V tom dome za mestom som bola len raz. Spoznala som jedného milého chlapíka náhodou v bare. Bol to jeden z tých večerov, keď som sa snažila vyzerať úplne normálne. Kúpil mi drink, bavili sme sa o bežných veciach, v našom rozhovore neboli žiadne dvojzmysly ani narážky. Celý večer sa ma ani nedotkol. Povedal mi, že vo mne vidí niečo čisté a to je jediná dobrá vec, čo vidí, keď sa rozhliadne. Myslela som si, že je len naivný a že bude ľahké omotať si ho okolo prsta. Niekto taký by mi hral do karát. Nemusím s ním nič mať, ale navonok môžem udržiavať zdanie, že mám priateľa. Ako veľmi by mi to bolo vtedy uľahčilo život.

 

Stretli sme sa niekoľkokrát. Večera, kino, party. Ani raz ma nechytil za ruku. Len dookola opakoval, že má šťastie, že ma stretol a že som jediná nepoškvrnená vec v jeho živote. Bol taký presvedčivý, že som dokonca prijala jeho pozvanie na grilovanie na záhrade. Myslela som si, že to bude s partiou. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som podľa jeho inštrukcií zastala pri tichom nevýraznom domčeku na predmestí.
akal ma na chodníku a galantne mi pomohol vystúpiť z auta.

 

"Máš to tu pekné." Snažila som sa pochváliť dom, ktorý vyzeral ako všetky naokolo. Upravene no nevýrazne. "Kde sú všetci?" začalo vo mne klíčiť podozrenie, keď som prechádzala až podozrivo tichým dvorčekom.
"Sme tu len my dvaja. Musíme sa porozprávať. Neboj sa."
Nebudem sa hrať na hrdinku a tvrdiť, že som nemala nasraté až za ušami. Tu nezlyhal jeden z mojich obranných mechanizmov, tu zlyhali všetky. Možno by sa mi podarilo utiecť, keby som to naozaj chcela, no asi prvýkrát som na vlastnej koži pocítila, ako človek iracionálne koná, keď má naozaj strach. Vnútri domu bolo prítmie a ticho. Voňalo to tam dezinfekciou na podlahy a kávou. Videla som smútok v jeho očiach, keď si všimol, ako strašne sa mi trasú ruky.
"Ty sa ma neboj. Prosím, ty nie. Si jediný dôvod, prečo zo mňa nie je úplné monštrum. Poviem ti všetko. Poviem ti celú pravdu a ty sa rozhodneš, dobre?"
Nalial mi kávu z porcelánovej súpravy, ktorú mal pripravenú na stole. Tá biela kvietkovaná kanvica v jeho rukách pôsobila tak absurdne, až som očakávala, že z kuchyne príde jeho babka so sušienkami. Hovoril dlho. Neprerušovala som ho. Bol to príbeh vraha, ktorý zažil smrť veľmi skoro. Dostala sa mu pod kožu a stala sa zmyslom jeho života. Jeho príbeh ma desil a fascinoval zároveň. To, ako si vyberal obete, ako ich nechával trpieť, ako skoncoval s ich životom a dokonca aj to, ako sa zbavoval tiel. Objasnil mi vzorec, podľa ktorého si obete vyberá. Pripadalo mi to také jednoduché a logické. V jednom momente som musela jeho dokonalú logiku obdivovať. Nikdy by som neverila, že v našom okolí môže žiť niekoľkonásobný vrah a nikto nemá ani podozrenie. Koľko z jeho precízne vybratých obetí ani nikomu nechýba. Keď skončil, kľakol si na zem a vložil mi hlavu do lona. Každý normálny človek by cítil odpor, no ja som cítila len ľútosť a nehu.

