Na úvod jedna otázka. Myslíte si, že talent na písanie, alebo na čokoľvek iné sa dá zdediť? Podľa mňa nie, keďže to nie je plešatosť, alebo práca v advokácii. No vydavateľ knihy Ticho mal zjavne opačný názor, preto na obálku nacapil krikľavo zelenú nálepku, akú lepia v Bille na zlacnený parízer. Na tejto ale nie je napísané „Zľava 30 % - tovar pred ukončením doby spotreby", ale „Debut mladého Rúfusa". Fakt, nekecám. „Mladý" Rúfus je totiž pra-niečo starého Rúfusa, a síce Milana Rúfusa, slovenského básnika.

 

To je však úplne jedno, keďže Ticho nie je poézia, ale román, a to dokonca tzv. postapokalyptický a navyše odohrávajúci sa v US & A. V USA vraj preto, aby sa s tým slovenský čitateľ ľahšie stotožnil, čo na prvý pohľad znie ako pekná blbosť, no istý zmysel to má, lebo slovenské postapo by bolo asi celkom smiešne, už len preto, že keby sa postapokalyptický román odohrával niekde v Snine, alebo Slovenskom raji, tak by to bola vlastne non-fiction. Haha... no...

 

Novú a originálnu zápletku v tomto žánri nevymyslí asi už ani Hirax, preto aj tu ju tvorí jedno veľké klišé:

 

„Príbeh sa odohráva v blízkej budúcnosti (3-4 roky), kedy približne 95% populácie planéty vyhynulo na následky lieku zvaného Vitaprox, ktorý pozmenením ľudskej DNA zabezpečil imunitu voči výskytu rakovinotvorného nádoru pre očkovaných a taktiež ich potomkov.

Až neskôr sa však ukázalo, že do základného stavebného prvku ľudského organizmu bola zabudovaná aj časovaná bomba v podobe vedľajšieho, smrteľného, účinku. To už však bolo neskoro. Nakoniec prežili len starí, nezaočkovaní alebo imúnni. Tí teraz prežívajú vo svete bez zákonov a vyšších autorít. Vo svete, kde nefunguje elektrina, internet, telefonické spojenie, kde sa človek môže spoľahnúť len sám na seba a veriť druhým je nebezpečnejšie ako kedykoľvek predtým.

Dejová línia sleduje približne desať hlavných postáv, ktorých osudy a putovanie naprieč nehostinnou krajinou sú postupne servírované čitateľovi v jednotlivých kapitolách. Tie sa striedajú v závislosti od sledovanej postavy a smerujú k jedinému rozhodujúcemu okamihu. Dej je zasadený do prostredia USA, kvôli ľahšej predstavivosti rozsiahlych pustín, prázdnych miest a potrebe precestovať stovky kilometrov."

 

So far so good, aj keď mi celkom nie je jasné, či existuje aj nejaký iný, než rakovinotvorný nádor. No a je to teda klasika – postavy niekam idú, zo začiatku ani neviete kam a prečo, lebo ani ony to nevedia, snažia sa zohnať jedlo a niekde sa vyspať, potom stretnú iné postavy, ktoré niekam idú a snažia sa zohnať jedlo a niekde sa vyspať, potom idú spolu a snažia sa zohnať jedlo a niekde sa vyspať atď. A zrazu zistíte, že ste prečítali 150 strán, udialo sa veľké hovno, akurát ste sa dozvedeli viac receptov na prípravu konzervovanej fazule než z Velkej kuchařky Jirky Babicu. Čo by asi nebol problém pri 1000-stranovej podložke pod kvetináč, ale keď polovicu 300-stranového textu tvorí úvod, považujem to za prúser. Hlavne, keď sú postavy snáď ešte viac ploché než Pociskovej hrudník pred operáciou. Charizmatický starnúci gentleman, pekná, no blbá mladá pipka, tajomný Indián a na strane „zla" banda ozbrojených militantov. Keby vám ale aj tak nebolo jasné, kto je dobrý a kto je zlý, tak jednej postave dal autor prezývku Hajzel. Škoda, že tá najhajzelskejšia vec, akú hajzel urobil je, že ukradol auto, a aj to od tých, ktorí ho ukradli niekomu inému. No a kladné postavy sú rovnako kladné na začiatku aj na konci a sú také nudné, že je vám úplne jedno, či dostanú otravu botulotoxínom z pokazenej konzervy s lančmítom, alebo sa im zahryzne do riti divý pes. Ale ani to sa nestane, lebo z hlavných postáv zatrepe krpcami len jedna, a aj to kvôli vlastnej debilite, takže si poviete akurát „tak ti treba, ty zasran malý otravný!". Aha, a ešte sú tam spomenutí nejakí divosi, čo žijú v púšti a za pár mesiacov od konca sveta stihli zdegenerovať tak, že nosia kosti v nose a taaak.... Mad Maxovi práve odpadol oceľový roxor z nárazníka na bugine...

