Na chodníku
Aby sa nezabudlo, brigádnici, ktorí nosia, nie sú nosiči. Nosič je celebrita, honorabilita, magnificencia a v neposlednom rade mlčanlivý tatranský vlk, ktorý nosí po celý rok. Jar, leto, jeseň a hlavne zima. Napríklad Paľo. Extrémista, ktorý raz za jeden deň vyniesol 300 kíl, trikrát to otočil so stovkou. Alebo úplne bežne zbehol so znáškou na Hrebienok, odbicykloval hodinu-dve (a to on teda nezvykol len tak naprázdno krútiť pedálmi), naložil si 90 a vybehol hore dolinou. My, brigádnici, chodíme na chatu na 1-2 mesiace v najprajnejšom období roka, v podstate na rekreáciu. Skúsiť to môže takmer hocikto, žiadne skúšky fyzickej zdatnosti sa nekonajú. A tak niekoho po týždni rozbolia kolená, inému príde zle od žalúdka.
Mišo Doktor konštantne nosil 40, vždy mu to trvalo viac ako štyri hodiny, ale nikdy si nenaložil menej. Hore bol rozbitý, ale nemal problém pol dňa v kuse rozprávať vtipy. Vlado na Zbojníčku prišiel za nosiča, normálne na trvalo. Akurát si každý druhý deň potreboval niečo vybaviť doma, takže na chate veľmi nebol. Mačovský typ, ktorý nám trikrát denne nezabudol povedať, že ho štve, že má problémy s kolenami a nemôže si naložiť plnú váhu. Pár týždňov vydržal. Jarda bol český snílek, pri vynáške sa kochal prírodou, na štande vydržal aj pol hodiny. Trochu sme sa na ňom zvykli baviť, ale nedalo sa naňho poriadne nasrať. Z Batizoviec nosieval Lukáš, 17-ročný fagan mierne gigantického vzhľadu, ktorý s deväťdesiatimi kilami bežal poklusom. Jožo tam bol nastálo, teraz neviem či rok alebo dva, v každom prípade to bol skvelý nosič veľmi použiteľný aj v kuchyni. Dano bol brigádnicka stálica, ak sa náhodou neškeril od ucha k uchu, niečo bolo fakt zle. A samozrejme Makovník, s ktorým som sa doťahoval, kto viac vynesie. Vychádzalo nám to približne rovnako, akurát on bol o niečo rýchlejší. Prestriedalo sa nás tam oveľa viac, ale moja pamäť už nie je to, čo bývala.
Vilo doplatil na svoje utkvelé predstavy. Chlapec to bol skôr menší, aj keby nosil vlastnú váhu, viac ako 50 kíl by to nebolo. Od hlavy po päty oblečený vo fakt drahom turistickom oblečení prišiel akurát v čase letného monzúnu. Namiesto toho, aby sa pred príchodom spýtal, ako to na chate funguje, tak si to zrejme celé predstavil a to mu stačilo. Inak by mohol trochu ušetriť svojho otca, ktorý prišiel o hodinu neskôr s plným batohom jedla pre syna. Na druhý deň mal Vilo problém uveriť, že všetci vstávajú o trištvrte na šesť. Kým pripravujeme chatu na raňajšiu prevádzku, Vilo namiesto toho, aby sa učil, čo treba robiť, sa venuje rannej hygiene a svojmu zovňajšku. Sedíme pri raňajkách, Vilo si ukrajuje z vlastnej salámy a chleba. Ponúkame mu zo všetkého, čo je na stole, a nie je toho málo, ale Vilo má dosť svojho. Pred prvou vynáškou sa dozvieme, že bežne brázdi slovenské horstvá s tridsaťkilovým batohom na chrbte. Je zaujímavé, koľko ľudí si myslí, že chodievajú práve s tridsaťkilovým batohom. Keby si ho naozaj aj odvážili, asi by už také silné reči nemali. Takže si Vilo v bunke naloží 25 a vykročí do exteriérov.
Monzúnové obdobie sa zatiaľ nechystá skončiť a tak po viac ako štyroch hodinách na chodníku vyjde na chatu kompletne mokrý a podchladený. My sme už dosť dlhú chvíľu v suchom oblečení pri teplom čaji. Vilo vyzerá, akoby sa najprv skoro utopil v plese, ale nejakí dobrodinci ho oživili a poslali po pivo na chatu. Jediné, čo ho drží pri živote, je presvedčenie, že nasleduje osobné voľno. Podľa toho, aký výkon neskôr predvádza v kuchyni, je jasné, že jeho hlava odmieta akceptovať, že žiadne voľno nebude a posiela zničenému telu signály, nech bojkotuje akúkoľvek fyzickú prácu. Na druhý deň naťahuje rannú kozmetiku tak, aby sa úplne vyhol práci v kuchyni. Nevieme sa zhodnúť, či si myslí, že kuchyňa nie je pre takých drsných chlapov ako on alebo naozaj nevie, čo sa vlastne v kuchyni robí. Pri raňajkách krája rovnakú salámu ako včera, akurát vyzerá o niečo unavenejší a nekomunikuje. Pri vynáške si naloží asi o dve kilá viac ako včera a na chodníku je asi o pol hodiny dlhšie. Počasie by bolo ideálne na sadenie ryže, keby bolo trochu teplejšie. Topánky nám do rána nikdy nevyschnú, suché ponožky som vo vibramách nemal už týždeň. Vilo evidentne upadá na tele a na duchu.
