Réžia: Gary Ross
Scenár: Gary Ross, Suzanne Collins, Billy Ray
Hrajú: Jennifer Lawrence, Josh Hutcherson, Elizabeth Banks, Liam Hemsworth...
Pondelok večer je hneď po nedeli večer asi najchcíplejší čas na akékoľvek sofistikovanejšie aktivity, preto som sa ja v tento čas rozhodol roztočiť harddisk a pozrieť si nejaký nenáročný hollywoodsky kaleráb, pri ktorom vypnem mozog a nechám si do sietnice vypaľovať farebné obrázky. „The Hunger Games“ vyzerali ako dobrá voľba – žáner action/adventure/sci-fi, solídne hodnotenie na IMDB a navyše vraj postapo, no čo by sa na tom dalo posrať? Úplne všetko, ale nepredbiehajme.
Stručný dej: V bližšie neurčenej budúcnosti (ktorá by mohla byť ale aj minulosť alebo prítomnosť, z filmu to jasné nie je, okrem asi dvoch trojsekundových záberov na spodok lietajúceho stroja a nejaké futuristické TGV-čko) existuje bližšie neurčená krajina, ktorá sa delí na 12 vyšších územno-samosprávnych celkov. Z týchto sa každý rok vyberá jedna tínejdž gŕl a jeden tínejdž boj, aby sa zúčastnili reality šou, v ktorej majú za úlohu nie ukazovať kozy, kydať hnoj, miešať drinky, hádať sa a urážať na seba, ale sa navzájom zabiť. Intristink. Teda niežeby to bola nejaká originálna myšlienka – že decká vedia byť pekné kurvy a vedia sa medzi sebou pekne márovať, to vieme už 70 rokov, t.j. odkedy Golding napísal Pána múch a márujúce sa decká pred kamerami, to je tiež originálnosť asi ako Figeľova dizertačka (bolo to napríklad v 30 rokov starej Kingovej knihe Dlhý pochod, alebo 20-ročnom japonskom filme Battle Royale). Ale čo už nové sa, v dobe, kedy sa robia remaky filmov po 10 rokoch (case in point: Spiderman), dá vymyslieť? Asi nič, takže to riešiť nebudeme. Ani nebudeme riešiť, prečo sa vo filme deje, to čo sa deje, v scenári sa s vysvetľovaním nesrali a nám sa o tom rozmýšľať nechce, lebo chceme vidieť, ako školopovinné deti trepú krpcami.
Takže poďme ďalej – vo vyššom územno-samosprávnom celku 12 žije pomerne idylicky rurálnym spôsobom života holka, ktorá sa volá tuším Whiskas (nepamätám si ako sa volá, ale jej meno vo mne strašne evokovalo žrádlo pre mačky) s mladšou sestrou. Jej denná náplň spočíva v behaní po lese a streľbe z luku, prípadne sa sem-tam stretne so svojím pichačom, samozrejme vo všetkej počestnosti, je to predsa len film americký a v Amerike sex neexistuje. Jediné negatívum je snáď to, že sú tam ľudia vraj hladní. Samozrejme, zase nevieme prečo, alebo viď predchádzajúci odstavec. Je to zatiaľ strašná nuda, že? A to ste to prečítali za asi 10 sekúnd, teraz si predstavte, že na to pozeráte pol hodiny.
Ok, cut that shit short
Do mesta príde pizda, ktorá vyzerá ako Lady Gaga, aby spravila konkurz na to, koho zakillovať v novej sérii Pošty pre teba, teda chcem povedať Hunger games a vyhráva to Whiskasina sestra, takže sa Whiskas obetuje namiesto nej ako dobrovoľníčka. Ako ďalší prekvapivo nie je vyžrebovaný Whiskasin pichač, ale nejaký cukrík, ktorý vyzerá ako autista a volá sa podobne ako keď Čech povie tú nadávku na „P“. Potom idú vlakom, prídu do mesta, tam im Woody Harrelson ako ich večne ožratý mentor, dá nejaké dobré rady z dielne Cpt. Obviousa, trénujú, robia rozhovory, točí ich telka, autista pozerá po Whiskas s tým, že by si rád omočil zobáčik, ale ona nič, potom neviem, čo je, lebo si pozerám leták z Lidla a Hypernovy, Whiskas horia šaty, ale jej to nevadí, sú tam ľudia v divných kostýmoch a mladý týpek s divne zastrihnutou bradou a starý týpek s nezastrihnutou bradou. Hodina a štvrť môjho života v riti, ale zase nie je to až taká zdrvujúca nuda, že človek má chuť vyzliecť sa dohola, vybehnúť von a podpaľovať sirotince. Navyše v Lidli majú mrazený smažák v akcii za 1,79 EUR, takže to nie je totálny fail.
