Úprimnosť vie byť zbraňou dvojsečnou.  Ňou postihnutý jedinec sa môže tešiť istej úcte, najmä u osôb, ktoré podobnou poruchou trpia v menšej miere. Samozrejme, štandardne úprimný jedinec dokáže túto svoju úchylku držať v medziach spoločensky tolerovateľných.

Nespravodlivosť vládne svetu. A teraz nemyslím iba na neodškriepiteľnú skutočnosť, ako sa nevďačný svet správa k nám, spravodlivým, skromným, pracovitým a maximálne zodpovedným jedincom. Ako sme ustrkovaní, ubíjaní a dennodenne na rebríčku preskakovaní všetkými ostatnými.

Tak tu máme Deň víťazstva. Zlo bolo porazené a zdalo sa, že aj navždy zničené, svastika hodená do ohňa hory osudu. Nechcem písať o tom, ako hnedý mor znovu silnie. Chcem písať o slobode.

Byl první máj, byl lásky čas... ale nie, o láske tu písať nebudem. Áno, samozrejme, láska je zrejme najčastejším motívom všetkých piesní a určite preveľa muzikantov chmatlo ten svoj inštrument do rúk kvôli neistej vidine príťažlivosti u nejakého toho jedinca preferovaného pohlavia. Ale prvý máj je sviatok roboty.

Kde sú hranice ľudskej blbosti? Na túto otázku nám ani veda, ani filozofia, ani mystika nevedia dať odpoveď. Ľudia sú ochotní veriť v chemtrails, v dutú zem, v placatú zem, v placatú dutú zem, ba i v to, že ilumináti hackli Blážovej mikrovlnku a zelené košele znamenajú lepšiu budúcnosť pre decká vypraté v Arieli.

Prečo vlastne niet veľkonočných piesní? Veď snáď ku každému inému sviatku sú rádiá plné nejakej tej tematickej hovadiny. Ale piesne o prebúdzajúcej sa prírode, králikoch či zmŕtvychvstaní sa nejako neobjavujú.

Analóg versus digitál. Kruciálny problém dneška. Konzerva trilobitov versus vegan raw koláčik. Dostupnosť, neobmedzená reprodukovateľnosť versus kvalita.

Rockové hviezdy vidíme často ako bytosti nie úplne z nášho sveta. Sálajúca charizma i cez rádiové vysielanie. Dokonalé vyretušované fotografie. Autorizované rozhovory, nad ktorých obsahom bdejú tímy imagemakerov. Alebo bezprostrednosť, vtip a sarkazmus, prípadne arogancia, cynizmus a nadutosť.

Tak tu máme prvý apríl. Mnou úprimne nenávidený. Deň, keď sa trápnosť stáva celospoločenskou normou. Deň, keď najväčšiu potrebu realizácie v sebe objavia jedinci, ktorí by sa skutočne mali venovať iným činnostiam, ako je realizovanie žartíkov.