Napriek mojej stoicky pokojnej povahe komatózneho sterilného zen-budhistu sa niekedy stane, že ma niečo naserie. Z množiny vecí, ktoré ma naserú sa dajú utvoriť ďalšie podmnožiny, a to napríklad podmnožina kreatívneho nasratia, t.j. naserie ma niečo/niekto takým spôsobom, že sa o to musím podeliť, čo môže rezultovať v to, že o tom napíšem článok. Ďalej podmnožina pasívneho nasratia, t.j. veci, ktoré si ani nezaslúžia, aby som im venoval svoj záujem ani o pár sekúnd dlhšie. No a nakoniec niečo medzi – príliš jalové na celý článok, no zároveň to stojí za pozornosť. A práve preto vznikla táto nová a už teraz určite obľúbená rubrika, kde budem na mesačnej báze prinášať prehľad toho, čo stojí za očný, ušný, prípadne mentálny výplach dezinfekčným Savom s vôňou levandule.

 

 

Kultúra

 

Schudnutá Šterika

Symbiotický vzťah slolebrít a bulváru ma asi nikdy neprestane fascinovať. Asi každá žena sa poteší, keď sa jej niekto spýta, či náhodou nepribrala. Ani Šterika Skrudínyová nie je výnimkou, najmä keď sa o nej už asi aspoň osem a pol dňa nepísalo. No a keďže Šterika okrem rádoby-špekov nemá nové nič, dokonca ani blúzku ušitú z kože stiahnutej z diskogule ulovenej na strmých svahoch Le Clubu, treba sa pochváliť aspoň tými. Ale zase pozor, ak ste sa škodoradostne tešili, že faldy jej párajú švy na tigrovaných legínach, tak to zase nie, lebo Šterika síce pribrala „Ale sú to len nejaké dve kilá, mám to pod kontrolou,“. Veľmi sa mi uľavilo, že sa Šterika neutrhla z reťaze a nepribrala až o čojaviem 2,75 kg. Zo samej eufórie a tiež až animálneho vzrušenia z pohľadu na jej novú ženskú postavu mi takmer nenapadlo sa zamyslieť, ako sa dá na niekom vizuálne odpozorovať pribratie dvoch kilogramov, keď tento stav sa dá dosiahnuť návštevou priemerne zásobenej predletnej grilovačky a na druhý deň zase konvalidovať vykonaním veľkej potreby.

 

Ale tak mne to koniec koncov môže byť jedno,  dôležité je, že Števkovi sa nová tlstá Šterika prevelice lúbi, dokonca by uvítal, keby sa rozožrala ešte viac, tak aby mu vytŕčajúcou kostrčou nespôsobovala modriny na slabinách, prípadne aby mohla ísť darovať krv. No Šterika je spokojná teraz, keď má menej ako päťdesiat. Kíl a rokov.

 

 

Ekonomika

 

Slováci sú nenažrané kuy

SME priniesli šokujúcu správu, a síce že „Každý desiaty človek by za nižší ako tisíceurový plat nepracoval“. Teda mňa šokovala, ale asi iným spôsobom, než zamýšľal erárny SME prepisovač správ TASR, ktorý sformuloval tento kus kvalitnej žurnalistiky. Lebo nadpis aj článok síce implikuje, že CHCIEŤ za svoju robotu v roku 2013 v krajine, ktorá patrí do EÚ a platí sa v nej eurami, aspoň štvorcifernú sumu brutto je neskutočná drzosť, ba možno až provokácia, niečo ako pobehovať holý s erektovaným penisom, odeným do kondómu v tvare Satana rozhadzujúc antikoncepčné pilulky po námestí sv. Petra počas konkláve, ale ja som z toho logicky odvodil, že 90% pokojne pracuje aj za menej. Skvelé.

