Bez vody vraj niet života, ale moje skúsenosti hovoria, že až keď sú ľudia bez vody, tak naozaj ožijú. Všetci zrazu stratia hlavu a bezcieľne pobehujú, len aby sami pred sebou mali pocit, že niečo robia.
Rána sú na Zbojníčke pekelné. Aspoň pre mňa. Sedem a pol hodiny spánku mi absolútne nestačí. Svalovicu som tu síce nikdy nemal, ale nohy mám zvláštne unavené. Kým zleziem z podkrovia, kde spávame, a odkráčam do kuchyne, tak sa takmer zadýcham. Idem rovno k peci, nech mi niekto nevyfúkne zakúrenie, moju obľúbenú robotu. To, čo zbadám, ma pripraví o nádej, že ma čaká pekný deň. O studenú pec sú opreté zo tri brigádničky so založenými rukami a zdesene sa pozerajú jedným smerom. Zdvihnem hlavu a ich zdesenie sa v momente prenesie aj na mňa. Po kuchyni pobehuje Paľo s metrovou varechou, ktorá sa používa na miešanie štyridsiatich porcií cestovín, a búcha ňou po vodovodnom potrubí vedenom popod strop. V momente mi je celá situácia jasná. Tak teda nakoniec došlo na Paľove slová. Každý jeden deň nám niekoľkokrát hovoril, že sa to stane, no my sme sa mu smiali a nechápali sme jeho zúfalstvo, keď sme odchádzali na vynášku a on ostal v kuchyni. A Paľovi nakoniec predsa len jeblo z brigádničiek. V tvárach dievčat vidím zle skrývanú radosť, tu nie je o čom pochybovať. Konečne sa dočkali, larvy lenivé. Aby som zistil, aké je to vážne, tak sa Paľa opatrne spýtam, čo sa deje. Hodí varechu do kúta a povie mi, že nejde voda, že preklepal rúrky v chate a že nie sú zavzdušnené, tak nech sa rovno oblečiem, lebo ideme do exteriéru.
A tak si šnurujem vibramy a nadávam na celý zlý svet, že sa budem niekam trepať po tatranských šutroch v posratej studenej hmle a ešte k tomu bez raňajok. Ostáva mi jediná nádej. Ak uvidím pri téčku fontánu, tak deň možno ešte nie je stratený. Téčkom sa voda tečúca potrubím zo začiatku doliny rozdeľuje medzi chatu a drevený žľab pri latrínach. Ak je všetko v poriadku, tak je v potrubí viac vody, než sa spotrebuje a tak prebytok pod tlakom strieka do výšky cez nejaký ventil. Lenže dnes nič nie je v poriadku. Téčko je tiché, dolinou sa ozýva len naše bohovanie a svištia morzeovka. Neostáva nám nič, len skontrolovať celé potrubie, či náhodou nepovolil nejaký spoj. To znamená, že skackáme po kameňoch smerom do Prielomu, z čoho majú radosť najmä moje achilovky. Zvyčajne si ich ráno v kuchyni za hodinku-dve pomaličky rozpohybujem tak, že nemám potrebu zavýjať pri každom kroku. Dnes sa mi dve hodiny scvrknú do pätnástich minút, takže keby som skončil s nohou zaseknutou medzi metrovými balvanmi, pričom telo by sa zotrvačnosťou pohybovalo ďalej, čím by som si kompletne potrhal všetky väzy a šľachy v kolene, jabĺčko pretlačil na druhú stranu nohy a nakoniec rozlámal píšťalu na polievkovú zmes, bolo by to len logickým vyústením všetkej tej únavy a kombinácie apatie a zúrivosti, z ktorej mi slzia oči. Na chvíľu prechádzame na vysokohorskú lúku, za čo mi nohy ďakujú prestávkou v dráždení centier bolesti. Inokedy by som automaticky spravil botanický rozbor lokality, ale dnes ma zaujíma len čo najskorší návrat na základňu.
