Gunnar Olafson bol pyšným Švédom. Na hlave blond vlasy stiahnuté do vrkoča, siahajúce po pás. Výrazné modré oči ukrývajúce sa za žmúriace viečka, nad ktorými bujnelo husté obočie. Na tvári ryšavé fúzy a brada. Telesnou stavbou pripomínal Vikinga. V registri trestov opakujúce sa záznamy fyzických útokov. Mohutná muskulatúra posiata chlpmi, ktoré pripomínali štetiny prasaťa. Nielen vonkajšie telesné znaky pripomínali prasa.
Gunnar bol hlučný, agresívny vagabund. Jazvy na tvári a tele zvýrazňovali jeho povahu naničhodného lotra túžiaceho po fyzickom násilí. Jediné skutočné záujmy, ktorých česť hájil, sa ukrývali v troch slovách: pivo, sex a Valhalla. Lipol na pohanských božstvách, ktoré sa pomaly stávali legendami, a v túžbe zasadnúť po boku bohov v sieni slávy vyhľadával boj. Boj za akúkoľvek cenu...
Jeden z útokov takmer neprežila Svea Hanelle, jeho priateľka. Počas rituálu Ódinovi, scenár ktorého si Gunnar sám vymyslel, jej zlomil čeľusť, stehennú kosť a takmer vyrazil oko. Lekári jej krehké štyridsaťpäťkilové telo dávali dohromady niekoľko hodín. Hojenie trvalo omnoho dlhšie.
Gunnar hrdo predstúpil pred súd, kde bol obvinený z ublíženia na zdraví. Nejavil pocit viny. Švédsky súd mu ako prevenciu pred opakujúcimi sa útokmi z jeho strany udelil alternatívny trest. Trikrát do týždňa v priebehu troch mesiacov sa mal zúčastňovať na operáciách a chirurgických zákrokoch, kde bude konfrontovaný s utrpením ľudí, ktorých osud visel na nitiach náhody a skalpeloch chirurgov.
Gunnar bol svedkom rôznych operácií. Bol prítomný pri amputáciách, resekciách, replantáciách či transplantáciách. Väčšinou odnášal odstránené tkanivá operovaných alebo podával krvné náhrady. Jeho postoj sa vôbec nemenil. Pohľad na krv či biologický odpad mu bol ľahostajný. Jeho duch sa zlomil pri zákroku vykonanom na onkologickom pacientovi, ktorý operáciu neprežil.
Na operačnom stole ležalo dieťa. Chlapča, možno päť, šesť rokov. Gunnar automaticky vykonával, čo mu bolo povedané. Podával, prijímal a odnášal...
Pacientovi bol operovaný nádor na mozgu. Bol pri vedomí. Gunnar sledoval jeho belasé oči, ktoré po chvíli vyhasli. Miska z chirurgickej ocele mu vypadla z rúk a dopadla na zem.
Vybehol z operačnej sály, kľakol na podlahu a rozplakal sa. Jeho kvíleniu museli urobiť koniec pracovníci nemocnice. Pichli mu upokojujúcu injekciu a na dva dni ho hospitalizovali. Absolvoval rozhovor so psychológom, ktorý mal čo robiť, aby ho zvládol. Gunnar stále myslel na chlapca a jeho modré oči.
Jeho myslenie sa definitívne zmenilo.
Aj Svea Hanelle bola podrobená konfrontácii so špecialistom. V nemocnici sa zhovárala s mladou psychologičkou, ktorá po sérii testov a dotazníkov vyskladala jej psychologický profil.
Melancholik. Introvert. Nízke sebavedomie. Žiadna sebareflexia. Tendencia nechávať sa využívať, ba až zneužívať. Sklon obviňovať sa zo všetkého negatívneho, čo sa objavuje v jej blízkom okolí.
Alternatívne tresty sa na Škandinávskom polostrove v onej dobe tešili mimoriadnej pozornosti. A nielen tresty. Alternatívne opatrenia, ktoré boli Svee naordinované, boli svojím spôsobom zvláštne. Kým u Gunnara sa pokúšali jeho agresivitu tlmiť v najväčšej možnej miere, pri Svee sa agresivitu snažili prebrať k životu.
