Hľadieť na tvár niekoho, komu ste prehnali guľku čelom, je ako cesta do minulosti. Pozerám na monitor a nepočujem žiadne zvuky. Pery toho muža sa pohybujú, to znamená, že niečo hovorí, no ja mu nerozumiem. Začnem sa zameriavať na detaily. Jeho oči sú guľatejšie ako si pamätám aj keď majú tú istú farbu. V ich kútikoch je viac vrások. Rovný nos, na jednom mieste vyzerá, že bol zlomený, no to som si predtým nikdy nevšimla. Pohybujúce sa pery sú trochu plnšie a má dokonale oholenú tvár. Nepamätám sa, že by som ho kedy videla, tak dokonale oholeného. Má svetlejšie vlasy. Nie oveľa, ale sú svetlejšie. Je to tá istá tvár a predsa nie je. Niečo je na ňom iné. pomaly si sadnem späť na stoličku a zhlboka sa nadýchnem. Ako vydychujem, mám pocit akoby mi z uší vytiekla voda a ja začínam rozumieť slovám, čo hovorí: " ... sme sa mohli zahrať novú hru."
Stlačím pauzu. Prezerám si ho znova. Je starší a vychudnutejší. Vrátim čas prehrávania videa dozadu a pustím to znova od toho desivého smiechu. Chvíľku na mňa uprene pozerá a potom prehovorí. "Zabila si mi brata. Všetko som to videl. Nepovedal ti, že existujem však? On si tak zúfalo chcel udržať trochu ľudskosti. Tak strašne na tebe lipol. Bol slabší ako ja. Vedel som, že budeš jeho skaza." Na chvíľu zazriem v jeho očiach smútok. "Vedela si, že každého koho sme zabili oplakal? Ale aj tak som ho mal rád. A ty si ho zabila. A zabila si ho omylom. Potupne, bez prípravy, bez dôvodu. Najhoršia smrť zo všetkých. Neboj sa. Tiel som sa zbavil. Ak čakáš na políciu, čakáš márne. Možno sa tak objaví jej fotka v celoštátnom pátraní. Ich telá sa nikdy neobjavia a ty vieš prečo. Viem, že ti všetko dopodrobna opísal." Prečo mu jeho brat povedal o mne všetko, ale jeho existenciu predo mnou zamlčal? Možno ak som ja bola jeho dobro, on bol jeho zlo. "Všetko som po vás upratal, aby sme sa mohli zahrať novú hru." usmieva sa na mňa z obrazovky. Už teraz viem, že sa mi jeho hra nebude páčiť.
Ako je možné, že sme si nevšimli kamery. Musia byť v každom rohu. To vysvetľuje prečo sa tak rýchlo vrátil domov. Videl ako sme ju doniesli a pohodili v pivnici. Bežal mi na pomoc. A ja som ho "z vďaky" zastrelila. Obrazovka preblikne. Znovu sa pozerám na pivnicu. Nie sú v nej žiadne mŕtve telá, žiadna krv. Blikne to znova a ja vidím pri stĺpe, kde umrela tá krava, skrčenú postavu. Viem, kto to je. Podlomia sa mi nohy. Moja láska má rozbité čelo a zviazané ruky. Vyzerá, že žije aj keď len nehybne leží na zemi. Po schodoch kráča staršia verzia mojej obete. Zastane presne tam, kde jeho brat omylom schytal guľku do čela. Chvíľku tam postojí a potom zíde dole schodmi. Zo stolíka pri gauči vezme sadu nožov a nedbalo ju hodí na drevený stôl. Zohne sa k mojej láske a zamáva do kamery. Zdvihne ho bez väčšej námahy a dosť necitlivo hodí na stôl. Je neuveriteľne silný. Párkrát ho prefacká a mykne plecami. Prisunie si odniekiaľ z rohu stoličku a sadne si na ňu. Podoprie si bradu a v pravidelnom rytme hojdá nohou. Čaká. A ja viem na čo. Kým sa moja láska preberie. Aby si to užil. Aby mi ukázal, ako sa má vraždiť s pôžitkom a gráciou. Čísla v rohu prehrávača mi ukazujú že beží pätnásta minúta zo stotridsiatych. Posuniem si stoličku bližšie k obrazovke. Jeho hra na pomstu sa práve začína. Hra na zomieranie môjho priateľa. Viem aké je choré, že som to ešte nevypla. Ale ja nemôžem, musí to vidieť. Už len z úcty k môjmu priateľovi.
