Tatranské počasie
Keď príde búrka, všetci spozornieme. Namiesto obvyklého prespevovania si popri milovanej práci každú chvíľu zmätene kontrolujeme oblohu a obavy sa vkrádajú do našich duší. Neviem, čím to je, ale do Slavkovského štítu strašne rady udierajú blesky. Takže si naložím sud piva, veď predsa ide búrka, nebudem to preháňať, a rozbehnem sa k cieľu. Po pol hodine to trošku zamrmle spoza Slavkovského, nerobím si z toho ťažkú hlavu. Potom dlho nič. Usmievam sa v duchu, osrať všetkých tých vyplašencov, ktorí si naložili 40 kg a s hlavou vtiahnutou medzi plecami bežali hore, až sa za nimi prášilo. Nato sa ozvala taká jeba, že som sa skoro posadil a nohavice mi len tak-tak nezhnedli. Blesk som nevidel, muselo to byť kúsok za hrebeňom, ale bolo mi jasné, že o chvíľu uvidím aj tie. Pridám do kroku, oddychovať budem na chate.
Na chrbte mám 13 kg hliníka, nechcem hore vyniesť akumulátor. Á, už je to tu. Na oblohe zasvieti delta Orinoka. Počítam sekundy. Zvuk hromu preruší moje úvahy o vplyve teploty vzduchu na šírenie zvuku, rýchlo vynásobím 9 sekúnd krát 340 metrov za sekundu (pri 15 °C) a viem, že búrka je vzdialená tak 3 km. Začína pršať, také tie obrovské kvapky, ako bývajú na začiatku búrky. O dôvod viac rýchlejšie prepletať nohami. Tri blesky takmer súčasne vytvoria pavučinu, akoby utkanú retardovaným pavúkom. Sedem sekúnd uplynie a ja mám pocit, že niekto kompletne odstrelil Tatry na stavebný kameň. Tak neuveriteľný hluk vám poskytne asi naozaj len búrka v horách. Alebo teda možno ešte štartujúci raketoplán. A to všetko sa odohráva už len dva a pol kilometra odo mňa a trend je jasný. Vždy som bol rád v centre diania. Neprší, leje ako pri potope sveta. Dostávam sa k Suchému potoku, ktorý križuje chodník. Ako jeho meno naznačuje, väčšinou je bez vody. Chatár ma však už pred časom upozornil, že ak by prišiel lejak, rýchlo sa naplní vodou a vtedy je smrteľne nebezpečné skúšať ho prebrodiť. Silný prúd ťa ľahko strhne z nôh a oplieska o skaly do bezvedomia. A ako dobre vieme, bezvedomie vo vode býva trvalé. Ak máš navyše na chrbte náklad, s ktorým sa z ľahu nevieš ani náhodou postaviť, je lepšie počkať, kým voda odtečie, čo pri búrkach býva pomerne rýchlo. Mám svoje skúsenosti s horskými potokmi a je mi jasné, že všetko je to úplná pravda. Zatiaľ je vody v potoku len po členky, bez váhania ho prebrodím.
So sedemdesiatimi kilami na chrbte dlho bežať nedokážem, ale zvolím čo najrýchlejšiu chôdzu a prestávam štandovať. Rozmýšľam, či by nebolo lepšie nechať krošňu na chodníku a niekam sa schovať. Problémov s touto alternatívou je hneď niekoľko. Hlavný je, že schovať sa nie je kam. Aj keby som rovno bežal na chatu, búrke sa nevyhnem. Pod skalné previsy sa neschovávame, ako nás učili na základke, a navyše tam žiadne nie sú. A keby som nechal sud piva na chodníku, určite by sa našiel nejaký Čechoslovák, ktorý by ho rovno prerazil kameňom a vychlemtal do dna, búrka-nebúrka. Takúto škodu si ja teda na svedomie brať nebudem. Navyše si spomeniem, ako nám Paľo rozprával, že si nejaký nový brigádnik naložil priveľa, nechal krošňu na chodníku, prišiel na chatu a ani Paľov vycibrený verbálny prejav ho nedonútil vrátiť sa okamžite po náklad. Vynášku teda dokončil mindžujúci Paľo. „A hneď, ako som sa vrátil, som mu povedal, nech sa pobalí a páli do piče, kokot. Keby to bola prvá vynáška, tak jebem naňho, ale to bola už jeho druhá.“ Uznajte, s týmito vedomosťami vám nezostáva nič iné, len skloniť hlavu a neotáčať sa chrbtom k cieľu. Už som sa zmieril s tým, že skončím uškvarený bleskom priamo na chodníku, ale skončím hrdinsky, ako nosič. Budem usmažený na žeravom sude, hojne podlievaný pivom z vlastnej vynášky.
