Vynáška
Po totálnom uprataní chaty nasleduje káva alebo iný teplý nápoj, ak to počasie aspoň trochu dovoľuje, tak vonku na terase. Lenže pred mojou prvou vynáškou nedovoľovalo. Pýtam sa, či sa ide aj keď prší. Pozerajú na mňa ako na Jardu. Na krošňu (ktorú som včera večer vyhral) si uviažem vrece s odpadkami a niekoľko prázdnych škatúľ od banánov. *Vedeli ste, že...? Banánová škatuľa vyniká optimálnym pomerom hmotnosti a pevnosti. Ak viete ako, môžete na ňu postaviť sud piva (63kg) bez jej deformácie alebo iného poškodenia. Je obľúbeným transportným obalom tatranských nosičov a brigádnikov.* Mako (loser) si do vlastného batoha naloží posteľnú bielizeň na pranie. Vzhľadom na počasie si oblečiem toľko vrstiev ako priemerný jakutský bezdomovec v januári. Tu musím podotknúť, že kolegovia brigádnici sú fakt v pohode, poradia, odporučia- ale len keď sa spýtaš. Inak ťa pokojne nechajú užiť si tvoje nováčikovstvo naplno. Nikto ma teda neupozorní, že vyzerám ako retard a že sa tak o chvíľu aj budem cítiť. Nasleduje nízky let dole dolinou. Podľa turistických značiek to na Hrebienok trvá skoro dve hodiny, my to dáme za hodinu. Po 15 minútach v tomto tempe vyzliekam bundu aj mikinu. Skúsenejší chalani tvrdia, že oni mi hovorili, že to s oblečením preháňam. Hovorili mi trt baraní, ale nebudem sa teraz s nimi hádať. Cestou každú chvíľu niekto ukáže na nejaký vyšší placatý kameň. To sú štandy, miesta, kde sa dá oddýchnuť. S krošňou sa len tak hocikam neposadíš, musíš ju oprieť o niečo pevné a v takej výške, aby si sa s ňou dokázal ešte niekedy postaviť. Počul som aj taký názor, že ak sa dokážeš s váhou, ktorú si si naložil, postaviť z hlbokého drepu, tak ju aj budeš schopný vyniesť až na chatu a naopak. Myth busted. Ja osobne som nebol schopný postaviť sa z drepu s úplnou väčšinou mojich vynášok.
Každá chata zo Studených dolín má na Hrebienku vlastnú unimobunku, v ktorej je naskladaný tovar, čakajúci na vynášku. Chalani nám ukážu tú našu, otvoríme ju a vybalíme odpad, prázdne sudy od piva a plynové bomby. Nasleduje rozsiahla inštruktáž o tom, ako baliť a ako určite nebaliť. Je pre mňa veľká škoda, že sa to poriadne naučím až počas mojej druhej sezóny, ale skúsenosti musím získať sám. V skratke, ťažisko nákladu má byť vo výške pliec, takže banánové škatule naplníme tovarom, najľahšia ide naspodok, potom najťažšia a postupne dohora ľahšie a ľahšie. To je teória. V praxi zistím, že každá krošňa je iná, každý ma inú výšku a aj jednotlivé náklady sa správajú rôzne. Keď je človek masochista, tak si pri zle naloženej krošni povie, že tých pár hodín zvládne. Robím si srandu. Všetci sme masochisti, exhibicionistickí čuráci, za pár obdivných pohľadov na chodníku neschopných podrepu pri rannej stolici. Takže, ak to s tebou zašlo až tak ďaleko, že je masochizmus tvoja jediná životná filozofia a nič iné ako bolesť a poníženie ťa už ani nezaujíma, odídeš od bunky, aj keď máš pocit, že to máš „príliš nízko“ alebo „kurva vysoko“. Ak je ťažisko nízko, ideš v predklone ako stopovací pes, ak je príliš vysoko, tak sa zase predkloniť vôbec nemôžeš, inak ti krošňa preletí ponad hlavu a turisti nebudú vedieť, či ti majú pomáhať alebo sa chrániť pred tvojim bohovaním na celú dolinu. A môžeš byť masochista, aký len chceš, najneskôr po hodine to budeš prebaľovať rovno na chodníku, čo teda skúseným tatranským vlkom nerobí problém, ale nováčik sa s tým serie pol hodiny, trikrát to celé naňho drbne a výsledok je asi o desať percent lepší. Nič z toho ako začiatočník netuším, ale človek sa najlepšie učí na vlastných chybách a bolesť je najlepší učiteľ.
