Štvrtý mesiac má často prívlastok bláznivý a keď sa tak pozrieme okolo seba, tak zistíme, že na tom niečo bude. Napríklad zmiznuté malajzijské lietadlo sa furt nenašlo a taký Fáral s jeho verziou „keď si šťastný, zakňuč ako ja", naopak furt nezmizol. No ako píšem, bláznivé. Ale nielen vykastrovaní rapperi nás srali v apríli, ale aj:
Právo
Bič na pirátov
Po tom, čo eurokoti minulý týždeň vyriešili problém hladomoru a vojen a vyliečili všetky známe choroby, nespočinuli ich šedivé tučné hlavy na vankúšoch zaplatených z nezdaniteľných cestovných náhrad, ale vrhli sa hneď na ďalší nebezpečný neduh dnešnej doby, a síce porušovanie autorského práva. Súdny dvor Zväzu európskych socialistických republík totiž rozhodol, že už nielen poskytovanie autorského diela na internetoch je trestné, ale aj jeho sťahovanie. No konečne! Síce zisky filmových štúdií a nahrávacích spoločností od roku 1999 konštantne stúpajú, no mohli by ešte viac, keby si všetci tí skurvení sťahovači tie Hry o tróny pozreli legálne, t.j. čakali päť rokov, kým ho nejaká slovenská televízia kúpi, potom zaradí do vysielania vo štvrtok o pol jednej v noci a po štyroch epizódach zruší, čudujúc sa, že prečo to nikto nepozerá. Alebo sa presťahovať do USA a predplatiť si Netflix. Alebo si kúpiť DVD. Jednoducho, legálnych možností je nespočetne veľa, a tým myslím tieto tri.
Ja, ako správny neoliberálny stredový etatický kryptokapitalista, možnosť, že za stiahnutý South park a remixový album Lany del Rey, treba človeka zavrieť, až sčerná ako invertovaná verzia Michaela Jacksona, samozrejme vítam. Ale za podmienky, že ako spotrebiteľ budem mať voči autorským dielam rovnaké práva ako pri iných tovaroch. Chcem mať možnosť vrátiť vstupné za film, keď ma trailer navnadí na akčňák o boxujúcich robotoch a je to nakoniec rodinná psychologická kokotina o naštrbenom vzťahu otca so synom. Chcem odstúpiť od kúpnej zmluvy za CD, kde sú dobré dva tracky a ostatné je hlušina, hlušina (remixed) a hlušina (radio edit), len aby sa to natiahlo na 60 minút. Chcem náhradu za každú knihu, ktorú nevládzem dočítať do konca a nielen v podobe kúpnej ceny, ale aj náhrady za stratu času, čo som jej zbytočne venoval. Že to je nereálne, keďže moje uspokojenie z diela sa nedá objektívne dokázať a kvantifikovať? No a? Takisto sa nedá vyčísliť skutočná škoda za „upirátené" dielo a aj tak to súdy bežne robia. Takže, vážení eurojudrlanti, povenujte sa tomu poriadne. Lebo takto ten brave new euroworld nevybudujeme, boha!
Politika (?)
Kali to vysvetlil
Poznáte to, to tak idete po dé-dvojke, keď vás zastavia zelení a keď stojíte v odstavnom pruhu, fízel vpredu vám povie, že sa máte posunúť, ten vzadu to zle pochopí a nasolí vám to zo služobnej čezety do kufra. A to všetko preto, že ste si pred pár rokmi kúpili prassata, ktorý patril hľadanej osobe a fízli si zmenu majiteľa akosi zabudli vyznačiť v evidencii.
Že vám sa to ešte nestalo? Hm, divné, lebo podľa Rumburaka z ministerstva vnútra sa to deje tak tri-štyrikrát do týždňa. A to nie je všetko, čo Kaliňák navyprával v tomto rozhovore.
Keď si pozriete aj video, tak sa určite budete ako ja pýtať, že či Kali s Počiatkom zmenili dílera a strúhajú im do toho menej omietky ako predtým, pretože toto sa len tak nevidí. Že dementi v telke bývajú často, s tým som sa už zmieril. A rovnako často mám za nich pocit zdieľanej trápnosti. Ale toto nie je Hviezdna rota, kde Betka z Liptovského Trnovca spieva Žbirku a nechápe, prečo nepostupuje, lebo veď mamina a dve susedy hovorili, že fakt spievať vie. Ani ožratý štrbavý somrák, ktorý pred samoobsluhou na námestí v Šamoríne odpovedá na zákernú otázku, či je ťažšie kilo peria alebo kilo železa. Toto je kurva minister vraj demokratického štátu, ktorý má pod palcom ozbrojené zložky. A keď už ten nevie, čo má povedať do kamery, aby nevyzeral ako idiot, nech sa aspoň obklopí ľuďmi, ktorí mu povedia, nech zavrie chrapu a stiahnu ho z tlačovky. No a vy, čo ste si v uplynulých rokoch kúpili ojazdené auto, sa choďte hneď zajtra pre istotu udať, aby ste neskončili s guľkou medzi blinkrami, a tým nemyslím len tými na aute.
Bratislava
Billboards. Billboards everywhere
Minule som bol v Budapešti a musím skonštatovať, že oproti Bratislave je to veľmi zaostalé mesto. Predstavte si, že v centre nemajú ani jeden sklobetónový mrakodrap. A nielen to. Ich ekonomika musí byť v strašných sračkách, lebo som tam na ulici nevidel ani jeden bilbord. No fakt nonsens. Nie ako v Bratislave, kde sa môžem týmito výdobytkami modernej urbanistickej architektúry kochať v priemere na každom desiatom kroku. No a masívnu bilbordovú kampaň spustil aj obľúbený obchod s tvárnicami, muškátmi a kúpeľňovými predložkami Baumax. Čo sa mne zdá dosť čudné, lebo podľa mňa Baumax mal skrachovať už tak pred piatimi rokmi, ale čo ja už viem o biznise?
No a slogan „najkrajšie je to, čo je dokončené" je celkom oukej, aj keď pred takú Sagradu Familiu by si tento bilbord asi nedali. Horšie ale je, ako to vyzerá. Nielenže do kampane obsadili asi tých najviac fyzicky odpudzujúcich protagonistov, akí sa dali legálne zohnať, no všetci sa tvária, ako keby práve pretiahli nejaké hospodárske zviera. A to potom aj ten slogan dáva trochu iný význam.
Bonus
Ďalšia oklamaná
Po Plačkovej a iných cundrách, na ktorých mená si už nespomeniem, sa na „reklamu na soláriá" nechala zlákať ďalšia nádejná celebrita. Simonku Butinovú si pamätáme z Nákupných maniačiek alebo z Alien vs. Predator. A teraz si svoje vyfabrikované prednosti z gumární Púchov nechala namazať vénuszom v obľúbenej reality show „Mala som sa lepšie učiť". Simonka to samozrejme už teraz ľutuje, no keďže dodržiava základnú zásadu civilného práva „pacta sunt servanda", pokojne odpovie na otázky, koľko penisov mala vo vagíne, zatiaľ čo sa vyzlieka, aj keď sa jej takáto reklama na solárko zdá fááákt že divná. Viac takýchto poctivých žien!
Tak čauky v máji – mesiaci lásky a štrikovaných čižiem.
