To, čo sa odtrhlo od pelotónu, prefrčalo po košickej Hlavnej ulici. Bezmála atletické zoskupenie odeté v elastických dresoch minulo spievajúcu fontánu a uháňalo ďalej. Dnes fontáne nebolo do spevu. Dnes hostila početné etnikum nedospelých ľudí, ktoré si striekajúci skvost východoslovenskej metropoly prispôsobilo obrazu svojmu. A vraj neprispôsobiví...
Magický okamih radostnej scény jašiacich sa detí kazil zapáchajúci špinavý element ležiaci obďaleč pod zelenou tujou. Telo muža neurčitého veku a zanedbaného výzoru s vybudovanou rezistenciou voči hygienickým návykom ležalo na boku v blate. Vyrabovaná peňaženka bola pohodená len pol metra od odpočívajúceho. Vytrasený nefinančný obsah sa povaľoval na námestí, unášaný poryvmi vetra.
„Ing. Alojz Gazdič,“ prečítalo jedno z detí meno uvedené na občianskom preukaze. „Gazdič,“ zopakovalo, zasmialo sa na zábavnom znení priezviska a identifikačný preukaz odhodilo do fontány.
„Boha ti!“ zvrieskol Alojz, keď videl, čo dieťa so zamatovým odtieňom kože previedlo s jeho identifikačným preukazom. Postavil sa na nohy a vyskočil k fontáne.
„Jáááj!“ zvýskli deti a rozbehli sa každé iným smerom.
„Keď ťa chytím, polámem ti tie zlodejské ruky a napchám ti ich do zadku!“ vyhrážal sa Gazdič. Deti vyštartovali z fontány tak rýchlo, že aj okolo utekajúca skupinka maratóncov im ticho závidela bystrú akceleráciu nôh.
„Hajzli zasraní! Kurvy malé špinavé!“ nadával Alojz vyzúvajúc si topánky na okraji fontány. Vkĺzol do studenej vody. Prebrodil sa spenenou hladinou a načiahol sa po preukaze.
„Hej, kokot!“ zvolalo jedno z detí, čo neutieklo, ale ukrylo sa za stromom. V rukách držalo Gazdičove topánky. „Bodaj by si na choleru zomrel,“ povedalo a s ukoristenými topánkami definitívne zmizlo z námestia.
„Počkaj sopliak! Keď ťa chytím, ani Panna Mária ti nepomôže!“ nadával Gazdič „Boha tvojho!“ zlostil sa.
Nemalo zmysel púšťať sa za chlapčiskom. Ten už bol dávno preč a topánky... „Do boha aj s topánkami!“ uľavil si Alojz.
Poza nízky plot prebehla skupinka ľahko odetých atlétov pohoršujúca sa nad slovníkom chlapa vo fontáne.
„Na čo kukáte?!“ zvrieskol Gazdič na zízajúce atletické trio, čo prebehlo okolo.
„Inžinier,“ utrúsil Alojz, hľadiac na občianku, zúriac na cigánča. Pod lesklým obalom jemne zmočeným od vody bolo uvedené: Ing. Alojz Gazdič. Odpľul si do fontány a slina na hladine urobila hlasné plesk. „Bosý inžinier! Krista!“ zaklial.
Topánky, čo mu cigánča ukradlo, nadobro zmenili majiteľa. Peniaze na nové nemal. Finančný obsah peňaženky zmenilo investora a domov to mal ďaleko.
„Do boha aj s topánkami!“ zaklial, až sa hladina fontány zatriasla a preukaz šmaril o zem.
„Choď sa vyspať! Prasa nevychované!“ počastovala ho osamelá bežkyňa maratónu, čo precválala okolo plotu námestia fučiac sťa unavená kobyla.
Alojz sa nezmohol na nadávku. Funiaca matróna sa odgúľala veriac v čestné miesto na stupni víťazov.