 

Navyše sa o tejto téme SME pobavilo s tými najpovolanejšími, a to so zástupcami personálnych agentúr. Odhliadnuc od toho, že pýtať sa ejčár pseudoexpertov na primeranosť platových očakávaní u uchádzačov o prácu je asi ako pýtať sa drogového dílera, či sa mu nezdá koks trochu predražený, zabili to fundovanými protiargumentmi, a to napríklad, že je síce pravda, že Slováci zarábajú úplne na hovno, no na druhej strane môžu dostať iné, nefinančné benefity, konkrétne: „Najčastejšie zamestnancom umožnili flexibilný pracovný čas, či im poskytovali nápoje na pracovisku zadarmo.“

 

Takže ja to vidím takto – bežný vysokoškolsky vzdelaný motrok tak ráno cestou do práce na 8-ročnom aute, vyhýbajúc sa výtlkom s vedomím, že keď náhodou tie obrovské diery na ceste nie sú portálom do inej reality, tak si asi urve koleso a nebude mať na opravu, lebo zo svojho inak nadpriemerného platu po hypo-splátke, žranici, lízingu, poplatkov za internety, telefón a energie neušetrí ani ťaví prd, rozmýšľa, že by bolo fajn, keby mu po piatich rokoch poctivej roboty motrokár mohol zdvihnúť plat aspoň na ten okrúhly liter, ale potom si spomenie na tento článok a povie si „Fúú, radšej nie, veď 90% ľudí maká aj za menej, nechám to ja radšej tak“ a v robote potom využije nefinančný nápojový benefit a napije sa vody z umývadla, aby sa nedehydroval a neomdlel, keď bude v rámci flexibilného pracovného času makať zase do desiatej večer.

 

P.S.: Keby vás samotný článok nasral málo, skočte šípku do kalných vôd tamojšej diskusie, kde vám päťdesiatnici s bytmi odkúpenými od bytového družstva za 20 000 slovkorún vysvetlia, že mladí majú teraz neskutočné nároky a že to za komunistov nebolo.

 

 

Móda

 

Transex je nový unisex

Muži nosia nohavice. Aj ženy nosia nohavice. Ženy nosia aj sukne. Mohli by síce viac, ale stále nosia. Aj muži nosia sukne. Naštastie zriedkavo, ale nosia. Ale sexuálni devianti postihnutí diagnózou odborne zvanou „módny návrhár“ si povedali, že tento zatiaľ funkčný koncept sa stále dostatočne vizuálne nepribližuje k ich ideálu krásy -  anorektickému 14-ročnému dlhovlasému albínovi bez pubického ochlpenia, pórov a potných žliaz. Keďže anatómiu neoserieme a na svete chodí pomerne málo Andrejov Pejićov, t.j. mužov, ktorí bývajú zaradení medzi najkrajšie ženy planéty, môžeme to osrať aspoň módou. Povedali si návrhári a vymysleli unisex. Zatiaľ čo ženy ujúkajú nadšením, lebo „Unisex má viac mužských prvkov než ženských, obľúbený je pre svoju praktickosť. Inak by sme nemohli nosiť kožené bundy, kravaty, nohavicové kostýmy, blejzre, džínsy, šiltovky, mokasíny alebo smoking...“, ako chlap v tom pre seba nevidím žiadnu výhodu, lebo jednak sa mi veľmi nepáčia ženy v smokingu a dvojak by som sa tiež rád cítil v oblečení pohodlne...

 

Ale môže mi byť šumák, čo banda úchylov navlieka na chodiace prefetované androgýnne bio-vešiaky a nechá ich v tom s nasratým výrazom pochodovať po pódiu z drevotriesky a aj mi vlastne je. Len potom sa mi stane, že si chcem osviežiť jarnú garderóbu novými gaťami a mám na výber z modrých riflí a potom pestrofarebných super skinny nohavíc, ktoré natiahnem možno tak na ruku, niekde po stred predlaktia. Ale dobre, veď modré rifle to istia, okrem toho v Bratislave ich tuším ešte nikto nemá, no je kríza a trend zužovania už preniká aj sem. Ale po novom ich aspoň výrobcovia už začali označovať, takže sa vám nestane, že si v kabínke rozčesnete zátylok o vešiak, keď sa snažíte si ich hrubou silou vytiahnuť aspoň po kolennú jamku a rozmýšľate, čo preboha vlastne robíte zle. Je to síce malý krok pre odevný marketing, ale veľký skok pre reprezentatívnosť obchodných priestorov. Veď si predstavte, že ste majiteľom takej Pull and Bear frančízy a každú chvíľu vás otravuje predavačka od dôležitejších činností, ako napríklad kávy a cigarety, že sa zase nejaký chlap v trenkách s oranžovými gaťami natiahnutými na jednej nohe potáca po predajni a z hlavy krváca na podlahu...

 

Tak, je mi lepšie... ďalší multihejt zase o mesiac. A Cassovi ďakujem za vytvorenie neagresívneho a nenarcistického loga.