Február je super, lebo je krátky, takže žerieme vifony a pijeme vodu z potoka, čakajúc na ďalšiu výplatu o tri dni menej, než po iné mesiace. No napriek svojej krátkosti bol február 2014 bohatý na udalosti. Tak napríklad bola zimná olympiáda, kde slovenskí hokejisti zvíťazili... nad zákernými klebetami o tom, že vedia hrať hokej, ktoré sa s nimi vezú snáď už od roku 2002. No a na Ukrajine zvíťazili demonštranti - proruskí oligarchovia zbabelo utekajú a nahradia ich oligarchovia podobní, len s prívlastkom „proeurópski" a MMF už tlačí super výhodné úverové zmluvy. Jedným aj druhým gratulujeme k týmto úspechom a posielame kondolenčný Orient dezert a na zabitie nadchádzajúcej nudy cracknutú verziu Flappy Bird. Vy ostatní si prečítajte februárový mnohosrd.
Politika
Kapitán Simon chce svoju veľrybu
Na Slovensku máme, ako vieme, zastupiteľskú demokraciu (to znamená, že jedni zastupujú Ja & Ty a druhí Pentagram) a asi jediným nástrojom priamej demokracie je tzv. referendum a iba ním môžeme o niečom rozhodovať bezprostredne a nie cez tých stopäťdesiat skorumpovaných dementov. A oni to dobre vedia, preto aby sa nestal taký nonsens, že by referendum fakt mohlo niečo zmeniť, sa poistili tým, že niektoré otázky, napr. výška daní, sú zakázané priamo zákonom a navyše tu máme tzv. kvórum. Dosiahnuť ho sa podarilo iba raz, pri referende o vstupe do EÚ, ale bolo to tesné a referendum bolo platné paradoxne iba vďaka tým, ktorí hlasovali proti vstupu.
Toto ale nebráni kadejakým politickým tupcom nahoniť si trochu publicity a prísť s nápadom na referendum o záležitostiach, na ktorých každému záleží asi ako ilustruje známy výrok bývalého poslanca za SNS Víťazoslava Mórica: „Mne je toto tak jedno, ako či električka trojka ide na hlavnú stanicu" (*vychádzame z toho, že poslanec Móric jazdil autom a nebýval v Bratislave). Asi ako najnovšie snahy Zsolta Simona z Mostu-Híd o referendum o zmene počtu krajov z osem na osemnásť. Osemnásť preto, lebo to tak je vraj oveľa lepšie. Teda bolo to tak asi za Horthyho a nikto sa vtedy nesťažoval a keď áno, tak dostal šupu cez chrapu štangľou uheráku.
Ja samozrejme nemám nič proti tomu, keď niekomu mrdne v hlave a chce tu mať Félvidék, kde Trnava bude administratívnym centrom niečoho, čo sa bude volať Nagymegyerül zsupháza, len by si to ten ugrofínsky komsomolec mohol zaplatiť zo svojho. Referendová šaškáreň stojí nejakých sedem mega eur (v prepočte tri kvadrilióny forintov) a už teraz je jasné, že to každý zvysoka osere, veď to nie je zápas hokejovej reprezentácie. A to si myslel aj redaktor Televíznych novín, ktorý sa na to spýtal Simona a následne vznikol krásny rozhovor, ktorý raz vyjde niekde v úvodných kapitolách chystanej knižnej publikácie „Sú všetci politici kokoti?", vyd. Dailypress, Bratislava, 2015 a ktorý vyzeral asi takto:
Redaktor: Pán Simon, a čo ak referendum úspešné nebude?
Simon: Ale ono bude úspešné.
Redaktor: Ale čo ak nebude?
Simon: Ale ono bude úspešné.
Redaktor: A ak nebude?
Simon: Ale ono bude úspešné.
A tak ďalej, predstavu už asi máte.