Čierne potrubie pri našich nohách je prázdne, spoje sú v poriadku. Skončíme až v mesačnej pustatine pod severnou stenou Kupoly, kde je pod snehom schovaný začiatok vodovodu. Voľný koniec rúry vidno v potoku na dne metrovej snehovej jamy, vykopanej pár týždnov predtým. Rúra je nad vodou, pretože kamene, ktoré ju zaťažovali, sa uvoľnili. Vodoinštalatérskeho materiálu je tu dostatok, a tak nosíme šutre a vyrábame z nich hrádzku. Na to, aby voda začala v potrubí prúdiť, musíme odmontovať prvý kus rúry, napustiť ho vodou, a potom ho pod prúdom pripojiť naspäť. Je úplne samozrejmé, že skončím do pol pása mokrý. Voda má teplotu hrubej vrstvy snehu, spod ktorého vyteká, vzduch má asi o päť stupňov viac. Už ani nenadávam. To by som len mrhal kalóriami, ktoré teraz potrebujem na udržanie základných životných funkcií. Kým voda dorazí k odbernému miestu, pár minút to trvá. Paľo má teda dosť času na vyhľadanie miesta so signálom, aby mohol zavolať do chaty. Nasleduje niekoľko telefonátov s obsadzovacím tónom. Po každom z nich tipujem, na koľko častí sa rozletí telefón, keď ním Paľo drbne o skaly, ale dnes sa výnimočne ovláda, len raz sa ním zaženie smerom do doliny. Keby mu vykĺzol z ruky, vymláti ním okno na chate, stratenej v hmle niekde trišvrte kilometra pod nami. Brigádničky sú s Paľovými hodnoteniami ich schopností zmierené, ale keby si vypočuli aktuálnu necenzúrovanú verziu, tento desaťminútový tatranský free-style hate, túto esenciu nenávisti a pohŕdania, tak by už ženská noha do chaty nevkročila. Vlastne je šťastie, že je ledva osem hodín ráno a chodník je bez turistov. Inak by sme už žiadnu ženu nevideli v celej doline. Nakoniec dostaneme potvrdenie, že voda tečie, brigádničky dostanú abstrakt z najnovšej Paľovej prednášky o rodovej rovnosti a my sa môžeme ísť naraňajkovať dolu do dvetisícmetrovej výšky. Keď sa približujeme k téčku, už zďaleka počujeme syčanie dvojmetrového gejzíru. Úsmev je namieste. Nasledujúca vynáška je jedna z najhorších, čo som kedy zažil, pretože ranná rozcvička je akurát tak pre premotivovaných trtkov s prebytkom energie. A to sa teda brigádnikov s krošňou určite netýka.
Pár chladných dní rýchlo pominulo a do Veľkej Studenej doliny dorazilo leto, a to s takou intenzitou, že sme rannú kávu pili radšej v chate, než na terase. Už o deviatej bolo totiž tak horúco, že sme nechceli riskovať úpal. K tomu sa odniekiaľ, zrejme priamo zo Satanovej riti, dovalili mračná malých mušiek, ktoré sa tlačili do úst, do nosa a do očí a vo veľkom nám pili krv. Tie odporné beštie som poznal z lesov, ale čo robili nad hranicou kosodreviny? Vynášky sa stali neznesiteľné. Vo výškach sa ešte ako-tak dalo existovať, ale na Hrebienku človek prepotil tričko, aj keď sa išiel vysrať do lesa za unimobunky. Všetko bolo vyprahnuté, len chodníky do Studených dolín boli vďaka potu nosičov a brigádnikov jedna veľká bažina.
Na chate nastal problém. Nedalo sa vychladiť pivo. Bežne sa pivo chladilo tak, že sa sud dal do kúpeľne a naň sa zo sprchy pustila voda, ktorá má až na pár dní v roku vlastnosti najemno mletého ľadu. Kým sa ale v tomto počasí voda v čiernom potrubí dostane do chaty, na slnku sa príliš zohreje. Ľadová je znovu až večer, keď zapadne slnko a nastane čas telesnej očisty. Lenže deň je dlhý a my potrebujeme zabrániť tomu, aby čapovanie najobľúbenejšieho slovenského ionťáku vyzeralo ako test hasiacich prístrojov. Medzi nápadmi, ktoré vyvolajú pobavenie a autorovi prinesú titul „najväčší tatranský blbec“ a nápadmi, ktoré sa ani neoplatí komentovať, je tenká hranica, a tak už o chvíľu nosíme v lavóroch sneh z priehlbiny pod chatou a obkladáme ním pivný sud. Veľmi rýchlo zistíme, že je to nahovno riešenie. Sneh k sudu poriadne neprilieha a pomerne rýchlo sa topí, čo oceňujú najmä turisti na terase, keď každú chvíľu vidia nejakú brigádničku, ako cupitá do chaty s lavórom plným snehu na hlave. Večer nás Snehulienky pošlú do riti a kážu vymyslieť účinnejšie, a hlavne pasívne riešenie. To, že tým samozrejme myslia, že to má byť pasívne iba pre ne, pochopíme, keď navrhnú, že by sme mohli potrubie zakopať. Chlapi sú vo svojej podstate primitívne, ľahko čitateľné stvorenia, takže stačí letmý pohľad na naše tváre a baby sa pokorne odpracú od stola. Chatár dostane spásonosný nápad, a keďže šéfovi sa neodporuje, všetci prikývneme, keď nám oznámi, že potrubie zaizolujeme.