Zo zeme, z občianskeho preukazu naňho zazerala jeho vlastná tvár. Už to bude niečo cez tridsaťpäť rokov, čo ako inžinier opustil bránu Technickej univerzity. „Je načase oprášiť technické myslenie,“ povedal si a pobral sa šíriť zlobu košickým Hlavným námestím.
Ubehla asi hodina, čo Alojz vykonal nenápadné úpravy na trase maratónu v blízkosti Dómu svätej Alžbety, a sadol si na lavičku v parku. Zbalil si cigaretu z povytriasaného tabaku náhodne nájdených cigaretových ohorkov a fajčiac čakal.
Lavínový efekt na seba nenechal dlho čakať. Za všetko, čo sa v priebehu niekoľkých sekúnd udialo, mohol hliníkový drôt, opustené lešenie pri dóme, uvoľnený poklop nenápadného kanála, no najmä Alojz Gazdič.
Blížiaca sa početná skupinka bežcov statočne reprezentovala športového ducha. „Do toho!“ znelo z hrdiel fanúšikov spoza zátarás. „Hurá!“ tešili sa z utekajúcich.
Alojz sledoval športových nadšencov striehnuc na prvé zakopnutie.
Pri pokuse obehnúť dvojicu starších bežcov sa štíhly černoch obutý v topánkach značky Sandic chytil do Alojzovej pasce. Alojz spozornel. Zakopol o nenápadne situovaný hliníkový drôt, pripevnený o lešenie a potkol sa. Dvojica starcov sa mu vyhla, no jeden z nich nešťastne šliapol na uvoľnený poklop kanálu a padol doň.
V úzkom priestore maratónskej trate vypukol chaos.
Afričan prudko potiahol zaseknutou nohou a lešenie pri dóme sa nebezpečne rozhojdalo. Do kanála spadla žena. Zletela na starca, ktorému sa nešťastne zlomila noha v píšťale. Z obyčajnej zlomeniny bola razom viacnásobná, otvorená. Starec bolestne zvrieskol.
Černoch, pôvodom zo Somálska, sa postavil, neuvedomujúc si vážnosť situácie, schmatol drôt, aby viac nepredstavoval nebezpečenstvo pre ostatných mierových bežcov, a mykol ním. Sedemmetrové lešenie sa zaknísalo a nezastaviteľne rútilo na hromadu panikáriacich pretekárov. Až teraz vypukol zmätok.
Časť lešenia pripučilo desiatich nadšencov behu. Výsledkom bol osem zlomených nôh, sedemnásť polámaných rebier, tri rozmliaždené ruky, niekoľko otrasov mozgu, niekoľko pomliaždených častí tela a zväčšujúca sa kaluž krvi na košickom Hlavnom námestí.
Organizátori, prihliadajúci a fanúšikovia spoza zátarás sa rozbehli ratovať ranených. Podopreli lešenie a vyslobodzovali tých, čo pod ťarchou železa kvičali v bolestiach.
Alojz dofajčil cigaretu a postavil sa z lavičky. Tváriac sa, že chce byť nápomocný pri ratovaní úbožiakov, vtlačil sa do zmätenej skrumáže ľudí a chodil od jedného k druhému. Prikladal svoju bosú nohu k tým obutým a porovnával veľkosť chodidla.
„Sandic?“ povedal, keď priložil nohu k nohe chlapa s nápadne tmavou pokožkou, ktorému lešenie rozmliaždilo koleno. „Človeče, kde nakupuješ?“ opýtal sa muža a zbavil ho topánok, ktoré by najbližšie dva mesiace určite nebol využil. Muž odpovedal v materinskom jazyku. „Nemáš za čo,“ utrúsil Alojz a vzdialil sa.
V nových topánkach sa nenápadne odšuchtal nabok. Už sa zberal zabočiť do uličky, keby si nebol všimol kameramana miestneho televízneho štábu, tlačiaceho sa medzi nešťastníkov s úmyslom ukoristiť čo najlepší záber.
Alojz mu pozrel na nohy. Obuté mal jeho staré topánky.
„To sú svine, tí ľudia!“ povedal znechutene, odpľul si a odišiel.
