Na prvý pohľad je v USA všetko iné. Priam by som použil slovo väčšie. A všetko je tu od seba poriadne ďaleko, takže nutnosť vlastniť auto nie je len otrepaná fráza mamičiek na to, aby nemuseli chodiť do nákupných centier pešo. Čo však zaujme vo väčšej miere, je rebríček hodnôt, aký tu ľudia majú. Ten nemá s tým slovenským takmer nič spoločné.
Tak si napríklad zoberme jednu našu známu, Američanku. Dobre situovaný manžel pracujúci v IT spoločnosti jej dáva dostatok financií na to, aby pracovať nemusela. Ona aj napriek tomu podstupuje dráhu podnikateľky a vyrába prémiové jedlo pre vtáky. Viete, také to jedlo, čo si dáte do kovovej klietky, ktorú vyvesíte v záhrade, aby aj vaše vtáčiky mali zo života prémiový pocit. Že neviete? Nuž, nedivím sa vám. Prirodzene, nezabudne pripomenúť, že do tohto jedla pridáva 100% skutočné arašidové maslo. A vtáčiky, veveričky či akékoľvek iné zvieratká sa za tým idú doslova potrhať a žerú to jedna radosť. Na nezaplatenie stojí jej pohľad potom, čo som jej vysvetlil, že na Slovensku by predala tak možno tri balenia za mesiac a skrachovala by rýchlejšie, ako sa v Bratislave stihne vyhlásiť tretí povodňový stupeň.
Pre zmenu tá istá Američanka má namiesto detí dvoch psov. Dôvody, prečo sa svoju lásku rozhodli venovať zvieratám, a nie skutočným ľuďom, sa dozvedáme len sporadicky. Odpoveď zvyčajne osciluje okolo tradičného: „Školné je príliš drahé.“ či netradičného: „Sme workoholici, preto na deti nebol čas.“ Osobne nemám nič proti tomu, ak máte doma nejaké to domáce zvieratko. Avšak tu je starostlivosť oň vyexponovaná do maximálnych medzí. To, že majú v aute permanentne sklopené zadné sedadlá na to, aby v ňom mohli voziť svoje „deti“, ešte viem pochopiť. A s námietkami znesiem aj to, že im kupujú stravu jedine v KFC, poskytujú im minerálnu vodu z fliaš a dávajú im aktivie na dobré trávenie. Ale platiť psovi tri operácie (obe pretrhnuté achilovky, rakovina pľúc), to je už mimo sfér môjho chápania. Kam sa podeli zlaté časy, keď dedko zobral pušku, smrteľne chorého psa a šlo sa na pole? A aby som nezabudol, takéto operácie sa bežne pohybujú v hladine okolo päť tisíc dolárov za kus. Teda za predpokladu, že svojmu miláčikovi nekúpite komerčné zdravotné poistenie (true story), ktoré je tu omnoho rozšírenejšie, ako by ste si mysleli.
S ľudskou márnivosťou a pohodlnosťou sa tu stretávam na každom kroku. Síce som na Slovensku už viac ako rok nebol, no keď som odchádzal, táto aktivita u nás príliš rozšírená nebola. Ide o nahrievanie si auta, aby sme predsa nemuseli v zime čakať a mrznúť. V krátkosti ide o zapnutie si auta diaľkovým ovládačom. Auto sa samo naštartuje, nastaví si vyhrievanie na vopred stanovenú teplotu, a dokonca aj rozsvieti svetlá. A ak stretnete takýchto áut hneď niekoľko, začnete mať o našu planétu starosti. Ono nechať si auto nahrievať aj nejakú tú slabú polhodinku, tu nie je nič nezvyčajné.