Svea bola nútená sledovať ultimátne zápasy bojovníkov v televízii, ktoré sa jej javili akoby bez pravidiel. Robilo sa jej z toho zle, ale psychológ trval na svojom. Svea zápasy sledovala proti svojej vôli. Očakávaný efekt neprichádzal. Svea ani len nezakričala od zlosti, dokonca sa nenahnevala, ani keď jej sestra (na príkaz psychológa) nepriniesla večeru alebo priniesla niečo vskutku odporné.
Psychologička zvolila odvážnejšiu taktiku a v jeden deň vzala Sveu na jatky, kde sa porážali prasatá. Poloautomatická linka spracovávala ružové tvory celkom bezcitne. Na začiatku linky pracovník priložil tlakovú pištoľ k hlave zvieraťa a stlačil spúšť. To, čo sa dialo potom, bola plne automatická záležitosť strojov. Zviera bolo uchopené kovovým ramenom za nohu a ťahané linkou, na ktorej boli vykonávané úkony, ktorých výsledkom bolo naporciované bravčové.
Najprv sa čepeľ prvého stroja zaryla do krku zvieraťa, odkiaľ vyprskla krv, ktorá stekala do zberných nádob. Nasledovalo zvliekanie z kože, sprevádzané praskaním podkožného väziva, keď sa koža oddeľuje od svalov. Potom to bolo už len bohapusté rezanie kmitavých listov píl a delenie mäsa na rovnaké diely.
Svea procedúru sledovala bez žmurknutia oka. Nôž sa zapichol do krku zvieraťa a vykonal rez, po ktorom bola hlava oddelená od tela. Z krku prasaťa sa vyvalila horúca krv. Svea zaregistrovala, ako sa jej zrýchľuje pulz. Keď nosom nasala pach červenej tekutiny, uši jej pohltil príliv tepla a v nohavičkách pocítila vlhkosť. Porciovanie prasacieho torza ju nezaujímalo. Ostávala stáť na začiatku linky, kde bolo vždy čerstvé prasa popravené a podrezané. Špliechajúca krv dopadajúca na stenu plechovej nádoby jej šumela v ušiach a privádzala ju do zvrhlého vytrženia. Všetko okolo nej sa stalo nepodstatným. Jediné, na čo sa sústredila, bol okamih, v ktorom sa ostrie prerezáva ružovou kožou, či moment, kedy sa narúša celistvosť krčnej tepny, a v tlmenom hukote sa z nej rinie krv. Bola to skúsenosť, akú doposiaľ nezažila. Olízala si suché pery a ako zhypnotizovaná pozorovala opakujúce sa krvavé divadlo. Po chvíli poslala psychologický sprievod do horúcich pekiel a opustila bitúnok. Gunnarovi napísala krátku správu, že ju pustili z nemocnice a že je na ceste domov.
Doma ju čakal nový človek. Gunnar Olafson bol oholený, ostrihaný a umytý. V tvári sa mu zračila ľútosť. Keď Svea vkročila do bytu, obdaril ju kvetmi a vrúcnym objatím. Usmiala sa naňho a povedala mu, nech ju počká v spálni.
Gunnar sa chystal vyžobrať si odpustenie. Chcel sa vyrozprávať zo všetkého, čo si uvedomil, zo všetkého, čo ho ťažilo, a mal v pláne ľutovať všetko zlé, čo kedy urobil.
Svea vošla do spálne s rukami za chrbtom. Gunnar vzlykal. Dookola opakoval, ako mu je všetko ľúto. Ako mu je ľúto, že sa odvážil položiť na ňu ruku a že urobí všetko, aby mu odpustila.
Svea sa nechala objať a nechala jeho tvár spočinúť na svojom ramene. Keď Gunnar snáď po stýkrát sľuboval, odprosoval a ľutoval, vrazila mu dlhú čepeľ kuchynského noža, ktorý držala v ruke za chrbtom, priamo do krku. Gunnar sa zatackal a spustil sa k dlážke. Z hrdla mu vyšplechla krv. Svea naňho hľadela. Sledovala, ako sa zložil v smrteľnom kŕči k zemi, a adrenalín jej farbil uši dočervena. Sústredila sa na chrčanie vychádzajúce z rany na jeho krku a na šplechot vytekajúcej krvi.
Bol to ten istý pocit, aký zažila pri prasatách, len stokrát lepší.
