Oproti iným fesťákom má Uprising (ďalej len „UR“) niekoľko špecifík. V prvom rade koná sa v Bratislave, čo je veľmi výhodné, lebo keď sa nudíte/ožeriete/začne chcať/dolámete si ruky/dôjde ganja/stratíte sa a podobne, môžete ísť domov spať. Teda táto výhoda je samozrejme relatívna, keďže je relevantná len pre nás – arogantných blavákof. Pokiaľ ste zo Sobraniec alebo Kingstonu, tak to zrejme neoceníte.
Ďalej treba spomenúť, že UR nie je festivalom multižánrovým ako je napríklad Pohoda, takže si nevypočujete v jeden deň fujarové kvarteto, islandský ambient a litovský neometalcore. Hrá sa totiž najmä reggae a viac-menej príbuzné žánre ako ska, dub, reggaeton, dancehall a nejaký ten žungeľ / drumbác alebo dubstep. Tak, toľko asi k úvodu pre tých, ktorým včera zapojili internet a poďme si zhodnotiť ostatný ročník UR.
Časopriestorové koordináty
Exteriérový priestor Zlatých pieskov zostal ako lokalita aj tento rok a treba povedať, že chvalabohu. Pľac je to dosť veľký, takže človek nedostáva záchvaty demofóbie a aj v prípade najväčších hajlajtov nemá človek pocit, že mu je zo všetkých strán narúšaná intímna zóna (všímajte ten trpný rod). Navyše je to pekný prírodný areál, akože veľké stromy and shit, ktoré okrem okrasnej funkcie zrejme aj trochu tlmia decibely z aparatúry tak, aby na ska neskákali aj babky v Pustých Úľanoch.
Tuším prvý raz trval UR až dva dni (s konceptom chodenia na dvojdňový festival majú niektorí ľudia zjavne trochu problémy, ale my ostatní sa aspoň pobavíme), čo sa odrazilo aj na cene, no v zásade za rovnako veľa peňazí ste dostali rovnako veľa muziky ako minulý rok. Dvojdeň podľa môjho názoru UR pristane viac, interpreti majú viac priestoru a človek si nemusí robiť v exceli tabuľku s dvadsaťminútovými blokmi prekrývajúcich sa hedlajnerov. Navyše sa podarilo aj počasie, nebolo ani krematórium, ani pľusť jak v novembri, preto udeľujem deväť zošliapaných trávnikov z desiatich.
Lajnap
Už sme si písali, že sa na UR hrá reggae? Reggae je pomerne monotematický hudobný žáner, to nie je výčitka, len konštatovanie. Nie že by iné žánre neboli, no pri reggae je to celkom zjavné, keďže hudobný podmaz zabezpečujú asi tri rovnaké basgitarové slučky, vokály zaobstaráva zachrípnutý drednatý Záhorák a texty obsahujú takmer výlučne tieto kľúčové slová – jah, marijuana / ganja / weed, revolution, iron / lion / zion / babylon, love, peace atď. Samozrejme, človek vie do čoho ide, no keď Záhorák po stotridsiaty siedmy krát zahučí do publika „Du ju lajk uege mjuzek?“, začína to byť trochu otravné. Lebo šak som došiel na UR a stojím pod hlavným stejdžom, tak úplnú averziu k reggae asi nemám, ne?
Našťastie toto vedia aj organizátori UR, a preto okrem hlavného, pripravili ako vždy aj niekoľko vedľajších stejdžov, a to biely, červený a zelený (mali iné názvy, ale kto si to má pamätať). V bielom sa hral reggaeton a dancehall, hudobná dramaturgia v červenom a zelenom sa mierne miešala – v obidvoch sa hral dub a nejaká tá elektronika, avšak na moje potešenie prekvapivo málo dubstepu. Hlavná hviezda – mladý Marley nebol úplne zlý, no vďaka tomu, že dával najmä pomalšie veci starého Marleyho bol okolo polnoci, kedy vystupoval mierne uspávajúci. Možno by som ho zaradil trochu skôr a na noc dal niečo rýchlejšie. Príjemne ma prekvapili Dub Inc., zrejme najmä preto, že okrem obligátneho hulákajúceho rastamana obsahovala táto kapela aj speváka, ktorý nezapadal do reggae schémy nielen vzhľadom, keďže vyzeral asi ako kuvajtský taxikár, ale aj hlasovým fondom, takže zvládal aj viac ako „Buatýslavá, do ju lajk gandžá?“. A takisto musím vyzdvihnúť dj-ský set chalanov zo slovenských Ear Drum Kru, ktorým ma vrátili niekedy 15 rokov dozadu, keď som ešte počúval rádio Ragtime a nosil menčestrové kapsáče. Keďže ma ale nič neoslovilo až tak veľmi, že by som si povedal: „toto si musím hneď ráno utorrentiť“, dávam sedem zapálených hlasiviek z desiatich.
Organizácia + catering
Alko nápoje si tento rok zase uzurpovali Heineken s Nicolauskou, čo je fajn, lebo ten Heineken chutí takmer ako pivo a Nicolauska zase podobne ako vodka, len je hnusnejšia. Nicolauska mala zase promo-akciu, keďže sa stále snaží prebiť tú chuť liehu nejakými tými ovocnými príchuťami, takže najnovšie vymyslela niečo, čo sa volá citrónovka a ríbezľovka. To prvé sa celkom dá, to druhé už nie. Navyše minulý rok mali celkom pekné tričká, tento rok iba tmavomodré kovbojské klobúky. No čo sa týka jedla, bolo to o dosť pestrejšie. Okrem obligátneho tria hot-dog/gyros/cigánska, mali celkom obstojné vietnamské rezance a jarné rolky, grilovaný oštiepok, grilované mäsá, slovenské špeciality (kde ale zjavne rekordy v tržbách netrhli; v Holubyho chate si zrejme neuvedomili, že bryndzáky za štyri pade nie sú práve festivalové jedlo), trdelník a rôzne makro-bio-vegánske obludnosti, ku ktorým som sa ani nepriblížil. Zároveň treba spomenúť, že UR je pomerne lacný fesťák – „pivo“ za 1,30 €, redbulo za 2, vietnamské rezance za 2,50. A za dva dni som minul asi toľko, koľko za jeden večer v Pártyslave. Ďalšie plus je, že som nikde nečakal viac ako dve minúty. Dokonca ani na toi-toie, ktorých počet a úroveň zajebanosti by som zhodnotil ako štandard. Okrem jedenia, pitia ste si mohli kúpiť aj nejaký ten tematický suvenír v trikolóre červená-žltá-zelená, pozrieť si ako kozaté ženské zápasia v bahne, mrzačiť sa na preliezke, kráčať po lane, zahrať si stolný fucík a podobne. Osem pokrčených plastových kelímkov z desiatich.
Takže to máme osem aritmetických priemerov z desiatich, čo by aj mne tak subjektívne sedelo, keďže som sa celkom bavil a nebolo to asi len z pasívnej konzumácie THC.
P.S.: Kto by nerozumel pojmom ako lajnap alebo stejdž, nech kukne sem.
