Chcem teplo. Také, že som aj bez pohybu spotená pod kozami. Nie tento chlad, zakrádajúci sa ulicami mesta ako zlodej, čo mi ukradne ľudskú kožu a podhodí husiu. Keby z tej kože aspoň perie rástlo, nech mi je teplejšie, tak good deal, ale táto koža je holá. Nestane sa zo mňa žiaden operenec, nebudem ani lietať, ani len poletovať nad zemou.

Začala som separovať bioodpad. Pamätám si, že ako decko som nenávidela kompost na konci záhrady. Osy, muchy a iné lietajúce tvory si tam robili snemy, kopa žijúceho odpadu bzučala, smrdela, pohybovala sa na neviditeľných plesnivých nožičkách, nie takých s ušľachtilou plesňou francúzskych syrov, ale sedliackou plesňou zanedbanej hygieny.

Môj dedo, ktorý zažil ešte druhú svetovú, hovorieval, že víťaz môže byť len jeden a tým je v každej vojne smrť. A ešte hovorieval, že ľudia vymysleli toľko slov preto, aby si nimi mohli ubližovať, pritom vedieť si dobre pomlčať je parádna vec.

Bol to Hnüs. Tak sa volal životopisný film o americkej heavy metalovej skupine Mötley Crüe, ktorá sa preslávila viac chľastaním, fetovaním a robením bordelu všade tam, kam prišli, ako pesničkami. “We were a gang — a gang of fucking idiots.

Skôr, ako pristúpime k prvému spôsobu stínania, opíšem podmienky, za ktorých sa realizovalo, lebo ako neskôr sami pochopíte, prispeli k tomu, že sa táto šialenosť mohla udiať.Zhruba pred piatimi rokmi sa zlomil veľký konár na mohutnom strome pri chalupe. Muž to chcel cez víkend riešiť, mal na to dosť času.

Vlak prišiel na dámičku, s desaťminútovým meškaním. Vošla som do prvého kupé, z ktorého sa na mňa usmial osamelý sympaťák. Ak nik nepristúpi, tak ho mám dve hodiny pre seba, potešila som sa. Áno, sú chvíle, kedy vizuálne vnemy zablokujú iné funkcie tela, napríklad myslenie.

Jedna z najpopulárnejších komiksových postavičiek sa konečne dočkala v novom filmovom prevedení odborníka na netopiere a iné krv pijúce tvory. Role Netopiernika sa zhostil Robert Pattinson ako niekdajší upír zo Súmračnej.

Stúpam do kopca nad Svätým Jurom, idem hľadať zvyšky zrúcaniny Bieleho Kameňa. Je tesne pred začiatkom jari, zo zeme vyskočili snežienky, ale zeleň, bezohľadná voči biednym zvyškom hradných múrov, ešte drieme. Ako stúpam, ruiny hradu, ktoré si pamätám z minulosti ako stratené, ožívajú predo mnou a vôbec nevyzerajú opustene.

Varovanie: Tento príspevok nebude obsahovať vulgarizmy!Keď som sa rozhodla písať trochu širšie o Merčiakovom obrovskom výkone na olympiáde, našťastie, lyžiarka Vlhová práve získala zlato v slalome a tak sa Slováci mohli konečne radovať z medaily, nielen z hovadiny.