„Volám sa Hematopia, mám trinásť rokov a som vampír,“ začala ako prvá dievčina v čierno červenej blúzke a prikrátkej karmínovej sukni. Všetci chlapci v miestnosti, navlečení v oblekoch, nariasených košieľkach (poniektorí s žabó), s napudrovanými tvárami a nalinkovanými očami zbystrili pozornosť.

 

Dievčina rozprávala o tom, ako sa stala vampírom, aké úžasné je kŕmiť sa ľudskou krvou, ako dokáže meniť svoju podobu, prečo by malo ministerstvo školstva zriadiť večernú školu pre bytosti citlivé na svetlo a svoj prejav ukončila vyhlásením, že upíry majú krvnú skupinu s označením C, čo je len prirodzený dôsledok evolúcie človeka na upíra.

 

Hematopia zožala búrlivý potlesk a niekoľko chlapcov, ktorých vzhľad nápadne pripomínal obľúbeného hrdinu z filmu o trblietavých ľuďoch popíjajúcich krv, sa pokúsilo o stojace ovácie, čo bolo vskutku komické, pretože drvivá väčšina ostala sedieť.

 

„Čo ti hrabe?!“ krotil smiech jeden z dvojice, čo sedela celkom vpredu a pozorne sledovala celú procesiu pomýlených tínedžerov, snažiacich sa vyzerať kúl, gotik, krvilačne, alebo ležérne wamp. Sused vedľa neho si držal tvár v dlaniach a hlavu boril medzi kolená. Prežíval nefalšovaný záchvat smiechu.

Dvojica vpredu sa takmer neudržala na stoličkách, keď sa na pódiu objavil Greighton so strojčekom na zuboch.
„Voám sa Gejton,“ povedal a jeden z dvojice vpredu si musel streliť po papuli, aby aspoň na chvíľu zadržal smiech. „Som lycan,“ dodal Greighton, z vnútorného vrecka saka vytiahol zrolovaný kus papiera a roztiahol ho. Bola na ňom kresba mesiaca v niečom, čo sa podobalo na dopravnú značku zdôrazňujúcu zákaz a veľký nápis STOP. Kresba bola prevedená mastným pastelom, v detskom žargóne nazývaným voskovky.

 

„To je idiot!“ nezvládol Greithonovo priznanie ten, čo si pred chvíľou vyťal po papuli a rozrehotal sa na celú miestnosť.
„Ak sa vám niečo nepáči, môžete odísť!“ upozornila ho slečna s dvoma bodkami na krku, namaľovanými červenou fixkou.
„Prepáčte,“ ospravedlnila sa veselá osoba a urobila gesto, ktoré malo znamenať, že už sa nič podobné nestane.

 

Greithon na pódiu pokračoval. Pomaly otáčal kresbu mesiaca k sebe a imitoval záchvat aký je typický, keď sa bežný lycan pri pohľade na mesiac mení na vlkolaka. Dvojica vpredu odniekiaľ vytiahla vrecúško pukancov a so záujmom pozorovala dramatizáciu transformácie človeka na mytologickú bytosť.
V poslednej chvíli, len niekoľko sekúnd pred Greithonovým zvratom sa mladému lycanovi podarilo kresbu odvrátiť a nakoniec sa nepremenil. Vyslúžil si hlasný potlesk a zišiel z pódia. Cestou k svojmu miestu v hľadisku mu z vrecka vypadla voskovka.

 

Nasledoval Vlad. Golier mal vytiahnutý vyše uší a podľa dvojice vpredu musel na účes spotrebovať celú tubu extra tužiaceho gélu na vlasy. Chcel predviesť premenu obyčajného smrteľníka v upíra a mal aj šarmantnú asistentku, spolužiačku zo školy Lilith, ktorá súhlasila s tým, že ju Vlad v priamom prenose pohryzie, ale cestou na pódium sa pošmykol na Greithonovej voskovke, spadol na tvár a rozbil si nos. Pri pohľade na krv odpadol. Lilith a chlapček s menovkou Duncan na hrudi ho odtiahli dozadu.

