Hosť do domu, Boh do domu
Veľa sa na internetoch a všelijakých blogoch (napr. tu) popísalo o tom, aká je na Zbojníčke nahovno obsluha, vôbec si tam nevážia zákazníka a najradšej by tam asi boli sami, aby nikomu nemuseli plniť priania. Píšu to ľudia, ktorí sú zaťažení na úsmev. Lebo všade inde (rozumej v zahraničí) sa obsluha usmieva, opýta sa, či chutilo a či ako pozornosť podniku môže doniesť zmrzlinový dezert alebo fľašu vína. Tu ťa namiesto toho pošlú do riti skôr, než si stihneš vypýtať čaj. Pritom si stačí uvedomiť dve zásadné veci. Prvá z nich je, že sa nenachádzate v hoteli ani v reštaurácii, ani v krčme, ale na vysokohorskej chate, čiže vlastne v útulni. Áno, ja viem, že to znie, akoby to bolo zariadenie určené na prespávanie jedincov s fľašou čuča pod jednou pazuchou a rojom vší a kliešťov pod druhou. Druhá veľká životná pravda je aplikovateľná v každom čase a na každom mieste. Znie: „Keď nasereš ľudí, ktorí ťa obsluhujú, máš problém ty, a nie oni.“ Tak. A ešte by sa dalo dodať, že tak, ako by som si do Kempinského nešiel dať vyprážaný syr (poprosím vás bez tatárskej), tak nie je najlepší nápad ísť sa nadrbať na vysokohorskú chatu (alebo teda útulňu), ale o tom neskôr. Ak chcete v Tatrách ubytovacie služby hotelového typu, ubytujte sa nikde v podhorí. Ak vám ide skôr o to, aby ste boli hneď, ako sa zobudíte, v dvetisícmetrovej výške a nevadí vám, že budete spať v miestnosti s dvadsiatimi posteľami (a ľuďmi), môžete sa pokojne rozhodnúť aj pre vysokohorskú chatu. Budete mať menej súkromia, menej miesta, ale predpoklad je, že ľudia, ktorí sa už rozhodli stráviť nejakú tú noc na chate, s tým rátajú a budú tolerantní k spolubývajúcim. Na druhej strane samozrejme očakávajú, že ostatní hostia nebudú hovädá.
Chatár je svojský človek, to bez debaty. Ak chcete spoznať skutočného tvrďasa, ktorého žiadna bolesť alebo nepohodlie nezastaví, choďte sa tam pozrieť. Robí svoju robotu už naozaj veľa rokov a vie, čo všetko treba urobiť, aby bola prevádzka chaty hladká. Niečo na tom zarobí, ale keby to robil pre peniaze, tak sa na to dávno vykašle. Takže ak si niekto myslí, že si bude klásť podmienky, lebo je zákazník a má peniaze, tak presne v tejto chvíli pochopí, že narazil na nepravého. Alebo aj nepochopí, a potom celá tá nepríjemná situácia trvá dlhšie. Chatárovi žiadne peniaze nestoja za to, aby sa naťahoval s nejakým chytrákom, s ktorým potom celý večer budú problémy. Obsluha vie byť veľmi milá k ľuďom, ktorí rešpektujú pravidlá chaty a pokyny personálu. Ale vyhoďte si z hlavy nejaký super prozákaznícky prístup. Zákazník v chate nie je pán, pánom je chatár, a má to svoje dôvody. Chata je sedem kilometrov od najbližšej asfaltovej cesty, v akejkoľvek krízovej situácii nikto v chate nemôže rátať s rýchlou pomocou zvonku. Ja som síce zažil len menšie konflikty, ale počul som aj o takých, kde tiekla krv. Čiže zásada číslo jedna je, aby sa v chate nenachádzali opití ľudia. Stačí si predstaviť dvoch-troch nadrbaných pseudoturistov, ako im vysvetľujete, že o desiatej je večierka, ľudia chcú spať a že nech sa správajú ticho aj v nocľahárni s ďalšími dvadsiatimi ľuďmi. Už ste si to predstavili? Na alkohol, ktorý si ľudia donesú so sebou, personál samozrejme nemá žiadny vplyv, ale sledujú, kto si koľko objednáva a neskôr mu jednoducho nenalejú, či už javí známky požitia alkoholických nápojov alebo nie. Lebo sa ľahko môže stať, že čoskoro bude.