Blesky pripomínajú stroboskopy na techno párty, aj hudobná produkcia je podobná, neviem, ktorý hrom patrí ktorému blesku. Keď som zistil, že búrka je vzdialená okolo jeden a pol kilometra, prestal som sa zaujímať o čas a vzdialenosti. Zvuk hromov bol znásobený odrazom od skalných stien a môžem povedať, že moje uši by nedostali väčší záber, ani keby som stál pred bedňou na metalovom koncerte s napoly hluchým zvukárom. Dá sa uškŕňať nad všetkými tými kecami, že v horách si uvedomíš, aký si maličký, a že tam vlastne nie si pánom a pre prírodu ako jedinec vôbec nič neznamenáš. Aj keď by si si to neuvedomil, je to pravda. V doline sú popadné šutre veľké ako domy. Ak by teraz jeden takýto spadol na mňa, nikdy nezistia, čo sa so mnou stalo. Ale pre tie vrchy je to zrnko piesku, vôbec z nich neubudne. Na druhý deň by turisti ani nevedeli, odkiaľ ten balvan vypadol. Búrka sa presúvala ponad záver doliny smerom k Javorovým štítom. Začínal som veriť tomu, že to nakoniec prežijem. V hornej časti chodníka ma celkom premočeného ešte poriadne vyfúkalo, čo bol len ďalší dôvod, aby som nezastavoval. Keď som pri chate zhodil krošňu, búrka už bola v Malej Studenej. Nohy sa mi klepali ako mladému teľaťu, keď som vošiel dovnútra. Privítal ma potlesk a uznanlivé pohľady. Jožo, ktorý išiel chvíľu predo mnou, im totiž zreferoval, že som to dal so sudom piva za dve hodiny. Vycítil som, že sa to považuje za slušný výkon (na brigádnika). Užil som si svojich päť minút slávy a išiel si vyprať osraté nohavice.
Tatry sa považujú za najmenšie veľhory na svete a je na tom kus pravdy. Brigádovať na Zbojníčku som chodieval v lete a len raz za štyri roky sa mi stalo, že by nenasnežilo. Prvý rok som zažil sneh začiatkom septembra, predtým sme už pár rán rozbíjali ľad v žľabe s vodou pred chatou. Vtedy nás počasie stálo niekoľko dní brigády. Neboli ľudia, nebolo pre koho nosiť, išli sme predčasne domov. Najviac letného snehu ale napadlo 5. augusta 2006. Keď sme sa zobudili, okolo chaty bolo asi centimeter snehu a husto snežilo. Po rutinnom uprataní chaty a pozametaní snehu sme čumeli z okna a rozmýšľali, čo s načatým dňom. Snehu už bolo takmer po členky. Nebolo nutné ísť dolu, ale v mojej vymetenej hlave sa zrodil úžasný plán. Zimná vynáška uprostred leta! Budem hrdina! Slovenský Amundsen! Brigádničky o mne budú spievať piesne! Nikoho ďalšieho sa mi nepodarilo prehovoriť, aby ma na mojej výprave sprevádzal a priživil sa na mojich úspechoch. V stávke bolo veľa, takže som zbalil sadu suchého oblečenia, naložil znášku a vykročil do fujavice. O pol hodiny na mňa začala doliehať realita. Sneh sa s klesajúcou nadmorskou výškou menil na dážď, teplota bola kúsok nad nulou. Na chodníku som nestretol vôbec nikoho, to sa mi nikdy predtým nestalo. Kým som zišiel dolu, bol som kompletne premočený, hubu som mal od chladu stuhnutú tak, že som prestával artikulovať. V bunke bolo teplo ako v iglu s pokazeným kúrením a rozbitými oknami, ani sa mi nechcelo prezliecť sa do suchého. Nakoniec som uznal, že pre zachovanie vitálnych funkcií to bude najlepšie riešenie. Z každej topánky som vylial asi deci vody.
