„Veľmi, skutočne veľmi emotívne,“ prehovorila žena v decentnom kostýme. Stojac pred rozmernou maľbou pofajčievala úzku cigaretu a postavou a živým, ba až hravým pohľadom, pripomínala Audry Hepburnovú. „Expresívne,“ dodala a dráždivo si zahryzla do pery.
„Neostáva mi nič iné, než s vami súhlasiť,“ pritakal muž postávajúci vedľa nej, obdivujúci dielo, ktoré autor pomenoval názvom Matka.
„Elenor Brozokowska,“ spôsobne, no nevtieravo sa predstavila žena.
„Šedá eminencia petrohradskej Ermitáže!“ neskrýval prekvapenie muž v luxusnom obleku šitom na mieru. „Bude to znieť ako klišé,“ pousmial sa, „ale vždy som túžil po stretnutí s vami,“ povedal a staromódne jej pobozkal ruku navlečenú v zamatovej rukavici.
„Gustavo Donelli,“ strojene sa uklonil.
„Ale! Majordóm madridského Prada,“ prekvapivo reagovala Elenor. „Vskutku zaujímavé,“ dodala a potiahla si z cigarety.
Chvíľu ticha prerušil livrej. „Šampanské?“ opýtal sa núkajúc dvojici osviežujúci nápoj.
„Nie, ďakujem,“ povedala Elenor nevenujúc mladíkovi čo i len pohľad.
„Doneste mi Prosecco,“ rozkázal si Gustavo a rukou urobil gesto, ktoré znamenalo, aby livrej čo najskôr vypadol.
„Ten obraz,“ prehovorila Elenor hľadiac na rozmernú dosku. „Ten obraz vo mne vyvoláva veľmi zvláštne pocity. Akoby..., akoby strach...“
„Strach o dieťa?“ zisťoval Gustavo.
„Neviem to posúdiť, nemám deti,“ povedala. „Ale áno. Evokuje vo mne strach o niekoho alebo o niečo,“ dodala a ruky skrížila na prsiach.
„Ja mám dvoch synov,“ prezradil Gustavo. „Priznám sa,“ vyzeral úprimne, „pri prvom pohľade na tento výtvor som pomyslel práve na nich. Akoby mi šiesty zmysel navrával, že by bolo múdre presvedčiť sa, či sú v poriadku,“ povedal.
„Zvláštne,“ nechala sa počuť Elenor. „Pri žiadnom z obrazov som takýto pocit nezažila.“
„A čo si myslíte o použitej technike?“ opýtal sa Gustavo detailne obzerajúc línie farieb. „Štetec?“
„Špachtľa určite nie,“ povedala povýšenecky Elenor. „Čo farby? Tempera? Olej? Akvarel?“
„Krv,“ ozval sa mužský hlas spoza dvojice. Pôsobil mimoriadne pokojne.
„Krv?“ Elenor sa otočila. „Krv?“ zopakovala a pozrela mužovi priamo do očí. Bolo v nich nekonečno. Nevydržala jeho pohľad a sklopila zrak na Gustava. Zahrala to veľmi rafinovane. „Pán nás chce presvedčiť, že toto dielo bolo namaľované krvou,“ pousmiala sa.
„Vylúčené,“ ozval sa Gustavo a svojou poznámkou dal najavo, komu drží stranu. „Nespočetné množstvo umelcov sa pokúšalo zapísať sa do histórie tým, že maľovali krvou,“ dodal pohŕdavo. „Zvieracou, ľudskou, dokonca vlastnou krvou!“
„Žiadnemu sa nepodarilo docieliť iný než hrdzavo červený odtieň,“ doplnila Elenor.
„V tomto obraze je obsiahnuté široké spektrum červenej, hnedej, karmínovej, dokonca čiernej,“ vysvetľoval Gustavo z pozície experta.
„Ako myslíte,“ povedal nezaujato muž a odišiel.
„Prosecco pre pána,“ povedal livrej a podal Gustavovi štíhly krištáľový pohár. „Dovolím si pripomenúť vám, že o chvíľu bude mať autor príhovor k otvoreniu výstavy,“ podotkol a už sa zberal odísť, keby ho Elenor nebola zastavila.
„Autor je prítomný?“
„Pred chvíľou ste sa s ním zhovárali,“ odpovedal úctivo, uklonil sa a odišiel. Gustavo s Elenor vrhli pohľad na chlapa v ľanovej blúze a voľných plátených nohaviciach.
„Vážení hostia,“ ozval sa muž s prenikavým pohľadom. „Vítam vás na dnešnej vernisáži,“ pokračoval. „Mnohým z vás vŕtajú hlavou otázky týkajúce sa mojich obrazov,“ urobil krátku pauzu. „O malú chvíľu bude vaša zvedavosť nasýtená,“ pousmial sa. „Teraz, ak dovolíte, presunieme sa vedľa,“ povedal a ako prvý vošiel do nenápadných dverí, za ktorými bol zriadený provizórny ateliér.