Ďalší deň, na raňajky znovu saláma s chlebom, ďalších päť hodín v daždi s vynáškou a večer vyzerá, ako keby si ho podali traja upíri. Jeho telo je bezfarebné, medúzovo priehľadné a ledva prepletá nohami. Nasledujúce ráno sa udeje nečakaná zmena, ktorá nám všetkým vyrazí dych. Vznáša sa nad nami tušenie zásadnej udalosti. Vilo si dá ovsenú kašu. Bezpečnejšia by asi ale bola saláma, pretože každú chvílu čakáme, že mu hlava padne rovno do taniera. Vyzerá asi tak, ako keď oproti vám sedí vo vlaku zaspávajúci človek a vždy, keď mu padne hlava, tak sa na sekundu preberie a niekedy si aj utrie odkvapkávajúcu slinku. Potreboval by celý deň spánku a infúzku. Naposledy sme ho počuli rozprávať včera. Všetkých nás prekvapí, keď sa trochu preberie, zdvihne hlavu a spýta sa chatára, či by nemohol chodiť na dve vynášky denne. Naše najhoršie predtuchy sa pomaly začali napĺňať. Úmysel je jasný. Aj za cenu smrti na chodníku sa chce vyhnúť práci v kuchyni a nájsť si dôvod, aby si po vynáške mohol spraviť vlastný program, pozostávajúci hlavne z regenerácie pod perinou. Chatár znechutene súhlasí, a som presvedčený, že práve v tomto momente si v hlave začal premietať mená potenciálnych náhradníkov, lebo vie, že naša letná posila tu dlho nebude. Po raňajkách idem nahodiť agregát, aby sme mohli povysávať (posratá robota!) a zrazím sa s chatárom, ktorý sa ma spýta, či mi nie je zle. Je mi divné, že by sa zaujímal o to, ako sa cítim, ale odpovedám, že je mi výborne. Lebo vraj Vilovi prišlo zle a odchádza. Pýtam sa, či sa ide domov preliečiť, ale dozviem sa, že je mu tak zle, že odchádza nadobro. Vôbec som si nevšimol, kedy odišiel.
Tí čo vydržia, budú mať na čo spomínať celý život. Na chodníku je nosič aj brigádnik za hviezdu a veľmi rýchlo sa na to zvyká. Turisti (a turistky) si vás obdivne obzerajú, nešetria chválou a úsmevmi. Celkom príjemné je, keď sa dievčatá chcú s vami odfotiť napriek tomu, že smrdíte ako týždeň mŕtvy cap. Ale každú jednu vynášku natrafíte na nejakých blbcov, ktorých máte chuť do krvi zmlátiť zmrznutým bravčovým kolenom, ktoré nesiete v polystyrénovej škatuli. Totiž, pravidlo číslo jedna je, že nosič (turisti nevedia rozlíšiť nosiča od brigádnika) nikdy neustupuje z chodníka. Výnimkou sú malé deti a starí ľudia, tých pustiť môže, ale nikdy nie zdravých, dospelých turistov. V praxi to vyzerá tak, že hlavne skúsenejší a poriadne otrlí nosiči ani nespomalia, ak sa im niekto môže vyhnúť, ale neuhýba z chodníka. Vrazia do neho svojimi 80+80 kilami a to je potom fakt problém ustáť. Takéto situácie sú síce zriedkavé, ale nejaký ten ignorantský debil, ktorý si myslí, že kráľom doliny je on, sa na chodníku nájde vždy. Skutoční králi doliny neznesú konkurenciu. Nemám nič proti Maďarom, ale... Ich špecialita je rozložiť si olovrant priamo na chodníku širokom necelý meter (Nerozumiem tomu, ale akosi mám šťastie na Maďarov obedujúcich uprostred zjazdovky, na turistickom chodníku alebo hocikde, kde poriadne zavadzajú.) Paľo nemá chuť hľadať alternatívnu trasu a tak batohy letia jeden za druhým do kosodreviny a kým sa Maďari spamätajú a začnú na Paľa chrliť hnusné troj- a štvorkombinácie nadávok, ten už je dávno z dosluchu. Turisti sa väčšinou o prácu nosiča zaujímajú, ale nosič sa málokedy zaujíma o turistov. Nie je to (len) tým, že by králi chodníka srali na plebs, ale nosič si dobre rozmyslí, či bude mrhať dychom na milióntykrát položenú otázku, koľko má naložené.
