Náš pes z útulku si priniesol zo svojho predošlého života zlomené a zle zrastené rebro, brok v tele na mieste, kde nerobí šarapatu a spomienky, ktoré šarapatu robia. Často sa trasie a v panike uteká, keď vezmem do ruky mop alebo metlu. Je náladový, ale to možno vyplýva  z povahy teriéra a niekedy reaguje na pokus o jeho hladkanie výstražným vycerením zubov. To mňa vždy naštve, hnevám sa a dcéra mi hovorí, že mami, ten pes nás raz aj pohryzie. Smejem sa, že to hádam nie.

V tú nedeľu sme išli s dcérou z prechádzky v lese, ktorý máme blízko víkendovej chalupy, Benji na vôdzke, debatovala som s ňou o dovolenkových plánoch na leto. Prechádzali sme okolo domu so záhradou, v ktorej obvykle štekal veľký kríženec vlčiaka a ešte niečoho zúrivého, možno draka. Teraz v nej bolo ticho. To ma prekvapilo a chcela som nahlas rozvinúť debatu, že kam sa nám podel drak, keď sa odrazu pletivo plotu rozostúpilo ako brána do nekonečného vesmíru a v nej sa objavila veľká čierna psia hlava. Nestačila som zareagovať ani ja, ktorá som držala vôdzku so psom, ani dcéra usmievajúca sa na slnečné lúče plná dovolenkových plánov. Pes sa tichúčko, bez štekotu, pretiahol cez otvor v pletive a v zlomku sekundy sa zahryzol do Benjiho stehna zadnej nohy.

Bol to poriadne silný pes a sprvu to vyzeralo, ako keby svojou papuľou pricvakol telo podstatne menšieho psa o zem. Ten sa zadnou časťou tela nemohol ani pohnúť, o to viac sústredil všetku svoju silu a odhodlanie bojovať o život predkom. Kým som ho držala na vôdzke a snažila vytrhnúť zo psích zubov, zúrivo metal hlavou a snažil sa ho uhryznúť. Dcéra zas tĺkla psisko holými rukami po hlave, ale očividne ho žiadna naša aktivita nevyrušila pri hryzení. Túto časť spomienok nazývam Bojová časť číslo jedna. V prípade akýchkoľvek vašich pokusov pochváliť nás za odvahu, musím podotknúť, že keď sme si s dcérou neskôr konfrontovali myšlienky, ktoré nám bežali v tom čase v hlave,  skonštatovali sme,  že nešlo vôbec o vedomé hrdinstvo... Bolo to inštinktívne rozhodnutie brániť bezbranného tvora bez toho, aby sme zohľadnili riziko útoku na nás. Vlastne sme ani neuvažovali o tom, že by psisko mohlo obrátiť svoju agresiu na nás. Niekto by to možno dokonca nazval hlúposťou.

Táto časť boja skončila tým, že som zaregistrovala, ako Benji pohrýzol nechtiac dcéru do ruky. Chcela som zakričať, že preboha, moje zlaté dievča, vydrž, on ťa fakt nechcel uhryznúť, ale ona ako keby ani nevnímala, čo sa stalo. Prekvapilo ma to. Ešte viac ma šokovalo, keď Benji otočil ku mne hlavu a v očiach sa mu objavila čudná bezradnosť, s ktorou som si nevedela rady. Jeho telo nadobudlo výzor handrovej hračky, ktorú si počas nedeľného odpoludnia pohadzuje a hryzie vlčiak len tak zo zábavky. Benji ešte pár krát otočil hlavu a snažil sa pohryznúť útočníka, ale nemal šancu. Zato fena zahryznutá do jeho tela sa snažila mykať ním a roztrhať ho na franforce. Keď v jednej chvíli posunula papuľu o kúsok vyššie, potiahla som rýchle vôdzkou, aby som ho z nej oslobodila. Nestihla som to. Zuby sa zahryzli znovu do jeho tela, ozvalo sa zúfalé skučanie. V rukách som držala vôdzku, ktorá škrtila čoraz menej sa brániaceho psa... Pomaly vyvracal oči a takto začala druhá časť s názvom Rezignácia.

Rezignácia je ako smrtiaci vírus šíriaci sa zrakom. Keď som totiž zbadala Benjiho, ktorý sa vzdával, jeho oči vyvrátené dohora akoby prosiace o rýchly koniec, na pár sekúnd, ale možno to bol len pár desatín sekundy, som si pomyslela, že vôdzku pustím z ruky... Prišlo mi, že už nevládze znášať telesné utrpenie sprevádzajúce desivý útok a ak by aj prežil, možno bude jediným riešením smrtiaca injekcia. Nakoniec som ju však nepustila. Nedokázala som to, rovnako ako moja dcéra neprestala tĺcť útočiace zviera a kričať o pomoc. Aj v jej očiach som zbadala rezignáciu, ale takisto to bol len chvíľkový záblesk. Zrejme človek vždy zváži možnosť vzdať to, ale skoro si uvedomí, že musí ďalej bojovať, lebo nikdy by nedostal z hlavy fakt, že nechal niekoho bezbranného napospas istej smrti. Obrana je často jediný spôsob, ako si zachovať zdravý rozum.