 

"Nemôžem byť súčasťou tvojho života. Vieš to, však?" Šepkala som mu do vlasov.
"Nikdy by som ťa o to nežiadal. Už len to, že si, že ťa môžem vidieť, hovoriť s tebou a cítiť tvoju vôňu, ma delí od toho, aby som stratil zvyšky ľudskosti. Prosím, neopusti ma." Šepkal mi do dlane.
"Neopustím." Neklamala som, fakt som to tak cítila. Ja viem, všetky tie sračky o tom, prečo by som mala hneď ísť na políciu, zachrániť ďalšie nevinné životy a vrátiť pokoj rodinám zabitých. Strčte si to do riti. Tak to nefunguje. Uvedomovala som si to všetko, ale kto by mi veril. Ak v tom bol naozaj tak dobrý, ako hovoril, nikdy by mu nič neprišili. Akurát by som pred celým svetom vyzerala ako blázon. A tomu sa predsa snažím všemožne vyhnúť. A on? Dáva mu to zmysel. Robí to pri plnom vedomí a s gráciou. A robí to dobre, keďže za celých tých tridsať rokov ho nikto nikdy nepodozrieval. Nemám právo ohroziť jeho svet.

 

Pod mojimi nohami niečo zavŕzgalo. Naše intímne ticho narušili tlmené výkriky odniekiaľ z pivnice.
"Mala by si ísť. Prosím, zober si toto." Vtlačil mi do ruky kľúč od domu. "Každý potrebuje miesto, kam sa môže schovať, keď je najhoršie." Dívala som sa na ten kľúč a snažila sa ignorovať veci navôkol.
"Zavolám." Vyšla som z domu, sadla do auta a odišla. Na jednom z menej frekventovaných mostov som počkala na východ slnka. Je lepšie byť pre takého človeka múzou ako obeťou.

 

Do toho domu sme teraz smerovali. Zastali sme iba raz. Na pumpe môj priateľ vystúpil z auta. Kúpil si fľašu vody a čokoládu. Podišiel k autu, vyzliekol si kabát a odložil ho do kufra. Robil to tak prirodzene, kým ja som vo vnútri ledva dýchala.
"Žije, je v bezvedomí." oznámil mi, keď sadol opäť za volant.
"Zbláznil si sa? Čo keby sa prebrala a vyskočila z kufra! Vieš, koľko je tam kamier?" Alkohol, ktorý som do seba liala, robil zo mňa hysterku.
"Upokoj sa", pevne mi stisol ruku. "Po prvé, keby sa prebrala, asi by už búchala a snažila sa zistiť, kde je. Po druhé, vďaka bohu, že je tam toľko kamier. Aspoň si môžu ľahko overiť, koľko ľudí bolo v aute, keby niečo, nie?" To ma umlčalo.
"Radšej mi povedz, kam to vlastne ideme?"
Pozrela som sa na kľúč, ktorý sa hojdal na zväzku s ostatnými.
"Na miesto, kde sa môžem schovať, keď je najhoršie."

 

Ako sa zdalo, môj pôvodný plán nebol až tak geniálny, ako som si na začiatku myslela. Nevedela som, čo urobím, ak bude doma. Požiadam o pomoc? Odídem? Kam? Vedela som, že robí po nociach. Dohliada na gamblerov vo vychytenom kasíne. Takže zvyšok noci by nemal byť doma. Tých pár hodín by nám malo stačiť. Nebudem mu volať. Ak bude treba, počkám tam na neho do rána a pokúsim sa mu to vysvetliť. Nič lepšie mi teraz aj tak nenapadne.

 

