Keď vás dispečer cez telefón požiada, aby ste pričuchli k sedadlu a na otázku prečo (položenú nerozumne až po pričuchnutí) vám povie, že na ňom deň predtým zomrel a vyprázdnil sa cestujúci a chce len vedieť, či ho vyčistili poriadne, nie je to najlepší začiatok pracovného dňa.
Okrem úvodnej nechutnosti to však vyzerá na príjemnú a pokojnú šichtu. Je druhá polovica júla 2010, tri hodiny popoludní, na oblohe ani mráčik, teplomer sa drží na 26 stupňoch a ja mám pred sebou len jednu cestu do Osla a naspäť, spolu necelé štyri hodiny v práci. Dokonca dostávam aj môj obľúbený autobus.
Timeekspress 4 (v preklade Hodinový expres, aj keď v špičke je interval dvadsať minút) do Osla je na rozdiel od miestnych vymetákov komerčný, nedostávame naň ani korunu dotácií. Nasadzujeme tu výhradne autobusy v diaľkovom štandarde, so sklopnými sedadlami a wifinou. Počet prepravených pasažierov nám každoročne stúpa, pravdepodobne pretože si domáci uvedomili, že stráviť hodinu a štvrť dospávaním alebo surfovaním v pohodlnom autobuse je predsa len príjemnejšie, než stresovať sa za volantom. Zasúvam kartu do digitálneho tachografu, zalogujem sa do mašiny na lístky a POS terminálu, skontrolujem či funguje wifi router a vyrážam na cestu z garáží do centra.
Terminál je cez prázdniny až strašidelne opustený. Obvykle sa to tu hemží školákmi a aj študentami miestnej vysokej školy (ktorá kvalitou spadá niekde medzi Bankovní institut a Svätú Alžbetu), ale dnes je tu len pár ľudí. Hneď prvý z nich je spustnutý päťdesiatnik, ktorý ma na sebe navzdory teplému počasiu bundu, v šedej brade zvyšky rožka a nad hlavou by mu rovno mohol svietiť neónový nápis NARKOMAN. Máva pred sebou oranžovou preukážkou na zľavu pre invalidného dôchodcu – v sociálnom štáte povinná výbava každej fetky. So škrípaním zubov mu dávam polovičný a dúfam, že neskončí ako jeho kolega, ktorého som pred pár mesiacmi šiel dozadu zobudiť a zistil som, že je mŕtvy. Budúci rok firma zľavu obmedzí na starobných dôchodcov od 65 rokov vyššie a v následnom shitstorme nás okrem iného obvinia z ekonomickej genocídy.
Ostatní cestujúci sú normálni, až na posledný exemplár, ktorý sa dovnútra hrnie s roztápajúcou sa zmrzlinou a je úprimne urazený, keď mu poviem, aby si ju dojedol vonku.
„Nikde tu nemáte nápis, že by sa sem nesmelo so zmrzlinou!“ buráca na mňa, zatiaľčo mi jeho nanuk kvapká na pokladňu. „Si sem nabudúce dajte nálepku!“ Prehltnem prvú odpoveď, ktorá mi napadne – nemáme ani nálepku zakazujúcu vysrať sa medzi sedadlá, aj na to sa chystáte? - zavieram dvere, utriem pokladňu servítkou a pohnem sa. Jedna z prvých vecí, ktoré sa pri práci vo verejnej doprave naučíte je, že pravidlá, ktoré by ste ako normálne vychovaný človek pokladali za samozrejmé – neliezť do dopravného prostriedku s niečím, čo môže zasviniť sedadlo alebo šaty spolucestujúceho, pustiť vystupujúcich von kým nastúpim, zakryť si pri kašli hubu a nenechať po sebe bordel ako papiere, šupky od ovocia, použité vložky alebo vlastnú mŕtvolu – kope ľudí nič nehovoria.
Z Honefossu sa vymocem pomerne rýchlo a onedlho už uháňam na juh po ceste E16, zdržovaný len kolónou karavanov s holandskou značkou. Pár ľudí naberiem ešte v malých dedinkách po ceste a potom dorazím k úpätiu hory, ktorá oddeľuje vnútrozemie od pobrežia.