Zahraničie
Breivik sa nudí
Všetci to poznáte. To tak jedného dňa ráno vstanete, do dodávky naložíte pár kíl semtexu, na rameno si zavesíte samopal, za pás pár zásobníkov a zabijete osemdesiat deciek. A nejakí hnusní fašisti vás potom za to zavrú do basy, ako keby ste boli nejakí masoví vrahovia alebo čo. A navyše ako hernú konzolu vám tam drbnú iba nejakú sprostú Playstation 2 s detskými hrami, keď vy si chcete na PS3-ke zahrať nové GTA-čko. A k tomu vám dajú vreckové, z akého si ledva môžete dovoliť blond farbu na vlasy a predplatné White power weekly. No neupozorňovali by ste tiež na neľudské zaobchádzanie, porušovanie základných ľudských práv, akými sú právo na súkromie, slobodu prejavu a pravidelný prísun nových titulov na hernú konzolu? Toto je tá demokracia, za ktorú sme bojovali? Toto sme chceli? Aby mukli v base, ktorá je vybavená lepšie ako 100% slovenských vysokoškolských internátov, trpeli nudou a nedostatkom peňazí? Toto sa naozaj deje vo vyspelom európskom štáte? Kde sú novinári, Amnesty International a Michal Hvorecký?
Veď keď to takto pôjde ďalej, tak o chvíľu zakážeme odsúdeným internet, vychádzky, posilovňu a nedeľné tiramisu. Až to nakoniec dopadne tak, že začneme nebodaj viac chrániť obete trestných činov, než ich páchateľov, a to bude koniec, vám hovorím! Dúfam, že Nóri nájdu dosť rozumu a v marci zaplatia všetci dobrovoľne dvojnásobné dane, aby si ich väznice mohli nakúpiť nové konzoly a väzni netrpeli. Veď ako kedysi povedal Havel: „Pravda a láska, mň... musí zvítězit nad logikou a zdravým rozumem".
Showbiznis
Haklová moderuje
Markíza má svoju Judínyovú, Hnojka zase Pavolovú a teraz si aj Nový čas povedal, že by bolo načase mať svoju vlastnú moderátorku showbiznisového spravodajstva. No a ktorá osobnosť by lepšie reprezentovala niveau a kvalitu média, akým je Nový čas, než Monika Haklová? To meno vám možno nič nepovie (inak vzniklo od HAK, čo je skratka toho, čo mala Haklovej manka brať deväť mesiacov predtým, než sa Haklová narodila), no ksicht alebo iné, nižšie položené časti tela, vám budú určite povedomé. Totiž táto osoba má vraj síce realitnú kanceláriu, ale keďže nikto, kto je aspoň trochu pri zmysloch by si od nej nekúpil ani vyhorenú unimobunku, skúsila šťastie v šoubiznise a vo svojom curriculum vitae jej svieti účasť asi vo všetkých reality show, aké boli nakrútené za posledné tri roky. A to spolu s blond hlavou, absenciou sebareflexie a ochotou po pár poldeci pokojne stvárniť hlavnú dvojúlohu v improvizovanej divadelnej adaptácii Two girls one cup, ju na tento džob priam predurčuje.
Jej rozhovor s Rytmusom som videl asi na troch fejsbukoch, takže pohlavne prenosný virál funguje. Na rozdiel od samotného rozhovoru, ktorý vyzerá asi takto: Haklová sa tacká s mikrofónom po nejakom podniku, keď zbadá pri stole sedieť Rytmusa. Spýta sa, či s ním môže urobiť rozhovor a vtedy začína sranda, lebo interview sa venuje pomerne závažnej téme vplyvu umeleckej tvorby súčasných slovenských popkultúrnych ikon na mravný a morálny vývoj mládeže, keď Haklová spomenie, že má 16-ročného syna, ktorý počúva nový album Kontrafaktu a v ňom sa dosť nadáva. Ja síce nie som odborník na moderovanie televíznych rozhovorov, ale asi by som konkrétne túto tému neotváral vetou „Čo ti jebé-e-e?", ďalej by som sa snažil aspoň nevyzerať nadrbaný jak rizoto a v neposlednom rade by som respondentovi podržal počas jeho odpovedí mikrofón pred ksichtom aspoň na tri sekundy. Navyše si myslím, že v prípade Haklovej 16-ročného syna je album Kontrafaktu asi to posledné, z čoho sa bude ešte v tridsiatke každú noc pomočovať a počas masturbácie dusiť tesco igelitkou.
Ale tak dajme jej šancu, možno sa jej moderovanie zlepší a ak nie, stále ju môže Nový čas vymeniť. Napríklad za takého Fedora Šrobára. Lebo ten sa dostane hocikam, slope za svoje, na začatie rozhovoru nepotrebuje ani mikrofón, iba mu stačí vytiahnuť cicinu z nohavíc a slovami „Ukážeš mi piču?" si každého hneď omotá okolo prsta. Preto jeho videá na čas.sk budú mať tisíc klikov ešte skôr, než poviete „vysoká žurnalistika", a o to ide v prvom rade.