"Tu zastaň." Ani som si predtým neuvedomila, aká je poloha domčeka vhodná na páchanie nekalej činnosti. Posledný na ulici jemne za zákrutou, stačilo zaparkovať vedľa plota a nikto vás nevidel. Aj tak sme boli opatrní. Vystúpila som suverénne z auta, vybrala kľúč a odpochodovala ku dverám. Môj priateľ sa chvíľku hrabal v kufri auta a potom si prehodil svoj kabát cez plece. Odomkla som a vošla dnu. Zažala som lampu pri gauči.
"Odnes ju do pivnice a tam ju niekde priviaž alebo čo."
Za jedinými zatvorenými dverami vedľa kuchyne som našla schody a vypínač. Zažala som svetlo, no nedokázala som zísť po tých schodoch.
"Pohľadám nejakú lepiacu pásku." Bola to len výhovorka, prečo nejsť dole. Bez slova ju zniesol do pivnice. Oprela som sa chrbtom o stenu a dopriala si luxus niekoľkých sekúnd na upokojenie. Začula som, ako jej telo dopadlo v pivnici na podlahu. Vošla som do kuchyne. Bola zariadená až príliš staromódne na môj vkus. Rozhliadla som sa a usúdila, že páska by mohla byť niekde v starom príborníku v rohu. Nie je to predsa niečo, čo potrebujete každý deň. Otvorila som prvú zásuvku a po nej ďalšiu a ďalšiu ale všetky boli prázdne. Začala som otvárať skrinky a zásuvky po celej kuchyni, ale všetko bolo prázdne. Nakoniec som v skrinke nad sporákom našla uloženú jednu misku, tanier, príbor a porcelánovú súpravu, z ktorej som pila kávu, keď som tu bola prvýkrát. Na jednej malej šálke som zbadala odtlačok svojho rúžu. Nikdy som sa nezamyslela, aký osamelý život musí mať môj priateľ. Otvorila som zásuvku napravo od sporáka. Ležali tam tri veci. Prameň vlasov v priesvitnom vrecúšku, malý červený zápisník a zbraň. Bola to malá čierna pištoľ. Pôsobila žensky. Môj otec vlastnil zberné suroviny. Mal povolenie na nosenie zbrane. Ako jednu z prvých vecí ma naučil, ako s ňou narábať, aby som sa omylom nezastrelila. Tá druhá vec bola, že zastrelil susedovcom uštekaného psa, aby mi ukázal, aká je zbraň nebezpečná. Vzala som ju do ruky. Skontrolovala, či je nabitá a zaistená.
"Zlato? Kde to, preboha, sme? Poď sem." Jeho hlas ma donútil rozhýbať sa. Možno tam môj vrah niekoho má. To mi predtým nenapadlo.

 

Opatrne som zišla po schodoch. Zbraň som vzala so sebou. Pre istotu. Pivnica bola prekvapivo veľká. Zdala sa väčšia než celý pôdorys domu nad ňou. Moje oči si museli privyknúť na šero. Miestnosť osvetľovala kývajúca sa slabá žiarovka, do ktorej omylom môj priateľ strčil. Priestor bol naprataný rôznymi vecami. Kosačka, práčka a starý gauč stáli v rohu. V strede miestnosti bol veľký drevený stôl. Žiadna chirurgická čistota. Žiaden pitevný oceľový stôl a mučiace nástroje vyleštené a uložené na malých úchytkách na stene, ako to vídame vo filmových pivniciach masových vrahov. Len ten drevený stôl, ktorý vyzeral ako z drevárskej dielne. Vysoké police zahádzané náradím, ktorým môžete buď vylúpnuť oko, alebo presádzať pelargónie od susedy. Súprava nožov, nedbalo pohodená na malom stolíku pri gauči. Jediné moderné zariadenie boli obrovské rúry nad našimi hlavami. Asi nejaká klimatizácia. Aj keby som nevedela, na čo presne táto miestnosť slúži, desila ma.

 

"Kde to sme?" opýtal sa ma znova a vzal do ruky z police kladivo s dlhou rúčkou. Vyzeralo používané. Skôr, ako som mohla odpovedať, ozval sa z podlahy škrabot. Tá hlupaňa sa prebrala. Stále malátna šmátrala rukami po podlahe, až kým sa nechytila prvého záchytného bodu, na ktorý narazila. Nohy môjho priateľa. Jej výkrik bol tak nečakaný, že som podvedome odistila zbraň a namierila. Môj priateľ však bol rýchlejší. Kladivom, ktoré držal v ruke, jej rýchlym šmahom zasadil dunivý úder do pravej sluchy. V sekunde ostalo ticho. Zohol sa k nej a ostal pri nej kľačať. Nadvihol ju ako dieťa a oprel o stĺp. Všetko sa to odohralo tak rýchlo, že moja myseľ potrebovala niekoľko ďalších sekúnd, aby si ten obraz zrekapitulovala a pochopila, čo sa práve stalo. Až keď som ho počula hlasno vydýchnuť, som si uvedomila, že ani ja sama nedýcham. Opatrne som prešla k nemu a jemne sa dotkla jeho pleca. Nervy sme mali vybičované do krajnosti. Práve pred mojimi očami niekoho zabil.

