Nakoľko počet dielov už značne pokročil, nedá mi nenapísať niečo o tunajšom počasí. Možno si pomyslíte, aké zaujímavé môže byť písanie o počasí. Verte mi, to, čo sme si tu my zažili za jeden rok, vaše zmýšľanie trochu zmení.
Krátky geografický prieskum odhalí, že Chicago sa nachádza približne v takej istej zemepisnej šírke ako napríklad Rím. Čo môže byť teda až tak neskutočne hrozné v porovnaní s počasím v Ríme? Odpovedí na túto otázku je hneď niekoľko. Tak v prvom rade, Chicago je umiestnené v prudkom vnútrozemí. Síce sú v jeho blízkosti Michiganské jazerá, tie však celej klíme príliš neprospievajú. Akurát tak vytvárajú vlhkosť a v lete sa vďaka ich vplyvu nedá vonku takmer ani dýchať.
V ju-es-ej sa mi, okrem na internete plne dostupných lekárskych záznamov, páči ešete jedna vec. Varovania pred výčinmi počasia tu majú premakané na veľmi vysokej úrovni. Stačí zapnúť telefón s fungujúcim internetovým pripojením a ide sa. Vďačia za to, podľa môjho názoru, neustále divokejšiemu a divokejšiemu počasiu, pred ktorým je skrátka nutné občanov včas a efektívne varovať. A to teraz nehovorím len o hurikánových varovaniach na úrovni štátov Florida alebo New York. Varovaní tu máme hneď niekoľko. Medzi tie najpopulárnejšie patria varovania pred silnými búrkami (s vetrom okolo 90km/h), pred povodňami, pred zlou kvalitou ovzdušia, pred vysokými vlnami od jazier a mojím najobľúbenejším, varovaním pred tornádami. Ak je pre vašu oblasť aktuálne nejaké varovanie, začujete silné pípnutie a následne si vypočujete varovanie. To sa deje automaticky a vy nemusíte nič stláčať. Rovnako sú varovania zobrazované v pravom dolnom rohu akéhokoľvek televízneho vysielania.
Začnime napríklad takou jeseňou. V tomto období je počasie veľmi nestále a mení sa približne rovnako, ako na Lomnickom štíte. Keďže v blízkosti nie sú žiadne poriadne hory a všetko je tu rovina, priebeh počasia sa dá veľmi dobre predpovedať. Rovnako sa vám nikdy nestane, že nejaká predpovedaná apokalyptická búrka k vám nedorazí, pretože sa na pol ceste „stočila“ do Poľska. Ak na nás príroda chce poslať silnú búrku, viete o nej zo správ spravidla pár dní dopredu. Takto si viete nakúpiť jedlo a pripraviť sa na možné povodne a výpadky elektrického prúdu. Tak sme napríklad nedávno zažili pár varovaní pred tornádom. Vďaka bohu to najbližšie z nich sa dotklo zeme asi až 40 míľ od nášho domu. Malo silu F3 a dôsledkom jeho vyčíňania zomreli šiesti ľudia. Preto už tieto varovania neberieme na ľahkú váhu.
Zima prichádza približne o mesiac neskôr, ako je tomu v Košiciach. A toto zistenie je de facto aplikovateľné na všetky ročné obdobia. Napríklad prvý sneh dorazil niekedy v polovici januára minulého roku. A dorazil v peknom množstve. Bolo to vlastne po prvýkrát, čo naša dcéra M. videla sneh tak, ako ho Pán Boh stvoril (a zároveň bola schopná ho aj rozoznať a vnímať). Na všeobecné zdesenie nasledovalo zistenie, že naše dieťa nemá rado sneh. Nedokázala naň ani stúpiť, ba dokonca ani ho zobrať do rúk a hrať sa s ním. Žiadne zimné radovánky sa teda nekonali. Zo začiatku dostávala pomaly hysterické záchvaty pri akejkoľvek interakcii so snehom. Ku koncu zimy sa to už trochu upravilo a potom už dokázala hrabať sneh na kôpku bez toho, aby ju pri tom sprevádzal plačlivý vreskot.
Človek sa teší na jar. Teda človek žijúci na Slovensku sa teší na jar. Sneh sa roztopil. Trikrát hurá. Ak ma pamäť neklame, posledný sneh sa od nás porúčal preč niekedy koncom mája. Po tejto dlhej zime sme sa na akékoľvek oteplenie veľmi tešili. Oteplenia sú však tvory výmyselníckeho charakteru a zavše spolu prinášajú nepríjemnosti. Nie je nič lepšie, ako keď sa o 4am (rozumej nadránom) zobudíte na divné zvuky, vychádzajúce z vášho basementu (rozumej suterén). Po rýchlom ohodnotení situácie je každému jasné, že ten sneh a dážď spojený s otepľovaním spôsobili neschopnosť vody odtekať preč a táto voda teraz „vyráža“ na povrch do vášho suterénu. My sme dopadli ešte celkom dobre, pretože sme mali tak zo 15 – 20 centimetrov vody. Susedia mali takmer meter a čerpadlá išli celý deň a noc. Bolo to však aj na niečo dobré. Vďaka tomu som sa dozvedel, že mesto Chicago dalo za niekoľko miliárd dolárov vybudovať pod mestom obrovský kanál, ktorý má pomáhať a zadržiavať vodu práve v takýchto prípadoch. Ako som tak čistil suterén od špiny a naplavenín, pomyslel som si, aké je krásne, ak veci fungujú tak, ako majú.
O lete nemá veľmi zmysel hovoriť. Osobne som sa na leto aj tešil, pretože je to to najlepšie obdobie v roku. Ale nie tu. Už samotné prvotné reči našich známych o tom, ako tu v lete človek bez klimatizácie neprežije ani deň, mi mali byť prvým varovaním. Veď nie som žiaden zhýčkaný Američan, tak načo by mi tá klimatizácia vlastne mala byť? Ako to v živote býva, aj ja som pochopil. Stačilo na to pár nocí, keď sa teplota v noci neznížila pod 27stupňov a vlhkosť bola veľmi blízko 90%. Vtedy je akákoľvek aktivita vonku neznesiteľná. Pre ľudí, ktorí si to nevedia predstaviť, mám malé vysvetlenie. Predstavte si, že vyjdete z domu, dostanete okamžite zo dve facky od teplého vzduchu a za pár minút máte pocit, akoby ste sa práve osprchovali so šatami na sebe. Skrátka humus. A to si ešte nezabudnite do rovnice pripočítať aj neskutočne hlučné cikády, ktoré vám otravujú sluchové bubienky a robia z večerného posedenia vonku úplné peklo.
Problémom tunajšieho počasia je nestálosť a taktiež aj intenzita. Ak prší, tak leje tri dni vkuse a prídu povodne. Ak sneží, napadnú dve stopy (ehm, 66 centimetrov) snehu a máte problém vyjsť vôbec von. Ak je teplo, je 40 stupňov a 95 percentná vlhkosť, „vďaka“ ktorej nemôžete pomaly ani dýchať. Nič medzi tým sa skrátka nenosí a obyčajne netrvá len pár hodín. Preto sa neviem dočkať, keď budem opäť môcť zažiť tie naše slovenské búrky storočia a (západoslovenské) päťcentimetrové snehové záveje.
