila šmyk a začalo ju krížiť. Obchádzam ho v sladkej nevedomosti o tom, že budúcu zimu budem v podobnej situácii okolo Kebabu v priekope stepovať ja.
Postupne vysádzam cestujúcich, hlavne stredoškolákov. Do Sokny, dedinky 25 kilákov od Hønefossu, prídem skoro prázdny. Zacúvam k supermarketu, odnášam dovnútra lieky a naspäť do Hønefossu beriem poštu. Zase mám smolu – obvykle je to len bednička s listami a pár balíčkov, ale zrovna dnes musím nakladať desať balíkov, ktoré sú ťažké a hlavne dlhšie než batožiňák Integra, takže vopchať ich tam je ako hrať Tetris na najvyššej obtiažnosti. Moje novoročné predsavzatie menej nadávať dostáva zabrať. Kolega mi radil, aby som používal frázu „do mačičkinej šušulky“; jeho teória je, že všetky tie „č“ a „š“ človeku pomôžu uľaviť si aj bez vulgárneho náboja. Som skeptický, ale skúšam.
Nakoniec sú balíky naložené a ja mám ešte dvadsať minút do odchodu, tak sa rozhodnem zájsť domov. Prejdem busom cez uzučký mostík ponad železničnú trať a zaparkujem pred malým, dvojizbovým dreveným domčekom, ktorý mám prenajatý. Je v príjemnej a tichej lokalite, naľavo mám domov dôchodcov a naproti cintorín; ďalší dôvod, prečo v prípade zombie apokalypsy pôjdem medzi prvými. Zaparkujem pred bránkou a v krátkom filozofickom momente rozmýšľam nad tým, ako keď niečo skutočne veľmi chcete, celý vesmír sa spojí, aby ste to dosiahli. Už ako decko som sníval o tom, že mi raz bude pred barákom parkovať Mercedes.
16:20 Rýchlo si vypijem instantnú Nesku (hej, viem, je to ako lízať vlastnú sestru – it tastes right but it is not), hodím do seba Milu a až keď nastupujem, všimnem si že pri sedadle vodiča chýba moja šofértaška. V meste si ju vždy beriem zo sebou, lebo tento konkrétny bus nejde zamknúť. Snažím sa spomenúť si, kde som ju mal naposledy. V Jevnakeri, potom v Hønefosse ked som bol na hajzlíku – žeby zostala tam? Nie, niesol som ju, keď som prišiel k busu, potom som prebral lieky a nemal voľnú ruku, tak som ju... položil... pred autobus... DO PIČE MAČACEJ!
V tej chvíli služobná Nokia znovu zazvoní. Je to Vidar, kolega ktorý mi robil inštruktora, a rehoce sa tak, že nevládze hovoriť. Vyrozumiem akurát, že našiel moju tašku na nástupišti a inak zachytím akurát slovo „banana“. Pochybujem, že cituje film o Minionoch, keďže ten vyjde až o päť rokov. So zlou predtuchou skladám a skáčem za volant.
16:45 Do mesta idem priamo, po hlavnom ťahu, bez pasažierov a upaľujem tak rýchlo, ako si trúfam. Vrútim sa na terminál a zabrzdím na určenej zastávke. Z parkoviska okamžite vyrazí poštová dodávka a kým stihnem vypnúť motor, otvoriť dvere a vystúpiť, už stojí pristavená vedľa busu a poštár do nej prehadzuje balíky z batožinového priestoru. Normálne by som mu s tým pomohol, ale dnes ho v tom nechám a šprintujem do šoférskej miestnosti.
Veľká čierna aktovka je na jednej strane brutálne premačknutá a je na nej výrazný odtlačok pneumatiky Michelin M+S. Otvorím ju, nakuknem, zavriem oči a opäť spomínam reprodukčné orgány, mačiek aj iných cicavcov.
Že Príručka vodiča, fascikel s korporátnymi kecmi, ktorý so sebou vozím len preto, že je to povinné, je rozlomená napoly, ma trápi najmenej. Oveľa viac ma štvú dva banány, ktoré sa potom, ako po nich prešlo dvanásť ton nemeckej strojáriny, premenili na banánovú kašu, rozpatlanú po celej taške a jej obsahu. Fotoaparát, kompakt Nikon kúpený len pred tromi mesiacmi, síce zostal celý, ale po zapnutí vysunul skrivený objektív len do polovice a žalostne pípal, zatiaľčo prasknutý displej bol už navždy tmavý. A úplne naspodku drahá knižka o obchodovaní s britskými akciami, so zlomeným chrbtom a komplet impregnovaná banánom. Mohlo to byť horšie – keby sa mi to stalo o pol roka, mal by som tam miesto knihy novú Kindľu DX – ale v tej chvíli som to moc neocenil.
Žiadny zázrak, že ma Forrestovia majú tak radi. Nejakým svojím retardím šiestym zmyslom dokážu neomylne poznať jedného zo svojich.
17:30 Posledné dva spoje robím na okružnej linke cez predmestie Klekken. Deti aj dôchodcovia sú už doma, veziem iba zopár ľudí, čo prišli expresmi z práce z Osla. Obvykle je to idylka – v podstate sa vozím skoro prázdnym busom po krásnom nórskom vidieku, pomaly sa upokojujem a žasnem nad tým, že nielenže môžem robiť to, čo ma baví, ale ešte je aj niekto ochotný mi za to platiť.
Na druhom kolečku sa mi akurát, keď idem cez pole, zrazu v žiare reflektorov objaví los. Na moment ma cukne – spomienka na to, ako som minulú zimu jedného zrazil a čo to s autobusom urobilo, je ešte čerstvá – ale teraz idem pomaly a mám čas ubrzdiť asi päť metrov pred ním. Chvíľu na seba cez čelné sklo pozeráme. Zviera je obrovské a majestátne, a úplne kľudné; pomaly rukou šahám do tašky po foťák a akurát keď si spomeniem, že som ho úspešne zlikvidoval, vynorí sa v protismere auto, los sa splaší a zdrhne.
18:30 Prichádzam do garáže pokrytej snehom. Na jej konci je prázdna neprehrnutá odstavná plocha a ja neodolám, rozbehnem Integro na tridsiatku, stočím volant a zatiahnem ručnú brzdu. Autobus opíše nádherný, skoro 270-stupňový oblúk a po jeho skončení ma ešte chvíľu vezie zadkom dopredu. Zaujúkam ako Jánošík, keď si pri skoku cez vatru pripálil gule, zaradím déčko, rozbehnem sa a urobím to znovu. Kto nikdy nedriftoval s busom, nevie čo je zábava.
Blbnem tam ďalších päť minút, kým nie je celá plocha rozhrabaná a Bjorn z umyvárky sa ma nepríde spýtať, či mám šesť rokov. S nevinným výrazom na tvári mu vysvetľujem, že si chcem nacvičiť, ako zvládať šmyk, ak sa mi to stane vonku na ceste. Nezožerie mi to, vyháňa ma z busu ako lesník partizánov z hory a berie si ho do umyvárky. Pozbieram si veci, odhádžem z auta pol metra snehu, čo sa na ňom od rána nazbieralo, a konečne sa pracem domov.
