Výskum

„Smrť je nevyhnutnosť. Je definovaná pri prvom nádychu. Je odďaľovaná niekoľkými desaťročiami života, počas ktorého človek nadobudne pocit zadosťučinenia z odkazu, ktorý po sebe zanechá. Z potomstva. Z jediného odkazu, ktorý po človeku chvíľu ostáva, kým nezapadne prachom zabudnutia. Potomstvo, ktoré končí rovnako ako pôvodca – smrťou. Cyklická slučka opakujúca sa dookola od počiatku vekov. Nekončí a nezačína sa. Je omieľaná. Život a smrť. Medzitým prázdna vata.“

„Každý má právo na svoju prázdnu vatu!“ nesúhlasil muž priviazaný k stoličke. „Koniec koncov, to je len váš subjektívny pohľad na vec. Ja si otázku života a smrti vysvetľujem po svojom,“ dodal.

„A preto ste tu,“ pousmial sa väzniteľ.

„Znamená to,“ začal muž zo stoličky, „že ak sa môj postoj k otázkam života či smrti, či čohokoľvek iného odkláňa od toho vášho, máte právo ma tu zadržiavať?“ opýtal sa a napriek tomu, že bol v moci toho, o ktorom si myslel, že nemá všetkých päť pohromade, nestrácal tvár.

„Mýlite sa, no zároveň máte pravdu,“ usmial sa žalárnik. „Držím vás tu proti vašej vôli, ale nie kvôli tomu, že by som mal na to právo. Na to nemá právo nik. A pokiaľ si myslíte, že vaše názory, dôvody a postoje sú dôvodom, prečo ste tu, tak to nemusí nevyhnutne znamenať, že s vami nesúhlasím.“

„Čo je teda dôvodom, že ma tu držíte?“ opýtal sa muž zo stoličky.
„Ale, prosím vás! Myslel som si, že ste na to dávno prišli.“
„Ľutujem.“
„Výskum.“
„Nerozumiem,“ pokračoval muž na stoličke a pozorne sledoval toho druhého.
„Nechcete vedieť moje meno?“
„Nie je podstatné,“ odpovedal mu.
„Zaujímavé,“ poznamenal väzniaci. Prisunul si stoličku oproti spútanému a sadol si.

„Smrť je hlavnou témou výskumu. Analyzujem ľudí vo chvíľach, ktoré sú pre nich posledné,“ vysvetľoval. „Pripúšťam, pomáham im na onen svet, ale smrť a jej priebeh sú podstatou výskumu. Nehľadajte v tom vedľajší záujem. Jediný záujem je čisto akademický,“ dodal.
Muž na stoličke sa následkom slov trýzniteľa rozosmial.
„Pripadá vám to smiešne?“
„Pobavili ste ma,“ priznal spútaný. „Aké metódy využívate?“ opýtal sa, keď ovládol smiech.
„Prevažne riadený rozhovor. Presne formulované otázky sú zárukou reliability.“
„Zabijete ma?“ opýtal sa.
„Áno,“ odpovedal výskumník a chvíľu to vyzeralo, že mu je to ľúto. „Pochopte ma...,“ nedopovedal.

„Pomôžem vám,“ ponúkol sa väzeň.
„Konečne rozumná reč,“ potešil sa akademik.
„Vysvetlite mi, ako to prebieha,“ povedal.
„Určím spôsob vašej smrti,“ poškrabal sa na nose. „Ste výnimočný, takže by som vám dovolil vybrať si. Ako chcete zomrieť?“
„Nechcem zomrieť!“
„Takto to nepôjde,“ zamyslel sa výskumník.
„V tom prípade voľbu prenechám na vás.“
„Budete súhlasiť s vykrvácaním?“
„Aká je druhá možnosť?“
„Elektrický prúd.“
„Tak to prvé,“ povedal spútaný.
„Tak sa do toho pusťme,“ povedal pochybný vedec a z blízkeho stola vzal sterilný skalpel.

„Počkajte!“ zastavil ho muž na stoličke.
„Áno?“
„Máte v pláne zverejniť závery výskumu?“
„Pochopiteľne,“ začudoval sa. „Na čo by to ináč bolo?“
„Chcete uviesť prácu so všetkým tým...“ spútaný sa na chvíľu zamyslel. „...s tým, čo výskum sprevádzalo?“
„Samozrejme!“
„Počet obetí?“
„Áno, i keď...“ zamyslel sa. „Svet a vedecká obec to bude prijímať veľmi ťažko.“
„Koľko ich bolo?“
„Výskumná vzorka mala obsahovať štyridsať respondentov,“ oznámil. „Vy ste posledný, štyridsiaty.“

„Svet to nikdy neprijme,“ zavrtel hlavou muž na stoličke.
„Ako to myslíte?“ opýtal sa vedátor, cítiac ohrozenie svojej celoživotnej práce.
„Pokiaľ budete žiť, budete obyčajným vrahom.“
„Pokiaľ budem žiť?“
„Spomeňte si na nacistických vedcov a lekárov z druhej svetovej vojny,“ začal muž. „Ich prínos v oblasti genetiky, napríklad. Znamenal prelom v liečení niektorých chorôb, ale za akú cenu?“ väzeň urobil pauzu, aby si väzniteľ uvedomil súvislosti. „Svet im to nikdy neodpustil! Výsledky ich prác boli ocenené post morte, no nikde sa neuvádzajú ich mená! Poznajú ich len tí najväčší z veľkých,“ dodal.
„Najväčší z veľkých,“ zopakoval po ňom. „To je pozornosť, po ktorej túžim zo všetkého najviac!“ Pomýlený výskumník sa na chvíľu zasnil. Videl svoje meno uvedené v sieni slávnych. Titul, meno a priezvisko na stene vedľa takých mien, akými sú Fleming, Darwin, Einstein, Sklodowska...

„Mali by ste sa obetovať a vaša obeta bude poľahčujúcou okolnosťou pozadia vašej vedeckej práce,“ vysvetľoval väzeň.
„Najväčší z veľkých,“ povedal si výskumník a zamyslel sa. „Myslíte si, že som hlupák?“
„Za hlupáka budete, ak to neurobíte.“

Akademik sa zamyslel. Bolo to jediné možné riešenie.

„Dobre,“ povedal a prerezal spútanému povrazy na rukách. „Ako som už povedal, ste výnimočný! Iný ako ostatní, ktorí mali tú česť, preto vás oslobodím. Pod jednou podmienkou.“
„Akou?“
„Budete mi asistovať,“
„Máte moje slovo,“ odpovedal muž zo stoličky a keď mu boli uvoľnené ruky a nohy, vymenil si miesto s výskumníkom.

„Riaďte sa dotazníkom. Leží na stole,“ povedal a bez váhania si zarezal hlboko do tkaniva nad pravým a ľavým zápästím. „Priviažte ma!“ rozkázal. Položil si ruky o operadlá stoličky a pohodlne sa oprel. Z rán sa mu rinula červená tekutina a s ňou z tela vyprchával život. Novomenovaný asistent priviazal údy posledného respondenta k stoličke a postavil sa pred neho.

„Pýtajte sa! Klaďte mi otázky skôr, než poslednýkrát vydýchnem!“ súril ho. „Začnite menom!
„Mám len jednu otázku,“ prehovoril oslobodený.
„Akú?“
„Kde je východ?“