Linka tu má dva varianty – expresy idú priamo po úbočí hory po novej ceste vystrieľanej do skál, kým zastávkový variant sa šuchce po starej hradskej, vinúcej sa po brehu obrovského jazera Tyrifjorden. Rozdiel v dobe jazdy je cca 15 minút. Nedávno boli zastávkové spoje obmedzené, keďže odtiaľ cestuje sotva desať ľudí denne. Následne miestni spísali petíciu s dvesto podpismi, požadujúcu, aby sa počet spojov zachádzajúcich cez ich riť sveta naopak ešte navýšil, uvádzajúc okrem iných dôvodov aj pokles hodnoty ich nehnuteľností (podľa hesla „komerčná firma je povinná míňať svoje prachy a voziť desiatky ľudí zachádzkou, aby mne neklesla cena baráku). Dokonca vo februári usporiadali aj fakľový pochod. Firma sa vtedy rozhodla urobiť si dobré PR a vypravila špeciálny spoj, ktorý ich po ukončení pochodu mal zadarmo odviezť domov; lenže ako to už pri nezvyčajných a kreatívnych nápadoch manažmentu (prevádzkovým personálom označovaných ako „kokotiny“) býva, niekde po ceste dolu personálnou hierarchiou vypadlo z informácie slovko „zadarmo“ a vodič pobúrených aktivistov bez milosti skasíroval.
Aj teraz sú zastávky pri jednotlivých osadách pusté, s výnimkou prístaviska kompy pri ostrove Utøya, kde má vládna Strana práce (rozumej komunisti, aj keď by sa za to nepochybne urazili) každoročné mládežnícke mecheche. Končí až zajtra – robíme im zvozy – ale zo desať teenage revolucionárov na zastávke stojí. Asi tie kecy už nevládali počúvať, myslím si škodoradostne, ale všetci nastupujúci majú dobrú náladu a je na nich vidieť, že viac ako priblblé workshopy o solidarite pracujúcich a pozitívach multikulti ich zamestnávalo slnko, voda a snaha vrznúť si. Ja som nadšený podstatne menej, pretože každý jeden z nich platí kartou a POS terminál si v úzkom fjorde, kde má biedny signál, dáva načas. Komanči boli vždy brzdou pokroku; aj teraz kvôli nim naberiem skoro desať minút meškanie. Ešte naposledy kuknem na idylicky vyzerajúci ostrov kúpajúci sa v slnečných lúčoch, netušiac, že budúci rok o tomto čase budú možno niektoré z tých decák, čo mi teraz za chrbtom nadšene preberajú nové zážitky, ležať postrieľané na jeho brehoch.
Ďalej už nových cestujúcich nenaberám, prefrčím cez horský prechod Sollihøgda (nórska odpoveď na Donovaly) a v Sandvike vyjdem na diaľnicu E18, po ktorej uháňam vo vlastnom buspruhu až do centra Osla.
Organizácia cestnej dopravy v Osle je nepredstaviteľná príšernosť. Koncepciu pravdepodobne robil Otík Rákosník za odborného dohľadu Forresta Gumpa a celé to odsúhlasilo kolégium lobotomizovaných šimpanzov. Semafory na seba nenadväzujú, kruhové objazdy sú aj tam – alebo hlavne tam - kde sa nehodia a keď sú blízko pri sebe, upchávajú sa reťazovo. Výjazdy na diaľnice sú namiesto vlastnej nájazdovej rampy riešené prepletaním sa uličkami, prednosť sprava platí pomaly aj pri výjazdoch z garáží a čo je najhoršie, jazdné pruhy v križovatkách sú šírkovo prispôsobené pre osobné autá alebo menšie dodávky. S pätnásťmetrovým autobusom, ktorého zadok v zákrutách vďaka natáčacej zadnej náprave vybočuje skoro meter, je nemožné sa do nich zmestiť.
