Tak tu máme prvý apríl. Mnou úprimne nenávidený. Deň, keď sa trápnosť stáva celospoločenskou normou. Deň, keď najväčšiu potrebu realizácie v sebe objavia jedinci, ktorí by sa skutočne mali venovať iným činnostiam, ako je realizovanie žartíkov. Napríklad by mohli odísť na desaťmesačnú cestu okolo sveta, hľadať diamanty do džungle Stredoafrickej republiky, či učiť sa zanikajúcemu umeniu paličkovej čipky. Samozrejme, nájdu sa i výnimky, ktoré vedia, že správna sranda musí byť čierna jak moje svedomie a absurdná ako politický program. Ale je to vzácne, predsa len humor je najlepší vo svojej spontánnosti, na povel to zvládajú iba máloktorí.
I u hudobníkov sa teší tento prekliaty deň pomerne slušnej obľube. A nájdu sa príklady lepšie i tie menej vydarené. Napríklad v roku 1970 vydali John Lennon s Yoko Ono spoločné tlačové prehlásenie, že sa chystajú obaja podstúpiť operáciu na zmenu pohlavia. Trent Reznor zas v roku 2009 ohlásil vydanie albumu Strobe Light jeho domovskej kapely Nine Inch Nails, ktorý mal produkovať Timbaland a ako hostia sa na ňom mali podieľať osobnosti ako Jay-Z, Fergie, Bono či Chris Martin. Pekné to bolo vďaka tomu, že Reznor nedávno predtým znosil verejne pod čiernu zem album, ktorý Chrisovi Cornellovi práve Timbaland produkoval. Magazín Spin zasa v roku 2006 uverejnil recenziu na dlhoočakávaný album Chinese Democracy od Guns´n´Roses. Album pritom vyšliel až o dva roky neskôr. V roku 2011 zasa chlapčenská sladučká kapela Hanson vyhlásila, že majú dosť poprockových sladkostí a že sa chystajú nahrať album coververzií kapely Slipknot.
Krutejší apríl zažil Justin Bieber v roku 2012, ale veď doprajme chlapcovi. Skupina hackerov sa najskôr nabúrala na twitterovský účet spoločnosti Entertainment Tonight, kde uverejnili správu, že Justinovi bola diagnostikovaná rakovina a zástupy fanúšikov po celom svete si ako prejav spolupatričnosti začali holiť hlavy. Invázia pokračovala celou plejádou fake videí či fotomontáží, ktorými následne daní výtečníci zaplavili facebook, na ktorých Justin hovoril o svojich vyhliadkach v boji s chorobou, či fanúšičky predvádzali svoje čerstvo holé hlavy. Koľko krásnych kaderí padlo, kým sa žart prevalil, to už nikto nevie.
V roku 2009 speváčka Björk ohlásila, že prijala ponuku od Roberta Planta, aby sa stala speváčkou Led Zeppelin. Bolo o nej známe, že je ich veľkou fanúšičkou, a pristala vraj pod podmienkou, že bude na koncertoch spievať iba piesne z albumov Led Zeppelin I až IV. V roku 2009 zasa Coldplay vyhlásili, že plánujú stať sa prvou kapelou, ktorá bude nahrávať hudbu v stave beztiaže, na palube Boeingu 727 letiaceho po parabolickej dráhe. Vraj chcú takto nahrať perfektný zvuk bicích. O rok neskôr zasa ohlásili uvedenie svojho parfumu s názvom Angst, ktorého ingredienciami mali byť "sangre, sudor, lágrimas", čo je po španielsky krv, pot a slzy. Na propagačné foto použili montáž hlavy ich gitaristu Jonnyho Bucklanda s telom supermodela so sixpackom na bruchu, parfém sa mal predávať vo flakónoch, ktoré navrhol Brian Eno.