Otázka je, koľko si naložím na prvú vynášku, aby som si nespravil hanbu, ale zase aby po mňa nemusel prísť vrtuľník. Cítim sa vo forme, 40 kg by mohlo byť v pohode. K tomu ešte treba pripočítať 6 kg krošňu, vodu a náhradné oblečenie, vynáška teda váži okolo 50 kg. Keď sa s tým postavím, zistím, ako sa cítia piloti stíhačiek pri 9g. Skúsim spraviť zopár krokov a pochopím, aký ťažký život mal Atlas a vôbec sa mu nedivím, že chcel Herkula takým sprostým spôsobom obabrať. Hlavu mám plnú predstáv mŕtveho nosiča zavaleného krošňou, na chlpatých nohách, ktoré spod nej trčia, spoznávam svoje vibramy, turisti sa súcitne pýtajú, či mi niečo nie je, a keď sa ku mne sklonia, zhrozene deťom zakrývajú oči. Vykročím smerom do Veľkej Studenej. Počasie sa zlepšilo, po chvíli zisťujem, že krošňa je oveľa pohodlnejšia ako batoh a začínam si užívať zaslúžený obdiv. „Hele, nosič!“ Jé, ty vole, kolik tam toho může mít?“ Ľudia ustupujú z chodníka a keď oddychujem na štande, chcú sa so mnou odfotiť. „Jak dlouho ti to trvá, dojít na chatu, s tímhle tím?“ Myknem plecami, poviem, že je to moja prvá vynáška a pokračujem. Sranda je, že mi tú prvú vynášku nikto neverí. Zrejme každý, kto má na chrbte krošňu, vyzerá, akoby sa s ňou narodil. A tak striedavo kráčam a posedávam na štandoch. Najlepší štand je priamo pri chate, vedľa terasy, tesne pre cieľom. Už to máš takmer za sebou, a keď potrebuješ pomastiť ego a trošku na seba upozorníš, možno ti aj ľudia z terasy zatlieskajú. Ja som to teda nikdy neskúšal, ale kamarát hovoril, že to tak funguje. Zložil som krošňu za chatou a nesmierne spokojný so svojím výkonom som vkráčal do kuchyne. Namiesto standing ovation som sa dočkal mierne vulgárneho upozornenia, nech vypadnem a prezlečiem sa do čistého. Poslúchnem a o pár minút neskôr pri čaji čakám obdivné komentáre. Paľo sa ma spýta, ako dlho mi to trvalo, po odpovedi blahosklonne kývne hlavou a k mojej megarýchlej, superťažkej a hlavne ultraprvej vynáške sa už nikdy nevrátime. Keď raz budem o niečo skúsenejší, uvidím, aký veľký je odpad nadšencov, ktorí sa chcú preháňať dolinou s krošňou na chrbte, bude mi jasné, že chváliť niekoho po prvej vynáške je ako chváliť prváka na výške za to, že trafil na zápis. A za ďalšie vynášky ťa tiež nikto chváliť nebude, veď si len robíš svoju robotu.
S krošňou cez dvere chaty neprejdeš, si s ňou príliš vysoký. Pri chate teda skladáš krošňu na palety naskladané do výšky ideálneho štandu, oprieš ju o stenu a kým sa nenaučíš, ako dostať 70-80 kg do chaty sám, ideš poprosiť nejakého chalana do kuchyne, nech ti s tým pomôže. Krošňa na paletách nemôže zostať dlho, za mnou idú ďalší brigádnici a nemali by kam zložiť svoj náklad. Ak by som ja musel stepovať pri obsadených paletách, tak previnilcovi odtrhnem hlavu a naserem mu do krku. Raz sa Paľo tváril, že nutne niečo musí dorobiť, že nech sa idem prezliecť a potom to zložíme. Po dvoch minútach ideme na vec, ale krošňa tam nie je. OK, zasmejem sa, určite ju už zložil Dano. V chate nie je, v sklade nie je, okolo chaty nie je, Dano o ničom nevie. Paľo mi po pol hodine hľadania tvrdí, že sa mám spýtať brigádničiek, vraj sa mu zdá, že sa ňou fotili. To je taký typický Paľov láskavý humor, jeden zo spôsobov, ako mi naznačiť, že aj brigádnička by odniesla moju vynášku. Túto možnosť zavrhujem, mal som tam váhu, na ktorú som už mohol byť celkom hrdý. Po ďalšej polhodine sa Paľovi zdalo, že videl turistu s krošňou, ako ide do Prielomu. Základnou charakteristikou zbojníckych vtipov je, že sú dotiahnuté do konca. Takže ma určite nečaká niečo v zmysle: „Ále, no tak dobre. Tuto sme ti to schovali. Smiešne, čo?“ Po dvoch hodinách nájdem krošňu v svahu pri latrínach, svah je tak strmý, že mám problém odniesť ju odtiaľ. Nikto sa nikdy k činu neprizná, ale srandu si zo mňa ešte pár dní robiť budú.