 

Jednému z dvojice pri pohľade na upíra odpadávajúceho z pohľadu na krv zabehol pukanec a druhý ho za tlmeného smiechu musel pobúchať po chrbte. Pukanec vyletel a duo pokračovalo v živelnom rehote, až im tiekli slzy po tvárach.

 

Na pódium sa prepracovalo dievčatko v školskej rovnošate so školskou taškou na pleciach. „Ahoj, volám sa Marika,“ pozdravilo.
Stretnutie kde bola jednou z tém krv si vysvetlilo po svojom a na pódiu sa priznalo k svojej prvej menštruácii spred troch dní.
„No nie je chutná?“ bavila sa dvojica vpredu na Marikinom faux pas a jeden z nich si otvoril plechovkové pivo.

 

„Dosť!“ zaznel mohutný hlas a mládenci a devy fandiaci hemoglobínu, či krvným doštičkám znehybneli a stíchli. Iba zabávajúca sa dvojica vpredu pokračovala v činnosti. Po chvíli však aj oni zaregistrovali neprirodzené ticho a začudovali sa pri pohľade na mládež, ktorá akoby skamenela.

 

Na pódiu stál muž v bielej košeli, s uhladenými vlasmi na hlave, vyčnievajúcimi ostrými zubami a prenikavým pohľadom.
Dvojica zatlieskala.
„To už bude Dracula,“ pošepol jeden druhému a odpil si z piva.
„Alebo jeho bratranec Viktor,“ šepol druhý.

 

„Prečo dvaja dospelí muži,“ začal muž na pódiu, až sila jeho hlasu zatriasla špikom v kostiach zabávajúcej sa dvojice. „Prečo vy dvaja kazíte radosť deťom, ktoré túžia stať sa bytosťou, ktorá je mimo chápania vašich obmedzených myslí?“ opýtal sa muž. „Bytosťou takou dokonalou, akou je upír? Bytosťou, ktorá sa kŕmi ľudskou krvou?“

 

„Nemá menovku,“ poznamenal ten s pivom.
„Vyzerá starší než ostatní,“ podotkol druhý.
„Má dobrý kostým,“ dodal prvý.

 

„Pýtam sa prečo?!“ teatrálne sa opýtal muž mohutným hlasom a rozpažil ruky, čím si vyslúžil od dvojice ďalší potlesk za prevedenie, umelecký dojem, kostým a výsledný efekt.

 

„Vyzerá skutočne,“ podelil sa o svoj dojem ten s pivom.
„Myslíš, že nás pohryzie?“ opýtal sa druhý.
„Asi nie.“

 

„Načo ste sem prišli?! Prečo tu sedíte, keď neveríte v upírov, vampírov a vlkolakov?“ muž sa zniesol z pódia, že to vyzeralo akoby z neho zletel. „Prečo nedáte pokoj tým, pre ktorých je krv dôležitá?“ opýtal sa muž a dvojica si vymenila pohľady.
„Ale aj pre nás je krv dôležitá,“ oponoval ten bez piva.
„Ako môže byť pre vás dôležitá tekutina, ktorú si neviete dostatočne vychutnať?“ pýtal sa muž a zubami obom cvakal pri ušiach.

 

„Toto je naprd,“ povedal ten s pivom. „Greighton bol zábavný, toto je nuda.“
„Máš pravdu,“ pritakal druhý. „Ideš dnes na chemo?“ opýtal sa ignorujúc jediného skutočného upíra v miestnosti.
„Dnes nie. Dnes mám dialýzu, chemo mám vo štvrtok,“ povedal prvý, dopil pivo z plechovky a postavil sa.
„Ty sa máš,“ smutne si vzdychol druhý. „Ja mám chemo každý druhý deň, moje leukocity už musia svietiť,“ povedal a tiež sa postavil. Upír na nich nechápavo hľadel a nezmohol sa na slovo.
„Budúci týždeň si dáme maratón filmových krvákov?“ opýtal sa prvý.
„Na to vezmi jed!“ žmurkol naňho druhý, keď kráčali k východu. „Ale žiadne brutality. Nie že mi od strachu stuhne krv v žilách,“ dodal a silene sa usmial.
„Ani nič také z čoho by si sa mi krvi nedorezal,“ povedal prvý a podopierajúc druhého kráčali preč.