David Bowie si dal s prípravou záležať. Dva roky spolu so spisovateľom Williamom Boydom pracovali na monografii amerického expresionistického maliara menom Nat Tate, ktorý spáchal samovraždu v roku 1960 a pritom zničil väčšinu svojho diela. Na apríla 1998 zorganizovali slávnostnú párty, kde túto monografiu uviedli. Samozrejme, nijaký Nat Tate nikdy neexistoval, ale to nebránilo niekoľkým z prítomných znalcov umenia neskôr tvrdiť, že si dobre pamätajú jeho retrospektívnu výstavu v Londýne niekedy v polovici šesťdesiatych rokov.
Dobre, dosť bolo srandičiek, prejdime k tvrdej práci. 27. marca 2015 ohlásil Willie Nelson, že dlhoročné úsilie celej jeho rodiny prinieslo vytúžený výsledok a že uvádza na trh svoju vlastnú značku marihuany pod názvom Willie´s Reserve. Osobne dohliada na to, aby kvalita bola vyrovnaná, pod značku okrem samotného hlavného produktu spadá celé portfólio výrobkov spojeného či už s konzumáciou, alebo domácou produkciou.
Aj koncertovanie môže byť tvrdá makačka. 1. apríla 1961 nastúpili Beatles na šichtu do hamburského klubu Top Ten. Tri mesiace v kuse, 92 dní za sebou bez dňa voľna. Cez týždeň po 7 hodín, cez víkendy po 8 hodín na pódiu. Tam sa okrem iného naučili fetovať, kto by to povedal. 31. marca 1967 odohral pamätný koncert Jimi Hendrix v londýnskom Astoria Theatre. V ten večer prvýkrát skončil svoje vystúpenie tak, že svojho Stratocastera polial benzínom a zapálil. No, nikto sa majstrom nestal bez cviku, Jimi ten večer skončil v špitáli, kde mu ošetrili popáleniny. Zvyšky predmetnej gitary sa predali v roku 2008 na aukcii v Londýne za 280.000 libier.
Pomerne dôležitým dátumom v histórii hudby bol 28. marec 1964. V ten deň sa éterom ozvala pieseň od Rolling Stones Not Faded Away, ktorou začalo vysielanie prvého britského pirátskeho rádia zvaného Radio Caroline, z lode ukotvenej v medzinárodných vodách v Severnom mori. Dovtedy mala v Británii na hudbu monopol BBC, a keď sa im niekto znepáčil, mal proste smolu. Za stanicou stál Ír Ronan O´Rahilly a Radio Caroline v priebehu niekoľkých mesiacov malo čísla počúvanosti vyššie ako všetky kanály BBC dohromady. Podobných staníc vzniklo behom rokov viacero a zohrali v histórii hudby veľkú úlohu, napríklad v osemdesiatych či deväťdesiatych rokoch, keď boli v podstate jedinými kanálmi pre rané smery elektronickej tanečnej hudby.
Skúsim niečo vyhrabať i v tohtotýždňových hitparádach. V roku 1973 vyhrali UK Chart Sweet a Blockbuster. O rok neskôr bol na vrchole US rebríčka John Denver a Sunshine on My Shoulders. V roku 1981 tamtiež vyhrali Blondie a Rapture. Rok 1983, UK Chart No1 sú Duran Duran a Is There Something I Should Know? A v roku 1986 vyhral US rebríček Falco a Rock Me Amadeus. V roku 1989 v Írsku sa dostali až hore Guns´n´Roses a Paradise City. 1997, UK Chart, na vrchole sú Chemical Brothers a Block Rockin´Beats. A v roku 1999 nabehla príšera menom Mr. Oizo. Niet za čo.