Našťastie sú fellesferie, spoločné prázdniny, mesto je takmer vyľudnené a miestami, kde sa obvykle polhodinu posúvam po centimetroch, dnes prefrčím neobťažovaný. Dokonca aj poddimenzovaná autobusová stanica, na ktorej občas trávim prestávku jazdením dookola, pretože nemám kde zaparkovať, je poloprázdna. Dám si pätnásť minút pauzu a o 17:20 pristavím na cestu naspäť.
Tento spoj obvykle využívajú korporátni motroci, čo robia do piatej. Mám ich rád. Všetci majú mesačníky, takže sa len odpípnu a idú, vedia včas zazvoniť keď vystupujú, nezostáva po nich bordel a čo ja osobne oceňujem najviac, vedia odpovedať na pozdrav a poďakovať. Väčšinu z nich už poznám aspoň z videnia. Nabijem dva mesačníky, zaplatené VISA kartou a ďakujem bohu za POS terminál, hoci odbavenie trochu spomaľuje. Keď som sem prišiel, platilo sa v hotovosti. Začiatkom mesiaca mal vtedy vodič pri sebe toľko hotovosti, že by za ňu bolo slušné ojazdené auto a pred pol rokom sme mali dve lúpežné prepadnutia s nožom v rozmedzí dvoch týždňov; našťastie obaja kolegovia z toho vyšli bez ujmy, ale veľa nechýbalo.
Už-už zavieram dvere, keď vidím od terminálu dobiehať ďalšie tri postavy. A jejé, pomyslím si úplne politicky nekorektne. Tak, ako si poznám pendlerov, už zdiaľky poznám aj azylantov z útulku pre „problematických žiadateľov“, ktorý minulý rok otvorili v bývalom vojenskom tábore tri kilometre od Hønefossu. Nedávno uverejnili miestne noviny správu, že v rieke pri tábore sa našlo 38 bicyklov a občania, ktorým boli ukradnuté, si ich môžu prísť prebrať na policajnú stanicu. V článku bola aj veta, o ktorej dodnes neviem, či to mal byť sarkazmus alebo najcynickejšie použitie newspeaku, aké som doteraz zažil: „Uchádzači o azyl pochádzajú z iného kultúrneho prostredia a často majú iné predstavy o tom, čo je moje a čo je tvoje.“
Teraz sa mi nahrnú dovnútra a prvý už-už otvára ústa, že si vypýta lístok, ale potom sa zarazí. Spomenie si totiž, ako som ho minule na Sollihøgde bez milosti vyrazil, keď skúšal fintu „kúpim si lístok do prvej zastávky a pôjdem až na konečnú“. Rozhodne sa pre čiastočnú úprimnosť.
„Hønefoss, ungdom“ Ungdom je zľava pre mladých do 26 rokov.
„Máš nejaký preukaz s fotkou?“
„Ja nerozumieť.“
Hej, určite. „ID. S fotkou a dátumom narodenia,“ zopakujem pomaly.
„Čo chce?“ pýta sa jeho spoločník – po anglicky.
„ID.“
„Motherfucker!“
„Nepýtal som sa, ako sa voláš, pýtal som si preukaz!“ odpoviem mu pokojne. Pozerá na mňa ako vyoraná myš a ja sám som zo seba prekvapený – obvykle mi takýto elegantný odfajč napadne až doma. Toto celé už patrí k folklóru, ťahá sa to mesiace, dokonca jeden z našich kancelárskych krysiakov (mimochodom Slovák) už písal šéfke tábora (mimochodom Slovenke) oficiálny e-mail, nech svojich hostí upozornia, že ak chcú mať zľavu, musia vedieť preukázať nárok. Problém nie je v tom, že by preukazy nemali, ale v tom, že až na toho posledného sú očividne starší než ja.
Skončí to tak, že prví dvaja si zaplatia celé lístky. Ten tretí je mladý a na rozdiel od svojich kamošov sa vždy, keď som ho viezol, správal slušne. Tak mu ten ungdom dám, zavriem dvere a idem dopreč.