Ešte aj po roku a štvrť sa tu stále nájdu veci, čo dokážu zodvihnúť moje obočie a trochu ma zafascinujú. Jednou z nich je nepochybne aj drive-through banka. Táto banka sa vyznačuje prístupnosťou pre ľudí, ktorí nechcú/nemôžu vystúpiť z auta. Predstavte si to ako “benzínku”, kde s autom zastanete, otvoríte si okienko a idete si vybavovať dôležité bankové záležitosti. Ako to už v každom správnom drive-through chodí, najprv sa vám prihovorí hlas z reproduktora. Pýtate sa, ako týmto spôsobom dokážete podpísať bankový prevod alebo mimoriadnu splátku hypotéky? Na to americkí súdruhovia vymysleli potrubnú poštu. V nej vám príde inkriminovaný dokument. Ten na palubnej doske auta podpíšete, vložíte späť do obalu a do potrubia a už je fuč. Doteraz nedokážem pochopiť, ako je možné, že sa toto dokázalo uchytiť.
Ak sa už bavíme o službách, musíme si povedať niečo o obsluhujúcom personále. Tuto sa na vás vkuse usmievajú a prejsť obchodom bez toho, aby sa vás aspoň zodesaťkrát nespýtali, ako vám môžu pomôcť, je úplne nemožné. Má to svoje pozitíva, pretože aspoň nájdete to, čo potrebujete. Nakupovať v pokoji sa však nedá. Rovnakými atribútmi disponujú aj tety pokladníčky a tety baličky, ktoré vám nákup zabalia a niekedy aj donesú k autu. Takto si s nimi vytvoríte príjemný vzťah a na nakupovanie sa tešíte. Viete, ako sa volajú, niečo o ich súkromí, pretože vždy rady diskutujú a sú extrémne milé. Pre porovnanie, na nákup do obchodného reťazca Unity (rozumej Jednota) na Slovensku som chodil takmer každý deň po dobu viac ako štyroch rokov. Usmiatu predavačku som tam ešte nikdy nevidel. Rovnako tak sa mi nikdy nikto neprihovoril. Dokonca neviem meno ani jednej z nich. Poznám ich skôr podľa krycích mien. Tá malá tučná pri pokladni, tá stará tučná pri mäse, tá nevrlá tučná pri zelenine a tá malá chudá brigádnička. O tom, že práve ony štyri boli asi ako prvé infikované syndrómom vyhorenia, asi netreba dlho rozprávať.
Aby som však zasiahol aj pozitívnu vlnu, uvediem dva príklady započuté zo skutočného života. Prvý sa stal kolegovi, keď v krajine neobmedzených možností dostal pred pár dňami pokutu za to, že bol o pol piatej v lese s celou rodinou na prechádzke. Ono totiž byť v lese po zotmení (pritom bolo ešte celkom dosť vidno), vás bude stáť zhruba nejakých $35. Druhý je autorsky spätý s rozhovorom dvoch paní vo vlaku. Nechcel som ich počúvať, ale keďže rozprávali po anglicky, tak som jednoducho nemohol odvrátiť uši. Mali sa rozprávať po poľsky, ak nechceli, aby som im rozumel.
Celé to začalo polohysterickým telefonátom o tom, či už daná osoba dnes jedla, pretože môže mať nízky cukor v krvi. Dovtípil som sa, že asi ide o niekoho trpiaceho cukrovkou. Panie sa potom zhovárali o tom, ako daná osoba zle znáša celé to branie krvi a pichanie inzulínu a podobné (pomerne) tradičné úkony. „Trpí tou chorobou už hádam päť rokov a my s ňou musíme každé dva týždne utekať k doktorovi!“: vystatovala sa pani. Tak mi jej bolo ľúto. O to bolo moje prekvapenie väčšie, keď som zistil, že sa vlastne nejedná o žiadnu osobu, ale o mačku jej dcéry.
A na záver som si nechal zopár nevysvetlených javov. Tak napríklad doteraz netuším, ako je možné, že sa nám samé od seba otvárajú dvere na garáži a prečo sa na mňa v poľskom obchode Lenka s Mariolou neustále usmievajú (asi si myslia, že mám zelenú kartu, alebo čo). A nakoniec neviem, že keď mi naposledy poštár povedal: “What´s up big guy?”, či narážal na to, že som vysoký alebo skôr tučný. No, niektoré veci sa skrátka nedozvieme nikdy.