Asi tridsiatka snobov považujúcich sa za expertov na výtvarne umenie sa presunula do miestnosti s rozmernou doskou položenou na dlážke.
„Poďte dovnútra,“ posmelil ich autor. Posledný vstúpil na dosku a dvere sa zatvorili. Celkom vpredu stál autor osvetľovaný bodovým svetlom, otočený tvárou k hosťom.
„Moje diela sú manifestom emócií. Sú vyjadrené a zvečnené pohybom,“ začal.
„Ako to myslíte?“ opýtal sa niekto z hlúčika ľudí.
„Počuli ste o maliaroch, ktorí sa pokúšali o abstrakciu tým, že nahádzali živé červy do farieb a potom ich nechali liezť po plátne?“ opýtal sa autor. Niekoľko hláv súhlasne prikývlo.
„Červy sa správajú pudovo. Ich jediným cieľom bolo uniknúť, teda dostať sa z plátna preč,“ vysvetľoval a všetky uši ho pozorne počúvali.
„Obraz Matka, ktorý ste všetci obdivovali, je výsledkom pohybu tvora, ktorý sa aj v najvypätejších situáciách dokáže ovládať,“ usmial sa autor, „ale v konečnom dôsledku sa i tak správa pudovo.“
„O ktorom tvorovi rozprávate?“ opýtala sa Elenor.
„Človek,“ povedal vážne. „Človek a jeho špecifické, vyššie pudy.“
„To ste niekoho natreli farbou a nechali ho plaziť sa po plátne?“ opýtal sa niekto.
„Takmer,“ odpovedal autor. „Krv má neuveriteľné vlastnosti,“ začal a niekoľko hostí sa zatvárilo nechápavo. „Krv dokáže reflektovať vnútorné citové rozpoloženie človeka. Keď sa človek smeje, krv je svetlá, keď plače, je tmavšia, a keď sa bojí, chytá odtieň fialovej,“ povedal. „Tvárite sa prekvapene, ale uisťujem vás, že je to tak. Ako som spomenul, moje diela sú manifestom emócií, ktoré sú vyjadrené a zvečnené pohybom. Krv je farbivom.“
„Čože?“ zašumelo v dave hostí.
„Obraz Matka vznikol za sústavného citového stimulovania ženy, ktorej boli narezané žily na rukách, nohách a trupe. Ženu bolo potrebné dostatočne efektívne motivovať, aby pohybom vyjadrila to, čo skutočne prežívala.“
„Čo?“ ozval sa nesmelý hlas z davu.
„Strach o dieťa,“ povedal autor. „Pred ženu bolo umiestnené jej vlastné dieťa a bolo nutné vzbudiť v nej dojem ohrozenia potomstva,“ vysvetľoval autor a tváre prítomných sa menili v zhrozené grimasy. „Situácie, do ktorých bolo dieťa uvádzané, boli simulované, ale vierohodné. Žena plaziaca sa po doske nanášala krv vlastným telom a to, čo by sa mohlo zdať ako abstrakcia, sa menilo v koncentrovaný pocit,“ autor si odkašľal. „Preto dielo mnohých z vás tak silno zasiahlo. Je v ňom zakonzervovaná esencia materského pudu,“ dodal a považoval vysvetlenie za dostačujúce.
„Tá osoba umrela?“ opýtal sa neveriacky Gustavo. Autor neodpovedal. Tváriac sa, že otázku prepočul, postavil sa do akejsi sklenenej kabínky.
„Vy ste tú ženu mučili?“ opýtal sa chlapík s hodvábnou šatkou okolo krku.
„Umenie má mnoho podôb,“ povedal autor z vnútra kabínky. „Dnes sa aj vy stanete súčasťou umenia, ktoré budú obdivovať mnohé generácie dávno potom, čo sa posledná spomienka na vašu úbohú existenciu stratí v zabudnutí,“ povedal, nasadil si na hlavu plynovú masku a stlačil tlačidlo na nenápadnom ovládači, čo zvieral v ruke.
Provizórny ateliér sa naplnil bezfarebným plynom. Všetci tí, čo stáli na doske, sa zmenili v dusiace sa bytosti a zo všetkých telesných otvorov a pórov im začala okamžite vytekať krv. V smrteľnej agónii klesli na kolená, potom na štyri a nakoniec sa plazili ako červy zanechávajúce po sebe krvavé šmuhy.
„Presne ako červy,“ pomyslel si autor, keď z bezpečia kabíny sledoval, ako sa všetci pokúšajú odplaziť sa z dosky preč. Najprv mal v pláne pomenovať dielo Prasatá na porážke, no nakoniec sa rozhodol pre názov Červy.