Predstavme si modelovú situáciu. Pri jednom stole sú traja maníci, dali si po pive a borovičke s horcom, veď čo už viac Slováka osvieži v júlovej horúčave. Vonku sa začnú zbierať mraky a o chvíľu už leje, zrážky sprevádza ultra-mega-super svetelná a zvuková show. Maníci čakajú hodinu, dve, dajú ešte pár pív a ktovie, čo ešte k tomu, pozerajú na hodinky a kontrolujú počasie. Onedlho bude tma, ešte prší. To je najhoršia kombinácia pre personál, keď je krásny deň, ale neskoro popoludní začne liať a desiatky ľudí ostanú neplánovane uväznené v chate. Väčšina sa rozhodne prenocovať, ale postele už sú obsadené niekoľko týždňov dopredu. Dostávajú ponuku na nocľah na zemi, do minutia zásob je možnosť dostať aj tenký matrac a deku. Veľa ľudí je pohoršených už len pri predstave spania na zemi. Nedá sa im vysvetliť, že postele sú obsadené. Jeden starší pán sa nám vyhráža, že on to tak nenechá, že on má peniaze a bude spať v posteli. OK, tak nech teda pozdravuje v Smokovci.
Neskôr pri skladaní stolov takmer dôjde k bitke medzi ním a Paľom, lebo on vie čo robí, zaplatil si za nocľah a bude spať na stole. Sedí na ňom ako malé decko a nechce z neho zliezť, lebo je to jeho stôl. No, ale späť k našim trom maníkom. Rozhodnú sa prenocovať. Jedáleň je natrieskaná, ľudia sedia aj na zemi. S frflaním prijmú nocľah na zemi a rovno si objednajú fľašu borovičky. Chatár im povie, že celá fľaša sa nedá kúpiť. Dala by sa, ale chatár má nos na problémové typy. Slovač je ale vždy najmúdrejšia a presvedčená o svojom svätom práve dostať za svoje peniaze čokoľvek a ukázať oponentovi, aký je debil. Jeden maník si teda s úsmevom hneď vypýta dvadsať krát poldeci borovičky. Nepochodí, tak kúpi tri poldecáky a o dve minúty sa iný maník od toho istého stola vráti po ďalšie. Nezainteresovane sa na to pozerám z kuchyne a rozmýšľam, či by maníci takto otvorene robili z niekoho čuráka, keby nešlo o vzťah predajca-zákazník. Dosiahne to, že chatár nariadi zákaz predaja alkoholu komukoľvek. Ďalší kameň úrazu je vydávanie večerí. Ak vydávate päťdesiat večerí a chcete ich vydať všetky ešte teplé, musíte kmitať. Žiadna elektrina, žiadne prihrievanie, ako sa to uvarí, tak to ide von. Ak je v chate spolu ubytovaných desať ľudí z turistického spolku z Hlemýžďova nad Cichlidou, dostanú všetky večere naraz a všetky budú rovnako teplé. Bufet vtedy nefunguje. Opäť si veľa ľudí myslí, že zákazník má vždy pravdu, ale na chate nemá, a keby náhodou aj mal, tak prvý zákazník bol ten, ktorý si večeru objednal spolu s ubytovaním možno aj pred niekoľkými týždňami. Lenže presne v tom momente chce niekto čaj, a keď ho nedostane, tak on sám najlepšie vie, ako by to v chate riadil, aby všetko fungovalo podľa jeho predstáv. A v tých predstavách napríklad personál večeria po jednom, aby vždy väčšina bola k dispozícii. Lenže my večeriame všetci spolu. Nepredstavujte si tatranskú sektu, ktorá pred večerou vzýva duchov veľkých skál, aby nám dopriali východ slnka. Nikto sa nehrá na jednu veľkú rodinu, nemodlíme sa pri stole držiac sa za ruky, padajú sprosté hlášky, nadávame ako pohania. Ale večerajú všetci naraz, pretože jedlo chceme mať teplé a je to jediná chvíľa, keď si naozaj všetci môžu trochu oddýchnuť a prehodiť pár slov. Podotýkam, že naše šichty majú 16 hodín. To ale nie je dôvod na bezúsmevný, hulvátsky a celkovo jebnutý prístup k ZÁKAZNÍKOVI, namietal by ohrdnutý ZÁKAZNÍK. To je pravda. Ten dôvod je úplne iný a ZÁKAZNÍK ho buď dobre vie alebo je ZÁKAZNÍK taký bohorovný a dôležitý, že ho bohužiaľ (pre neho) ani nepozná.
