Prudencia del Piňo Oňate bola jediným slobodným dievčaťom v El Rosario, malej zabudnutej dedinke v Mexiku. Zvykla sedávať na priedomí s maličkým kohútom v náručí. Bol to jej miláčik. Neustále ho hladkala a maznala sa s ním. „Carlito,“ vravievala mu a pritískala si ho k bujnému poprsiu, na čo Carlito reagoval slabým pípnutím.
Prudencia a Carlito boli nerozlučnou dvojicou. Ona, dvadsaťročná krásavica, o ktorú by sa boli pobili všetci muži v dedine, a on, zakrpatený predstaviteľ hydiny, nemiestny žart matky prírody a v neposlednom rade jedna jediná vráska na peknej tvári El Rosaria.
Obyvatelia El Rosaria si z Carlita robievali žarty. Na kohúta bol príliš malý s ochabnutým hrebienkom na hlave a nápadne krátkymi pierkami na chvoste. Ani kikiríkať nevedel. Aj na sliepku bol príliš malý a dokonca ani vajíčka neznášal. Vyzeral ako nepodarený potomok prepelice znásilnenej ošumelým bažantom. Ani jedno a ani druhé.
Carlitov prínos na dvore rodiny del Piňo Oňate bol porovnateľný s úžitkom samoreznej skrutky v močovej trubici penisu. Nikto netuší prečo tam je a kto ju tam dal. Vadí, svrbí, obmedzuje a súlož s ňou je utrpením. Napriek tomu ho Prudencia bezmedzne milovala.
V El Rosariu boli veľmi populárne kohútie zápasy. Konali sa každú sobotu za domom Gaspara Nuňeza, majiteľa Červeného diabla, kohútieho šampióna. Gaspar si často uťahoval z Carlita a provokoval Prudenciu, že by jej kohút neobstál ani v súboji so sliepkou. Prudencia si zvykla jeho reči ignorovať. Kohútie zápasy boli podľa nej kruté, barbarské a mali by sa zakázať.
Po čase sa celý klan rodiny del Piňo Oňate, okrem Prudencie, začal za Carlita hanbiť. Pohár trpezlivosti pretiekol, keď starý otec Felipe našiel na plote domu napísané: Tu žije rodina s malým, škaredým vtákom. „A dosť!“ povedal. Prudencii nakázal ísť do mesta nakúpiť a Carlita vzal za Gasparom.
Ani nie o hodinu sa za domom Gaspara Nuňeza stretla takmer celá dedina.
„Felipe del Piňo Oňate vyzval na súboj Gasparovho Červeného diabla,“ šuškalo sa v El Rosariu. „Vraj sa mu má postaviť Carlito,“ so smiechom dodávali dedinčania a ponáhľali sa pozrieť si súboj storočia.
V malej aréne za Gasparovým domom sa hrdil Červený diabol. Perie mal natreté ľanovým olejom, pazúry nabrúsené a na nohách drobné ostrohy s ostňami, na ktorých bolo badať zaschnutú krv predchádzajúcich protivníkov. Sebavedomý Gasparov kohút vzbudzoval dojem a rešpekt. Oproti stál Carlito. Tieň, ktorý vrhala jedna stena arény bol dôraznejší než krčiaci sa operenec.
„Kvó,“ vydralo sa mu z krku a kvokol si na zem. Červený diabol váhal. Nebol si istý, či má zaútočiť na kohúta alebo či má vyskočiť tvorovi, ktorý by vo veľmi odvážnych úvahách mohol byť sliepkou, na chrbát a pokúsiť sa oplodniť ho. Chodil zo strany na stranu a otáľal.
Medzitým prišla Prudencia del Piňo Oňate domov. Hneď ako zistila, že jej Carlito sa nenachádza na dvore, a ani nikto z rodiny nie je doma, ba dokonca ani susedia z ulice sa nenachádzajú vo svojich domčekoch, dovtípila sa, že Carlito čelí nebezpečenstvu a možno sa práve v tejto chvíli pozerá smrti rovno do očí. Schmatla z dvora malý kosák, čo dedko Felipe predvčerom zabodol do klátika, a bežala k domu Gaspara Nuňeza.
K aréne dobehla práve v momente, keď obyvatelia El Rosaria huckali Červeného diabla do útoku.
„Prestaňte!“ skríkla a už sa zberala do arény, keby ju v tej chvíli neboli z oboch strán zastavili mocné paže bratov Aurelia a Alejandra Lopézovcov.
V momente kratšom než mávnutie kolibričieho krídla sa myslenie Prudencie del Piňo Oňate zmenilo. Pohybom zápästia vyhodila do vzduchu kosáčik a chytila ho zubami. Prudkým pohybom do strany zaborila zahnuté ostrie nástroja Alejandrovi do krku. Z krčnej tepny vprskol prúd horúcej krvi. Ruka sa jej uvoľnila. Vypľula nástroj skazy z úst, uchopila ho za rukoväť, ohnala sa a polovica krivej čepele sa stratila v Aureliovej očnej jamke. Bratia v smrteľnej agónii dopadli na zem.
„Santa María!“ zdesene zvolal dedko Felipe, ale to už kosáčik letel smerom k nemu a poľahky prešiel stareckými škvrnami posiatou kožou hrude a narušil kompaktnosť aorty.
„Chyťte ju!“ vyštekol Gaspar.
Prudencia preskočila arénu, odkopla Červeného diabla blížiaceho sa ku Carlitovi na stranu a vyrvala kosák z hrude starého otca.
Prebudil sa v nej akýsi zmutovaný, stokrát znásobený materinský pud.
„Chyťte ju!“ zopakoval Gaspar.
Prudencia sa s kosákom od krvi vyrútila proti majiteľovi Červeného diabla. Čepeľ niekoľkokrát zaťala do jeho trapézov. Odsekla zopár prstov na rukách tých, čo sa po nej načahovali a Gaspara Nuňeza podrezala ako sliepku.
Schmatla motyku opretú o stenu domu a vrhla ju proti ďalšiemu zo susedov. Zaryla sa mu do čela. Cez ranu sa rinula krv zmiešaná s mozgom a blatom z motyky.
Uchopila koniec ostnatého drôtu a v behu ho odvíjala z kotúča. Obtočila ho okolo niekoľkých krkov zdesených susedov a prudko ním trhla. Výsledkom bolo zopár vypúlených prekvapených očí skonávajúcich susedov.
Posledný vystrašený fanúšik kohútích zápasov a zároveň posledný obyvateľ malej dedinky El Rosario, s výnimkou Prudencie del Piňo Oňate, si kvôli nečakane zarazenej sekere v chrbtici nestihol uvedomiť súvislosti a zvalil sa na zem.
„Tak!“ povedala Prudencia a postriekaná krvou vošla do arény, kde sa čupil Carlito a prechádzal Červený diabol nevšímajúc si jej miláčika.
Prudencia ho dvihla zo zeme. „Môj chudáčik, chceli ti ublížiť,“ chlácholila ho a pritískala k hrudi.
„Kvó,“ zaznel zvuk z Carlitovho zobáka a pozrel k zemi. Na mieste, kde doteraz sedel, sa nachádzalo malé biele vajce.
„Takže,“ Prudencii sa rozžiarila tvár. „Takže tak!“ povedala radostne. „To znamená, že ťa...“ lapala po dychu, „...to znamená, že ťa budem volať...“ neskrývala radosť, „budem ťa volať Carlita!“ povedala a druhou rukou opatrne dvihla vajce zo zeme.
„Kvó,“ odpovedala Carlita a hlávku oprela o jej veľké teplé ňadro.
