Pomaly sa preberám zo šoku. Mlčky sa vezieme v aute. Nechávame za sebou mesto, predmestie aj nenápadný dom, v ktorom sa udialo toľko hrôzy. Zabila som svojho priateľa. Veril mi. Bola som jeho jediné dobro v živote. Jeho viera. Jeho láska. Strelila som ho do hlavy. Toľkokrát som si predstavovala, aké to je, niekoho zabiť. Vždy som myslela, že je to oslobodzujúci pocit, zbaviť svet nejakého chudáka, ale nemalo to byť takto. Nie omylom a nie jeho. Zabila som ho ako psa. Veľmi by som chcela plakať, ale na to mám príliš strnulé svaly na tvári.
"Dýchaj pomalšie." Jeho hlas ma vytrhne z myšilenok, až nadskočím v sedačke. Dívam sa na jeho profil a do mysle sa mi vkrádajú spomienky na kladivo v jeho ruke. On ju zabil tak rýchlo a čisto. Nevidím na ňom žiadne emócie. Buď to ním vôbec nepohlo, alebo je tiež v šoku. "Nemôžem normálne uvažovať. Prečo si ju strelil do hlavy?" Iste by som na to prišla aj sama, ale nie teraz. Nikdy v živote som nebola unavenejšia. Prejdeme mlčky ešte pár kilometrov a zastaneme na najbližšom odpočívadle.
"Môj plán nie je dokonalý, ale pri troche šťastia by nám mohol vyjsť. Hovorila si, že tvoj priateľ je vrah. Verím, že tá desivá pivnica je plná dôkazov o predošlých vraždách. Takže ona by mohla byť ďalšia obeť. Omráčil ju a nechal hodenú na zemi. Išiel hore na záchod, napiť sa, zavolať si, čokoľvek. Ona sa prebrala a našla zbraň. Keď schádzal dole schodmi, strelila ho. Nato jej preskočilo a strelila sa sama do sluchy. Myslím si, že tá veľká diera v hlave zakryje stopy po kladive. Zabila jeho a potom seba. Nič lepšie mi v tej chvíli nenapadlo." Zloží si unavene hlavu do dlaní.
"Kto tomuto uverí? Kto? Zabiješ svojho vraha a zastrelíš sa? Uvedomuješ si, že to už znie ako totálna kokotina?" hystericky zvyšujem hlas.
"Myslíš, že to neviem? Je to priehľadné a nie je to plán tisícročia, ale nič lepšie mi nenapadlo. Keby to ostalo na tebe, ešte teraz tam stojíme a dívame sa na dieru v čele tvojho super kamaráta." Jeho hlas je pokojný. Najradšej by som ho udrela. Ale celé je to moja sračka. Ja som tú kravu omráčila a vopchala do auta. Doviezla ju k nemu domov. To ja som ho zabila. Ani neviem, ako...
"Prepáč. Obdivujem, že ti vôbec niečo napadlo. Ak budeme mať trochu šťastia, mohlo by to vyjsť. Je v tom veľa trhlín, ale ak nebola kamera na parkovisku, nikto by si nás s jej zmiznutím nemal spájať. Kde je to kladivo, čo si ju ním udrel?" vracia sa mi triezva myseľ.
"V kufri."
Nevšimla som si, že by ho bral. Mám to celé zahmlené.
"Musíme ho zahodiť a nechať vyčistiť celé auto. Spáliť tvoj kabát ... vlastne spáliť všetko oblečenie, čo máme na sebe. Čo ak tam predsa ostali nejaké naše odtlačky? Musíme si vymyslieť dobrý príbeh o grilovačke v jeho dome, alebo tak... " rozprávam tak rýchlo, až zabúdam dýchať. Chytí mi hlavu do dlaní a otočí ma k sebe.
"Upokoj sa. Teraz sa musíme hlavne vyspať. Aspoň pár hodín. Musíme byť schopní myslieť racionálne. Všetko doriešime potom, dobre?" Jemne ma hladká po líci. Znova na mňa doľahne únava a smútok. Tak veľmi by som chcela plakať. Možno neskôr.
"Chceš ísť domov, alebo si pospíme tu?"