Do bunky vošiel nadávajúci Jožo, ktorý sa vracal z týždňového voľna. Spýtal sa, ako to s počasím vyzerá hore a či prišiel čerstvý chlieb, keď som nezostal v chate. Zase raz som bol za debila. Jožo, ktorý už mal čo-to odnosené, chcel ísť hore naprázdno, ale nakoniec sme si naložili po štyridsiatke a doslova sa rozbehli do doliny. Ak by takéto počasie prišlo pred tromi týždňami, s vynáškou na chrbte by som určite umrel pomalou smrťou ešte v pásme lesa, našli by ma podľa textilu objavujúceho sa v hovnách miestnych medveďov. Lenže teraz som akurát dobre roznosený, s touto váhou nepotrebujem ani veľmi oddychovať. Asi o pätnásť minút som znovu úplne mokrý, vrátane rukavíc a prestávam si cítiť prsty na rukách. Vietor ma ochladzuje ešte viac. Prichádzam do výšky, kde už začína snežiť, Jožo je kus predo mnou, ako matne vidím cez husté sneženie. Sneh tu vyzerá, ako keď nasneží v Bratislave, ale s tým rozdielom, že žiadny BA vodič ešte na sneh nenadával tak kreatívne, ako to teraz robím ja.
Na skalách pokrytých mokrou brečkou sa nebezpečne šmýka. Ako terén stúpa, snehu je viac a viac a mne začína na tele mrznúť mokré oblečenie. Nohavice sa mi lámu v kolenách a odierajú mi z nich kožu. Sneh sa mení na takmer prašan, ale nie je poriadne sadnutý, takže sa nedá ušľapať a spraviť si z neho stupy v prudkých stúpaniach. Uteká pod nohami, nohy utekajú za ním a pády musím brzdiť zmrznutými rukami. Obávam sa, ako prejdem prvé reťaze, jeden schod je tam len na špičku topánky, ale dám to v pohode. Horšie to je na druhých reťaziach, sú tam skalné platne, normálne sa tam chodí po ich zlomoch, ale tie teraz nevidno. Snehu je do pol lýtok a tento úsek nie som schopný prejsť. Ide len o dva kritické kroky, ale z diaľky musím vyzerať ako ožratý krasokorčuliar. Skočím dvojitého rittbergera, je však nejaký nedotočený a ani dopad nebol úplne istý. Áno, zo spomaleného záberu vidíme, že tam bol kontakt ruky s ľadom a zdá sa, milí diváci, že medailové nádeje pretekára sa pomaly rozplývajú. Pod snehom nájdem reťaze, snažím sa na nich vytiahnuť, ale nohy zakaždým idú do šmyku. Ešte párkrát ma drbne, rozmýšľam, že zložím krošňu a nejako ju po kúskoch presuniem hore, ale po všetkých tých pádoch je to tam už poriadne vyleštené. Zachránil ma Jožo, ktorému došlo, že tam môžem mať problémy a počkal na mňa. Rukami, nohami mi pomôže a zvyšok cesty prejdeme spolu, miestami cez záveje vyše kolien. V chate samozrejme vedia, na kom sa treba najbližšiu hodinu zabávať, ale tak to tu jednoducho funguje. Človek, ktorý je vzťahovačný alebo berie veci osobne, tam nevydrží ani týždeň. Na druhý deň je polojasno, ale sneh sa topí len veľmi pomaly. Dolina je prázdna, chata samozrejme tiež. Pôvodne som mal zostať do 10. augusta, ale nie je robota. Keď ma chatár posiela domov, ani trochu mu to nezazlievam.