Keď sa hovorí o dokonalej láske, porozumení a aké dôležité je poznať svojho priateľa zvnútra. Ja som pred chvíľkou videla vnútro svojho priateľa a to doslovne. Či to pomohlo prehĺbiť moju lásku k nemu? Záleží na tom? Záleží na vašej láske, aj keď jej objekt je už mŕtvy? Sedím na zemi pod oknom. Chcela som sa len zviezť zo stoličky a schúliť sa pod stôl, ale potom som zbadala, že som tam zvracala. Ani neviem čo bolo horšie. Tá krv, tie pomalé precízne pohyby akými vchádzal nôž do živého mäsa, alebo to, ako strašne kričal, kým bol pri vedomí. Vždy som si myslela, že myseľ ti dovolí prežiť len toľko bolesti, koľko si schopný zvládnuť. Potom ťa uvedie do krásneho bezvedomia. To nie je pravda. Myseľ je predajná šľapka a do posledného reaguje na falošné podnety sebazáchrany.
Umieranie zabralo takmer tri štvrtiny času. Spracovanie mŕtveho tela len chvíľočku. Ako keď si užívate celú noc kvalitný sex a potom ráno za desať minút prezlečiete posteľ. Jedno je o tom, čo robiť chcete a robíte to radi a druhé to, čo urobiť musíte a chcete aby to bolo rýchlo za vami. Rozmýšľam nad tým, v ktorom okamihu som ho prestala vnímať ako svojho priateľa. Nebolo to vtedy, keď prestal dýchať. Ani by som si to asi nevšimla, kričať prestal chvíľu pred tým, no vedela som, že niečo je inak. Mŕtveho brat prestal. Sklonil hlavu. Akoby si chcel uctiť ten okamih. Pozrel priamo do kamery a letmo prikývol. Dokonca nemal na tvári ten svoj nadržaný úsmev, ktorý mu tam visel od prvej sekundy tohto hororu. Len akúsi bázeň k životu a nekonečný smútok. Potom to šlo všetko nejako zrýchlene. Proste za sebou poupratoval. A poupratoval dôkladne. To bol ten moment kedy som pochopila, že nič z toho, čo zmizlo z toho stola už nebolo mojou láskou. Chce sa mi smiať. Smiať sa nad tým ako dôkladne pretieral ten hlúpy stôl nejakou dezinfekciou. Hotovo. Tvoju poslednú stopu na tomto svete, môj milovaný, práve zotreli bielidlom. Zvracať som už evidentne zvracala, slzy neprichádzajú, tak sa budem chvíľu smiať. Ale len chvíľu. Dobre láska moja? Sľubujem len chvíľu.
Asi som stratila vedomie. Moja myseľ je asi slabšia povaha. Vyštverám sa na nohy a odšuchcem do kúpeľne. V byte to smrdí, ale to vyriešim neskôr. Popravde neviem, čo by som mala robiť. A tak robím to, čo každý večer. Osprchujem sa, umyjem si zuby, oblečiem pyžamo. Donesiem si k posteli pohár s vodou a ešte chvíľu sa snažím čítať si. Uprene pozerám do knihy, len aby som nevidela prázdne miesto vedľa mňa v posteli. Mala by som niekomu zavolať. Dať niekomu vedieť, že už nie je. Jeho sestre, kamarátom, mojej mame, polícii, nejakému ústavu ... niekomu. Ale viem, že nemôžem. Toto je niečo, čo nemôžem povedať komukoľvek tam vonku.
Toto bolo divadlo určené len pre mňa. Ani raz nemusel povedať, čo sa stane, ak to niekomu ukážem, alebo že mám to dvd zničiť. Som v podstate celkom poctená, že mi to nemusel hovoriť. Vie, že som dosť inteligentná na to, aby som čítala medzi riadkami. Predsa len zavolám jeho sestre. Je to krátky ustráchaný telefonát. Poviem jej, že sa mu neviem dovolať, že sa mi neozval a či náhodou nie je s ňou. Ona povie, že nie. Ale že sa nemám báť, lebo buď len dlho pracuje, alebo je s kamarátmi a zabudol zavolať. Pichne ma pri srdci, keď ju počujem hovoriť o ňom v prítomnom čase. Ešte zavolám jeho kamarátovi, no ten mi našťastie nezdvihne. Potom vytočím jeho mobil. Ak ho chcem zajtra nahlásiť ako nezvestného potrebujem, aby policajti videli, že som mu pred spaním volala. Nezvoní to. Telefónne číslo je momentálne nedostupné. Ďalší odkaz, že hra sa skončila.
Možno by som mala cítiť potrebu pomstiť sa. No to nikdy neurobím. Nepôjdem hľadať vraha mojej lásky. Ani on nepôjde po mne. Vyrovnali sme si účty. Každý z nás stratil to, čo najviac miloval. To, že sme si kvit, mi došlo v tom krátkom momente ticha, keď môj priateľ dodýchal. To ako sa pozeral do kamery a ako od toho momentu nepovedal ani slovo, ma uistilo v tom, že on ho vlastne nechcel zabiť. Len uviesť svet do rovnováhy. A ja túto tichú rovnováhu medzi nami neporuším. Ale to neznamená, že ľudia nebudú naďalej umierať, že nie?