 

Charaktery sa teda veľmi nepodarili a ako sme si už naznačili, aj dejovo je to celkom nuda. Nielenže tomu niečo chýba, ako napríklad nadprirodzená mystika Kingovho The Stand, ťaživá atmosféra McCarthyho Cesty alebo aspoň akčnosť Del Torových Žihadiel, no prvý dejový konflikt prichádza asi na strane 200, potom sa po stranu 300 deje zase hovno, následne sa tí zlí chystajú dodrbať tých dobrých a keď tam prídu, tak... koniec. Všimli ste si, ako je v anotácii uvedené „postavy smerujú k jedinému rozhodujúcemu okamihu"? Tak to je síce pravda, že k nemu smerujú, ale v knihe sa k nemu nedostanú. Ticho totiž nemá koniec, ale je useknuté v strede kapitoly. Áno, viem, odborne sa tomu hovorí cliffhanger, po slovensky ojeb a osobne toto odpustím jedine Kulhánkovi, ale to iba preto, že v jeho knihách sa aj pred koncom ASPOŇ NIEČO dialo. Ale Ticho mi pripomína ten skurvene dlhý sureálny vtip o vlnkovaných plechoch ako idú do kina, a keď tam prídu, tak je zavreté. Navyše u Kulhánka viem, že to má nejako premyslené a ďalšia časť bude logicky nadväzovať na predchádzajúcu, z doslovu autora Ticha mám pocit, že sám nevedel, kam sa chcel celým textom dostať, takže keď náhodou vyjde nejaké Ticho vol. 2: Ešte Väčšie Ticho, budem sa jednak veľmi čudovať a dvojak to bude asi ešte väčšia sračka, než prvý diel.

 

No a nedá mi nespomenúť isté, povedzme že technické záležitosti. Tak napríklad som pri čítaní Ticha zistil, že podivný archaický jazyk nie je výsadou iba prekladov zahraničných titulov z Ikaru, ale dostane sa aj do pôvodných slovenských textov. Preto postava zvaná Hajzel, ktorá strieľa z granátometu a jazdí po púšti na motorke, používa slová ako „prašina" a „papina". Ale aby som bol fér, tak hrôzy typu „Odhoď tú pištoľ, ty darebák, inak tú fľandru odkrágľujem" sa nekonajú.

 

Horšie však je, že editorka - pani Mgr. Jana Smetanková sa s tým veľmi nevyhrala, preto môžete jednak naraziť na zaujímavé štylistické inferná typu „Chlapec mal však v očiach smútok. Chápala, že ho zarmútilo, keď opustili tých dvoch milých ľudí a teraz je smutný", a dvojak na pomerne veľké množstvo chýb. Tie navyše nie sú náhodné, ale pravidelne sa opakujú, a to najmä rôzne čechizmy, preto sa to nedá zvaliť na to, že pani magisterke sem tam niečo ušlo, lebo dopisovala diplomovku / doma jej revalo decko / zvolili Kotlebu atď., ale jasne z toho vyplýva, že nevie úplne dobre po slovensky. A keď si po štyridsiaty krát prečítate slovo „nejak", tak vás to začne tak „nejak" srať, že máte chuť otvoriť tie tajné dvere za knižnicou z Ikey, vliezť do kumbálu, kde máte svoju starú grammar nazi uniformu, obliecť si ju, do puzdra si strčiť služobného mausera, na chrbát hodiť flammenwerfer a ísť do najbližšieho kníhkupectva s touto knihou narobiť poriadok. Alebo napísať recenziu na DM a dať tomu celému tri prenosné propánbutánové variče z desiatich. Hotovo.

 

P.S.: Moja babka sa za slobodna volala Rúfusová. Len hovorím...