Takže zhruba v čase, kedy filmy so štandardným obsahom a dĺžkou prichádzajú do finále, omladinu len vypúšťajú do lesa a moje zvrhlé, krvilačné a sociopatické ja si s úchylným uchechtnutím povie „No konečne!“. Lenže nasleduje asi minútová, zle zostrihaná scéna, kedy sa polovica deciek, za troch výstrekov zle spravenej digitálnej krvi navzájom vychlomaždí a to je celé. Je síce pravda, že v klube otrlého diváka by som mal asi svoju čestnú stoličku pri bare, no predsa len, očakával som trochu (dosť) viac. Ale ok, veď má to dve a pol hodiny, ešte sa tam môže kadečo udiať, takže počkám. A mal by som sa ešte raz kuknúť, čo majú v tom Lidli... Ale počas ďalších 10 minút sledujeme akurát to, ako Whiskas behá po lese a tvári sa, akoby jej to týždeň meškalo. Neskôr sa dozvedáme, že cukríkový autista sa spolčil s inými deckami a ja zisťujem, že keď si človek uvedomí, že by mohol zívať, tak sa mu hneď aj zívať chce (no schválne si to vyskúšajte). Medzitým je tam ešte jedna vtipná scéna, kde sa Whiskas prestrelením sieťovky s jablkami podarí reťazová explózia nášľapných mín, ale to už to vypínam a idem si radšej čítať nového Frantu Kotletu.
Okrem toho, niekedy medzi nudnou scénou 31 a nezáživným dialógom 54 si uvedomím, že tento film je podľa knihy, a to ešte bestselleru, navyše trilógie*, a ako keby už ani to nestačilo, tak autorom je žena. A pokojne na mňa pošlite Pietruchovú, ktorá na mňa bude hádzať explodujúce vulvy z dvojzáprahu sufražetiek, ale ja to sem napíšem: ženy NEVEDIA písať žáner sci-fi/fantasy/horor. Ženy vedia písať iba niečo, čo sa označuje ako sci-fi/fantasy/horor, ale je to presladená romantická limonáda, akurát namiesto viktoriánskeho šľachtického sídla sa to odohráva čojaviem na cintoríne a hlavný hrdina nie je vikomt Jean-Pierre de L’omosexuel, ale upír alebo sériový vrah.
*jedna časť tejto trilógie sa volá Drozdajka. Neviem síce, ako je to v origináli, ale podľa mňa takýto názov je ospravedlniteľný iba v prípade, že autorom je Mária Ďuríčková, je to leporelo a vydali to Mladé Letá. V roku 1950.
A čo s tým?
Nič. Keďže feminizácia a jej sestra v kristu demaskulinizácia penetrujú (vo všetkých významoch tohto slova, vrátane toho najpejoratívnejšieho) všetky sféry našich životov, prečo by knihy a kinematografia mali byť výnimkou? Len mám trochu obavy, či o pár rokov budem ešte schopný vôbec dopozerať nejaký film a asi to nezachráni ani Dajto – fakt že telka pre chlapa, móre.
Serbuan maut (2011)
Na druhej strane, je ešte nádej, že všetky filmy nebudú o tom, ako sa mladá policajtka snaží rozložiť juhoamerický gang obchodníkov s ľuďmi a zároveň sa vyrovnať so sexuálnym obťažovaním na pracovisku alebo dojímavý príbeh advokátky, ktorá sa snaží stať partnerkou v čisto mužskej právnickej firme, pričom jej šplhanie po kariérnom rebríčku znepríjemňuje fakt, že je vlkodlak. Aj keď asi sa budem musieť porozhliadnuť inde ako v Holom úde. Napríklad v Indonézii. O tejto krajine som vedel akurát to, že hlavné mesto je Jakarta a že tí žltí tam sú takí viac do hneda. Že sa tam nakrúcajú filmy mi nejako nenapadlo empiricky zisťovať, čo ale asi budem musieť napraviť potom, čo som zhliadol masaker s názvom Serbuan Maut, alebo aj The Raid: Redemption.
V stručnosti:
komando špeciálnej policajnej jednotky o dvadsiatich mužoch má za úlohu urobiť raziu v bežne veľkom paneláku a zatknúť mafiánskeho bossa, ktorý obýva horné poschodia. Samozrejme sa to ale celé poserie a v priebehu prvých desiatich minút obyvatelia bytovky zmasakrujú väčšinu policajtov. Zostane ich päť a keďže, ako sme si povedali, toto nie je Holyvúd, tak so sebou nemajú každý pol tony munície a zásobníky na 3000 nábojov, preto musí prísť na rad boj na blízko s tým, čo je po ruke. A od tohto momentu sa tam až do konca nerobí nič iné len kope, mláti, udiera, rúbe, seká, reže, a to holými rukami a nohami, nožmi, tonfami, mačetami, sekáčikmi, sekerami, bejzbalkami alebo rozbitými neónovými trubicami. A poviem vám, takú ducha oslobodzujúcu zábavu som už dlho nezažil. Teda nečakajte žiadnu kung-fu poéziu na lanách, tu sa mláti natvrdo, brutálne a efektívne (niektorým protagonistom a kaskadérom sa určite po skončení natáčania pekne predražila úrazová poistka), a tak to má byť a navyše to aj super vyzerá - kamera a strih sú dokonalé a napríklad scéna "vás je desať, ale ja mám tonfu a dýku" sa určite zapíše do prvej desiatky najlepších bojových scén kinematografie. Teda nie že by som sa ukájal na zobrazovaní násilia, len mám rád vo filme istú mieru prirodzenosti a realizmu a poznám ľudskú anatómiu dosť na to, aby som vedel, že keď mi niekto zasekne mačetu do zadnice, nejaký ten organický bio-kečup zo mňa potečie. A vzhľadom na to, že The Raid mi navrátil vieru v pokleslú kinematografiu, udeľujem desať prekopnutých stehenných kostí z desiatich.