Tohtotýždňoví oslávenci. Začínam 26. marca, keď sa narodila soulová diva Diana Ross (1944), Richard Tandy (1948), klávesák z ELO, chlap s papuľou jak japonský velemlok Steven Tyler (1948) z Aerosmith, ďalej Fran Sheehan (1949), basák z Boston, Paul Morley (1957), anglický hudobný žurnalista, ale sem sa dostal kvôli svojmu pôsobeniu v zoskupení Art of Noise, Baz Warne (1964), terajší gitarista mojich obľúbených Stranglers, a nakoniec aj James Iha (1968), gitarista zo Smashing Pumpkins. 27. marca sa narodil Tony Banks (1950), klávesák z Genesis, ktorých veľmi rád nemám, najmä post-Gabrielovské obdobie je čisté zlo, ale aj tak sem nepochybne patrí. Narodil sa aj Andrew Farris (1959), klávesák a hlavný autor v INXS a tým tento poslabší deň ukončím, nechcem spomínať nijaké fergie ani mariahy. 28. marca sa narodil klávesák z Jethro Tull John Evan (1948), ďalej aj James Atkin (1969), gitarista a spevák z EMF, čo tiež mimochodom bola celkom fajn kapela, a ešte aj Dave Keuning (1976), gitarista ďalšej vynikajúcej kapely Killers. Lady Gaga síce nie je úplné nemehlo, ale sem je to málo. 29. marca začnem v pomerne dávnej minulosti, v roku 1719 sa narodil anglický spisovateľ Sir John Hawkins. Do môjho zoznamu sa dostal svojim záslužným počinom z roku 1776, keď vyšlo jeho dielo zvané A General History of the Science and Practice of Music. Išlo historicky o vôbec prvú spísanú históriu hudby. Ďalej tu mám Astrud Gilberto (1940), ktorou ma síce môj dlhoročný jazzový spolubývajúci z internátu trápil zdatne, ale úplne mi ju neznechutil, narodil sa aj Eric Idle (1943) od Monty Pythons, ktorému tak dobre ide spievanie v ukrižovanej polohe, spomeniem zo slušnosti Vangelisa (1943), a nakoniec narodeniny má aj Perry Farrel (1959), spevák kapiel Jane´s Addiction a Porno for Pyros. Už by mohol ten svetový mier konečne zariadiť, neviem, na čo stále čaká. 30. marca sa narodil Eric Clapton (1945). Minule som sa pohoršoval nad jeho Tears in Heaven, ale Claptonovo obdobie v Cream skutočne môžem počúvať dokola. Narodila sa aj výborná speváčka Tracy Chapman (1964), Tim Dorney (1965), klávesák z Republica, Martin Kent zvaný Ace (1967), gitarista zo Skunk Anansie, spomeniem aj Celine Dion, aby som urobil radosť tu prítomným snobom (ale zátvorku si nezaslúži), a s o dosť väčšou radosťou spomeniem Norah Jones (1979). 31. marca sa narodil Angus Young (1955), gitarista z ACDC s krátkymi gaťami a riadne nabrúseným SG-čkom. Narodil sa aj Stefan Olsdal (1974), basák kapely Placebo. Silnejší je prvý apríl. Narodil sa Billy Currie (1950), klávesák a huslista z kapiel Ultravox či Visage, člen klubu 27 D. Boon (1958), spevák a gitarista amerických Minutemen, Mark White (1961), klávesák ABC, Leslie Langston (1964), basáčka výborných kapiel Throwing Muses a Belly, a nakoniec mi tu ostal raper Method Man (1971) z Wu-Tang Clan.
Nejaké mŕtvoly sa nájdu i tento týždeň. 26. marca 1827 umrel Ludwig van Beethoven, keď som spomínal aprílové žartíky, mohol som spomenúť, že jedným bolo aj ohlásenie nálezu jeho desiatej symfónie. 27. marca 2000 umrel londýnsky pankáč Ian Dury, ten, ktorý do histórie vstúpil okrem iného svojou piesňou zvanou Sex, Drugs & Rock´n´Roll. 28. marca 2012 umrel Earl Scruggs, jeden z otcov bluegrassu, z jeho školy hry na banjo sa učili úplne všetci, ktorí kedy päťstrunové banjo do papŕč chmatli. 29. marca 2014 umrel Dave Gregg, kanadský pankáč, gitarista od D.O.A. A nakoniec 1. apríla 1984 umrel Marvin Gaye. Zastrelil ho vlastný otec, tento žart nebol veru z najpodarenejších.