Nechce sa mi ostávať na opustenom odpočívadle, ale zároveň mám pocit, že nevydržím hore ani sekundu. Ani mu neodpoviem, len sklopím sedadlo a zatvorím oči.
Hneď na druhý deň sme hodili kladivo do rieky. Spálili jeho kabát. Kúpili taký istý nový a ostatné oblečenie niekoľkokrát vyprali. V kufri auta rozsypal celé balenie zeminy do črepníkov, na sedačku vylial pomarančový džús a odviezol ho dôkladne vyčistiť zvonku aj zvnútra. Ja som zavolala do práce, že som chorá a beriem si týždeň voľna. Zbabelé, viem, ale okrem sledovania spravodajskej televízie a neustáleho čumenia na stránky denníkov som sa nemohla na nič sústrediť. Každú chvíľku sa musela objaviť správa o dvoch mŕtvych telách v tichom nenápadnom dome. Od tej noci sme sa o tom nerozprávali, dohodli sme sa, že budeme riešiť veci, ako budú prichádzať. No a zatiaľ bolo ticho.
Asi na tretí deň mi zazvonil telefón. Futbalista.
"Ahoj. Ako sa máš? Vraj si sa tak rozbila na party, že si si radšej na zvyšok týždňa vzala voľno." Klebety sa šíria rýchlo, hlavne ak je jedna z partie vaša kolegyňa.
"No, asi som prechladla z toľkého ľadu. Bolí ma hrdlo ako sviňa. A ty ako? Videla som ťa zabávať sa rozlične." Snažím sa, aby to znelo bezstarostne, aj keď mám nervy napnuté na prasknutie.
"Ja si polovicu večera nepamätám. Preto ti aj volám. Mám nejakú matnú spomienku, že si mi dohovárala, aby som išiel za priateľkou. Len už neviem, prečo. Ani čo sa stalo. Asi som ju niečím nasral. Neozýva sa mi a má vypnutý telefón. Tak len zisťujem, čo sa stalo." jeho hlas neznie vôbec utrápene. Tá žena je už tri dni mŕtva a nikomu nechýba? Vôbec neviem, či žili spolu alebo nie. Ale asi skôr nie. Možno bývala sama. To nemá rodinu? Kamarátky? Možno si myslia, že je s ním. A on sa asi nejde pretrhnúť, aby ju našiel. Dobre pre nás.
"Ja si to tiež veľmi nepamätám. Tuším som ju videla niekde na záchodoch, ale ruku do ohňa za to nedám. Skús sa spýtať niekoho, kto pil menej." Radšej si nič nepamätať, ako sa dať vtiahnuť do klamstva.
"Ty si dobrá." smeje sa na celé kolo. "To všetci mi odporučili teba, vraj si bola najtriezvejšia. Ale ak aj ty máš okno, tak to bola oficiálne párty roka. No nič veď ona sa ozve. Zatiaľ sa vždy ozvala. Lieč sa, ty nádejný alkoholik." Bez slova zložím. Možno by som mala cítiť úľavu, že ju nikto nehľadá, ale mám len pocit, ako keby mi niekto urobil obchádzku na ceste na popravisko.
Zvyšok poobedia presedím na stoličke a pozerám na dvere. Zúfalo túžim, aby sa môj priateľ konečne vrátil z práce. Vždy som si myslela, že ja som tá silnejšia, no posledné dni ma vyviedli z omylu. Kým mňa toto čakanie zabíja, jemu akoby to prospievalo. Chutí mu jesť, bez problémov funguje v práci, dokonca si spieva v sprche. Po večeroch ma núti pozerať trápne komédie a celú noc ma pevne drží v objatí, aby som sa nemykala pri každom zvuku, čo sa ozve bytom. Hovoríme spolu len o nepodstatných veciach. Necítim z neho žiadne napätie. Dvere sa konečne otvoria a on vojde dnu.
"Ahoj, láska." Zavesí kabát na vešiak, vyzuje si topánky a náhli sa ku mne, aby ma objal. "Ako sa cítiš? Je ti lepšie?" Pýta sa ma, ako keby som naozaj len ležala doma s chrípkou. "Je niečo nové?" nechám sa objať a pobozkať.