Brigádnici za celý život nezažijú toľko rešpektu ako za ten jeden mesiac, preto nosenie odporúča Slovenská komora psychiatrov ako terapiu pre zakomplexovaných jedincov trpiacich pocitom menejcennosti. V odporúčaní sa však uvádza, že pacienti by mali bývať v podhorí a čo najmenej sa zdržiavať v chate, inak zakomplexovanosť môže prerásť do neliečiteľnej depresie s fázami sebapoškodzovania. Brigádnikom obdiv samozrejme lichotí a preto sú ochotnejší odpovedať (hlavne slečnám), ale aj tí len vtedy, keď štandujú. Určite nie, keď sa na prvých reťaziach na mňa tlačia dvaja čuráci s igelitkami a ziapu mi do ucha, že koľko mám naložené. „Kamarát, ty sa so mnou nerozprávaš? To mi nemôžeš povedať, koľko tam máš? Boha jeho, Ďuro, tým nosičom nestojíme za dve slová.“ Cupkajú za mnou kým nezaštandujem a pokračujú na mňa urazene-agresívnym štýlom, že či sú pre mňa menejcenní, keď sa s nimi nerozprávam. Dnes im to páli, ale poviem im len, že to sa nehovorí a na ďalšie kecy nereagujem. Zhodnú sa, že jebú na takého debila (taký Paľo by si toho debila teda nenechal, ale ja mám dosť starostí so sebou) a radšej idú na chatu na pivo. V Smokovci by to mali lacnejšie, ale aj pre takýchto nosíme.
Za seba môžem povedať, že najčastejšia otázka prekvapujúco nie je „Koľko kíl nesieš?“, ale „Ako dlho ti to trvá?“ a tesne za ňou „Koľkokrát to za deň otočíš?“ Na tú mám vždy chuť odpovedať protiotázkou, že koľkokrát by to otočil on. Milujem najmä šušlavé otázky a komenty našich severných susedov: „Iłe kiło?“ „O panie, trzy butłe gazowe, kurwa!“ „Ciężko panu, ciężko?“ (nie, ľahúčko, ty debil poľský) a hodnotenie môjho výzoru, ako: „Tyłe kiło, ałe jaky chudunky, sczupłunky“ alebo „Joj, jaky biedny, biednunky.“ Turisti z krajín mimo bývalého ostbloku nechápu, ako niekto môže v 21. storočí takto trýzniť svoje telo. Pýtajú sa, či som vrcholový športovec a mám to ako súčasť kondičnej prípravy alebo im je divné, že to nenosia kone alebo osly. Vtip je v tom, že nosia. Jeden Američan mi núka desať dolárov, neviem, či pozeral Eurotrip a myslí si, že si za to kúpim vlastnú chatu. Darmo mu vysvetľujem, že už to zaplatil hore. Po asi troch minútach mu poviem, že už musím ísť, doláre nech si nechá. Mám svoju hrdosť. Iný skoro-dôchodca, pre zmenu Germánec, si ma už na poloprázdnom chodníku z diaľky hanblivo obzeral, potom sa odvážil spýtať: „Wieviel kilos?“. Lovím v pamäti nemecké číslovky. „Achtzig.“ „Kann ich ihnen helfen? Zwei hundert, drei hundert meter?“ Pozerám naňho, akurát som v najstrmšom stúpaní, chlapík vyzerá, že by sa s tým ani nepostavil. Situáciu zachraňuje jeho žena stojaca obďaleč: „Achtzig, nicht achtzehn, du idiot!“ Hans zalomí rukami a bez ďalších rečí cupitá dole chodníkom, Ulrike sa na ňom zabáva. Inokedy idem so sedemdesiatimi kilami minerálok a okolo mňa sa motá nejaký mladý pár a stále sa šeptom hádajú. Nakoniec sa mladá odhodlá a spýta sa ma, či to nesiem na chatu alebo pre seba. Po mojej odpovedi sa víťazoslávne uškŕňa na svojho parťáka a mne je jasné, že niečo vyhrala. Nepýtam sa, čo bolo v stávke, pokračujem. Keď nesiem sud s pivom, môžem si byť istý, že sa mi niekoľko ľudí ponúkne, že oni z toho piva hodne odpijú a mne sa pôjde ľahšie. Úplne bežne ma na chodníku ponúkajú domácou, ale ja v službe nepijem. Čo keby mi inšpekcia práce dala fúkať?