 

V tom zo schodov niekto zakričal moje meno. Dodnes neviem, či desivosť tej miestnosti, alebo jej zvláštna akustika ma prinútili konať tak impulzívne. Zdvihla som ruku, namierila na osobu stojacu na schodoch a vystrelila. Ohlušujúci výstrel vyslal guľku. Tá preťala vzduch a preletela čelom majiteľovi domu. Na sekundu som zazrela v jeho očiach ten pohľad, ktorý vídali jeho obete skôr, ako v nich vyhasol život. Tie oči videli smrť. Jeho telo dopadlo na podlahu. Teraz sa priestorom rozľahlo dokonalé ticho.

 

Prvý sa spamätal môj priateľ.
"Odkiaľ si mala zbraň?" otočil sa ku mne.
"Našla som ju v kuchyni", hlasno som vydýchla.
"Kto to bol? Poznáš ho?!" Ako môže byť tak pokojný?
"Majiteľ domu. Môj ... " slovo priateľ sa vo mne zaseklo.
"Kto tu ešte býva?" stískal mi ramená príliš silno. Bolelo to. Moja myseľ odmietala spracovať to, čo sa práve stalo. Asi som v šoku.
"Len on." Vážne? Bola som tu raz.
"Dotýkala si sa tu niečoho? Sú na niečom tvoje odtlačky?" Hovoril so mnou ako so šialenou.
"Neviem, tu dole asi nie. Ale prehľadala som kuchyňu a zažala lampu a chytila kľučku na dverách do pivnice. Ja neviem." Vypáčil mi zbraň z ruky a odviedol na do rohu miestnosti. Dával pri tom veľký pozor, aby nestupil do krvavej mláky, ktorá sa začínala tvoriť na zemi.
"Tu stoj a nehýb sa." Vrátil sa na miesto, kde som ešte pred chvíľkou stála ja. Zopakoval pohyb mojej ruky, keď vyslala smrtiacu guľku. Potom sa zohol. Jemne napravil hlavu našej prvej obete. Chytil zbraň do handry, ktorá ležala na drevenom stole a poutieral ju. Vložil jej ju do pravej ruky. Priložil hlaveň k sluche, kde jej kladivo rozdrvilo lebku a bez varovania vystrelil. Silno som zavrela oči. Nevidela som, čo sa stalo s jej lebkou, ani či sa prevrátila na bok alebo ostala sedieť. Chytil ma za lakeť a ťahal ku schodom.
"Daj pozor, kam stúpaš, a ničoho sa nedotýkaj!" Dívala som sa uprene pod nohy. Nebola som schopná obzrieť sa. Vyšli sme z pivnice. Videla som, ako tou hnusnou handrou neurčitej farby utiera vypínač a vedie ma ku vchodovým dverám.
"Stoj tu, prosím." Odišiel do kuchyne. Minúty plynuli ako hodiny. Keď vyšiel, videla som, že v ruke nesie malý červený zápisník. Ešte zhasol, utrel vypínač pri dverách, kľučku, a zamkol. Kľúče a tú nechutnú handru strčil do vrecka na kabáte. Bez slova ma usadil do auta. Obišiel ho. Vyzliekol si kabát a uložil ho späť do kufra. Naštartoval a vyrazili sme. Jeho správanie mi nedávalo žiaden zmysel.

Vyzeralo to, že teraz má pre zmenu plán on.