"Nie. Všetko je ok." Nič nie je ok. Mám chuť kričať, ale čo mi to pomôže. "Volal mi futbalista. Vraj sa mu neozýva. Či neviem, čo sa stalo. Povedala som mu, že si z toho večera veľa nepamätám." Pozerám za ním, ako kráča do kuchyne a hľadá v chladničke niečo, z čoho sa dá urobiť rýchla večera.
"Hmmm. Aj mne volal. Ale ja som tam s vami celý večer nebol, len pár minút, kým som ťa opitú zobral domov. Nemal som mu čo povedať. Neznel veľmi utrápene. Dáš si na večeru rybu?" Pozrie na mňa spoza otvorených dvier chladničky.
"Kurva! Ako môžeš byť tak v pohode? Prečo ich ešte nenašli? Prečo tu nebol ešte žiaden policajt? Zbláznim sa z toho!" Zabuchne chladničku, kľakne si ku mne na zem. Pevne ma chytí za ramená. "Musíš sa trochu spamätať. Toto nám nepomôže. Ľúbim ťa a zvládneme to. Ale trochu mi pomôž, inak ti z toho preskočí. Dnes máš posledný deň na toto zbytočné zúfalstvo. Zajtra ráno vstaneš ako moja milovaná žena. Silná a odolná voči zúfalstvu a panike. Rozumieš?" Viem, že má pravdu. Viem, že to dokážem. Ale až zajtra, dnes ostanem sedieť na tejto stoličke a snáď si konečne poplačem.
Konečne sa vyspím. Dokonca bez snov a mykania svalov. Ráno ma nezobudí, nechá ma vyspávať dlho po tom, čo odíde do práce. Oblečiem sa a prvýkrát po tej nešťastnej udalosti opustím byt. Urobím nákup na dobrú večeru, kúpim si kávu a noviny. Skôr zo zvyku ako zo strachu. Doma si ich prelistujem, ale to, čo hľadám, tam nie je. Sadnem si k pracovnému mailu a triedenie pošty mi zaberie väčšinu dňa. Začnem pripravovať večeru. Tiché bublanie v hrncoch mi vracia pohodu do duše. Celý deň som mu nevolala, chcem aby ma tu našiel presne takú, akú ma včera chcel mať. Prekvapenie. Večera a vyrovnaná priateľka. Mám v pláne ho pri dezerte zviesť a rozdať si to s ním na zemi pri stole. Orgazmus nám len prospeje. Rýchlo prestriem na stôl a sadnem si na stoličku oproti dverám. Čakám. Hodinu. Dve. Možno sa zdržal. Vytočím jeho číslo, ale nedvíha. Do duše sa mi vkráda nepokoj. Zdá sa mi, že niečo šuchoce za dverami. Čakám, kedy sa otvoria a vojde dnu s nejakou výhovorkou. Dnes mu uverím všetko. Šuchot však ustane bez otvorenia dverí. Otvorím dvere a vyzriem na chodbu. Je tam tma. Na rohožke je malý balíček. Žeby ma chcel prekvapiť? Čo to je? Pozvánka niekam? Vyzerá to ako DVDčko.
Je to DVDčko. Utekám k notebooku a rýchlo ho tam strčím. Načítava sa snáď hodinu. Spustí sa prehrávanie videa a mne sa podlomia nohy. Na obrazovke sme my, ako stojíme pri polici plnej náradia v tej prekliatej pivnici. Moja láska berie do ruky kladivo. Video je bez zvuku, ale mám pocit, že počujem každé slovo. Obaja sa prudko otočíme. Jej výkrik sa mi vynorí ako spomienka a znie tak hlasno, až vyskočím od stola. Na zvyšok sa pozerám postojačky. Zábery z rôznych kútov pivnice, detailné zaostrenie na dieru v jej hlave a spomalený pád zastreleného majiteľa domu. Obrazovka na chvíľu sčernie. Pomaly sa nadýchnem. Ticho v miestnosti preruší smiech. Obrazovka začne blikať a smiech je stále hlasnejší a hlasnejší. Natiahnem ruku, aby som stíšila ten neznesiteľný zvuk, no v polovici sa zaseknem. Na obrazovke sa objaví tvár môjho priateľa, ktorého som zabila. Na tvári má široký úsmev.