Na druhý deň ideme s Paľom do stavebnín a kúpime asi kilometer penovej izolácie v dvojmetrových kusoch. Narvať to do auta je celkom sranda, ale ten pravý humor príde až so zistením, že to na chatu budem niesť ja. Paľo si rovno berie pár dní voľna. Spolu vyrobíme poriadny zväzok penových hovadín a rozmýšľame, ako ho pripevniť na krošňu. Ak ho dáme príliš nízko, tak nezaštandujem, ak príliš vysoko, tak neprejdem popod konáre. Ešte je tu možnosť, že by sme ho priviazali tak akurát do stredu, čím by sme skombinovali obidve nevýhody. Rozhodnem sa, že radšej skúsim izoláciu roztrhať na konároch, než by som si s nákladom nevedel oddýchnuť.
Na mieru balená vynáška, dokonale odrážajúca individualitu brigádnika
Vynáška mi ukázala, že v tomto prípade sa chyba urobiť nedala. Akékoľvek riešenie je nahovno. Hneď na začiatku ledva preleziem popod pridrbanú striešku na magistrále. Germánske dôchodkyne v letných šatičkách vyťahujú z kabeliek ružové foťáky a uveličene si fotia moje kačiaky so sedemdesiatimi kilami na chrbte. Magistrála je dostatočne široká, takže tam mi nič nezavadzia, ale na našom chodníku začínam zo smrekov zhadzovať veveričky. Ešteže si uvedomujem, že silnejšie zachytenie krošne o konár v plnom kroku zo mňa môže urobiť zákazníka horskej služby. S ladnosťou buldozéra si to šiniem dolinou, nadávam, že je to najväčšia blbosť, čo som kedy niesol (a to sa mi už turisti posmievali, keď som na chatu niesol basketbalový kôš), ale v duchu sa usmievam, lebo zatiaľ som dokázal všetky konáre pretlačiť. Vzápätí takmer skončím chrbtom v prachu chodníka, keď ma zastaví brezový konár, hrubý ako ruka. Môžem sa do toho opierať celou váhou, konár ani izolácia nemienia uhnúť. Chodník je dosť do kopca, takže kačiaky nepripadajú do úvahy. Súrne potrebujem zaštandovať, nohy sa mi klepú ako mladému teľaťu. Minulé leto sa mi podarilo s krošňou na chrbte zakopnúť a odkotúľať sa päť metrov od chodníka, ale až teraz som naozaj zúfalý. Náklad neviem zložiť z chrbta, nedokážem si s ním ani čupnúť. Skúsim sa trochu predkloniť, ale nestačí to. Pri väčšom predklone riskujem, že mi krošňa preletí ponad hlavu, ale iná možnosť nie je. Rukami chytím nožičky krošne a snažím sa ju udržať na chrbte. Predkloním sa, koľko chrbát udrží a s bojovým pokrikom vyrazím vpred. Neskonale hrdý na svoju nezlomnú vôľu, celkom vyčerpaný padám na štand. Kosodrevina za chrbtom ma odrazí späť na chodník. Náklad mám od chrbta o pol metra ďalej než zvyčajne, takže tento štand je pre mňa nepoužiteľný. Zatmie sa mi pred očami a s odhodlaním matky držiacej dvestokilový gauč padajúci na batoľa sa rozbehnem k ďalšiemu štandu. Plakal by som od úľavy, ale som tak dehydrovaný, že mi oči šuchocú, keď nimi hýbem.
Konečne som v kosodrevine, od konárov mám pokoj. Zisťujem, že keď je fakt zle, štandovať sa dá skoro na čomkoľvek, len sa človek viac namaká, než si oddýchne. Najväčším sklamaním je to, že si nedokážem sadnúť na tých dvoch štandoch, kde sa dá krošňa zložiť z pliec. Musím zaťať zuby, nerozmýšľať nad budúcnosťou vzdialenejšou viac než dve sekundy a nemeniť rytmus. Pocit víťazstva pri chate je dokonalý. Pár sekúnd si ho vychutnávam, potom si spomeniem na istého Syzifa, ktorý mal rovnakú náplň práce ako ja. Vybalím teda vynášku a idem do kuchyne umývať taniere. Zajtra zase pôjdem dolu, tak ako ten Grék. Ale ktorého boha som vytočil ja?