Tretia časť boja sa volá Nečakaná záchrana alebo Superman Andrej. V tejto časti stojí za zmienku fakt, že pred všetkými okolitými domami boli zaparkované auta a možno boli aj majitelia vo vnútri, ale naše hlasné kričanie o pomoc nikoho z nich neprivolalo. Nechcem úplne stratiť dôveru v ľudstvo a tak si hovorím, že možno spali po nedeľnom obede, mali pustenú nahlas telku alebo zaľahnuté v ušiach. O ulicu ďalej však počul jeden muž naše volanie o pomoc, vzal rýľ, s ktorým pracoval v záhrade a rozbehol sa za nami.

Keď sa objavil Andrej na scéne, bolo to dokonalejšie ako v akčnom filme. Benji sa vyšmykol z obojka, ktorý ho dusil a mne ostala v ruke vôdzka. Útočiaci pes si mohol konečne obeť prisunúť bližšie k sebe, takmer ho zaľahol a kým stihol zaťať zuby do iného lukratívnejšieho miestečka na jeho doráňanom tele, schytal to rýľom rovno medzi oči. Doslova mu padla sánka od prekvapenia, odbehol a doráňaný Benji ostal na zemi bez pohybu ako handrová bábika. Na štrkom vysypanej cestičke pomedzi chalupy ležali po boji dve ženy a pes. Chýbala už len podmanivá hudba k filmu. A vtedy pribehol na scénu majiteľ feny a odchytil ju.

Ďalej to už bolo o našich zakrvavených tričkách a rukách, na ktorých sme striedavo niesli bezvládneho psa domov. Dcéra ho ani doma nepustila z náručia, kým ja som zalarmovala manžela, ktorý nič netušiac kosil trávnik pred chalupou a telefonovala na najbližšiu veterinárnu kliniku, kde sa okamžite pustili do ošetrovania psíka. Ostal tam pozošívaný ako pachworková prikrývka cez noc. Personál veterinárnej kliniky ošetril aj dcérinu opuchnutú ruku, ktorú jej nechtiac pohryzol Benji. Neskôr som si všimla, že stopu po pohryznutí, aj keď menej výraznú, mám na ruke aj ja. A keď som si vyzliekla zakrvavené rifle, objavila som ďalšie pohryznutie na nohe. Adrenalín spôsobil, že sme vlastné poranenia vôbec nevnímali.  „Hovorila som ti, že raz nás ten náš pes pohryzie,“ sarkasticky sa usmievala moja dcéra.

Počas ďalších nekonečne dlhých dní sa celá naša štvorčlenná rodina starala o zraneného Benjiho. Kŕmili sme ho z ruky, striedali sme sa pri ňom a hladkali ho. Tentokrát sa nestalo ani raz, že by odmietol pohladenie, práve naopak, akoby s telom bola zranená aj duša, očami žobronil o naše pohladenie a pozornosť. Občas sa v spánku strhol, zavrčal alebo začal zlostne štekať, ako keby sa v sne bránil pred útočníkom.

Bývame v paneláku a z toho dôvodu venčenie vždy prebiehalo vo dvojici. Jeden otváral dvere, hlavne tie ťažké od výťahu, druhý ho niesol na rukách. Službukonajúca dvojica položila psa pred panelákom do trávy a počkala, kým si uľaví a každý druhý deň s ním išla na preväzy. Nenávidím starosti a problémy, ktoré prichádzali do nášho života niekedy častejšie ako zmena počasia, ale súčasne si uvedomujem, že práve počas nich sme ako rodina fungovali najlepšie. Aj teraz sme sa sústredili na to, aby sme psa dostali z toho najhoršieho a dúfali, že ostane bez následkov. V tom čase sme mali naplánovanú dovolenku v trojici, nakoľko syn finišoval so školou, ale museli sme na ňu odísť aj bez dcéry. Ostala doma, aby sa s bratom starala o zotavovanie maróda. Babka hovorievala, že koza plány zožerie, naše dovolenkové zožral pes. Napriek tomu sme sa tešili, že to prežil a to dokonca bez následkov.

Majiteľ psa sa s nami chcel rozprávať hneď po útoku, vlastne nás čakal na ceste, na ktorej sa všetko odohralo. Nevolali sme políciu a on sľúbil, že uhradí náklady spojené s liečbou, a bolo mu všetkého úprimne ľúto. Neskôr nám písal a zaujímal sa, ako sa má psí pacient. 

Jedného dňa, keď už bol Benji z najhoršieho vonku a vzali sme ho na víkendovú chalupu, že skúsime rehabilitáciu v lese, objavil sa pri našej bránke. Doniesol Benjimu maškrty, rozprával nám, ako opravil a spevnil plot, aby sa už nič podobné nestalo a znovu sa ospravedlňoval za svojho psa. Fena je tiež z útulku, do ktorého sa dostala v zúfalom stave. Keď ju Sloboda zvierat objavila, bola na reťazi, ktorá jej takmer vrástla do krku, vychudnutá na kosť a pri nej ležali tri šteniatka, dve už boli mŕtve. Trvalo niekoľko mesiacov, kým sa úplne zotavila a bola schopná adopcie.

Krutosť, ktorú zakúsia všetky živé bytosti, ich vždy nejakým spôsobom poznačí. Niekoho zlomí a bude sa stále báť úderov od života ako náš pes palice. V inom sa vzoprie duša a bolesť spracuje na hnev voči svetu, jeho tvrdosti a nespravodlivosti. Keď sme sa s majiteľom feny lúčili, vedela som, že som jej odpustila.